Scotus Viator ako Škótsky cestovateľ znova na Slovensku
A postaral sa o to Spolok Martina Rázusa vydaním obsahovo i graficky reprezentatívneho diela v dvojjazyčnej slovensko-anglickej verzii pod názvom Robert William Seton – Watson SCOTUS VIATOR. Spomienky na priateľa Slovákov. Remembrance of a Friend of Slovaks (Liptovský Mikuláš 2024).
Iniciátormi vydania tohto súboru štúdii, doplnených ohlasmi dobovej slovenskej tlače na pobyty tohto skutočne veľkého, hoci už neprávom zabúdaného priateľa slovenského národa boli traja členovia Spolku Martina Rázusa Anton Baláž, Ján Juráš a Stanislav Vallo, aby verejnosti pripomenuli 145. výročie narodenia človeka, ktorý sa k osudom nášho národa vyjadril, keď bol ťažko skúšaný a zohral tak nezabudnuteľnú úlohu v kľúčových okamihoch našich národných dejín. Viedlo ich k tomu zároveň presvedčenie, že nepripomenúť si okrúhle výročie narodenia kľúčového diela Scota Viatora Národnostná otázka v Uhorsku (Ratial problems in Hungary, Londýn 1908), „by sme pokladali za viac ako nedôstojné“. Zároveň pripravili 26. septembra 2024 v Zichyho paláci v Bratislave aj jeho dôstojnú prezentáciu za účasti britského veľvyslanca v SR J.E. Nigela Bakera. Jeho skvelý prejav doplnila pôsobivá škótska gajdošská hudba a videoukážky zo života Setona – Watsona.
A keďže ja, Anton Baláž, z tejto trojice mám najmenší podiel na vzniku tejto knihy, cítim teraz povinnosť aspoň priblížiť jej obsah. Otvára ju krátky príhovor Nigela Bakera, v ktorom uviedol, že Scotus Viator poznal Martina Rázusa, Milana Hodžu, Andreja Hlinku a Pavla Blaha, architekt Dušan Jurkovič pre neho v Karpatoch navrhol chatu, po vzniku Československej republiky býval čestným hosťom prezidenta Masaryka v Prahe aj v jeho prezidentskom sídle v Topoľčianka, stal sa čestným doktorom Univerzity Komenského a čestným občanom mesta Martin. Baker zdôraznil, že „bol zahraničným hlasom, ktorý verejne odsúdil masaker v Černovej v roku 1908 a Mníchovskú dohodu v 1938,až do svojej smrti bol najväčším priateľom Slovákov a Slovenska v anglicky hovoriacom svete. Napriek tomu bol vymazaný zo slovenskej histórie fašistami a komunistami. Od moderného Slovenska si zasluhuje väčšiu pozornosť“. Na tú apeluje v ďalšom úvodnom vstupe knihy aj bývalý minister medzinárodných vzťahov SR Pavol Demeš. Aj jemu sa pri príprave bilingválnej knižnej publikácie Slovensko a Spojené kráľovstvo, „ v kontexte slovensko-britských vzťahov za ostatných sto rokov sa vynorila ako najvýznamnejšia osobnosť Robert William Seton – Watson“.
V našej knihe má biografický portrét Scotusa Viatora podobu troch obsiahlych odborných štúdii Miloslava Blahu, Dušana Kováča a Edity Ivaničkovej. Blaho sa sústredil na Setonov – Watsonov vplyv na slovenských evanjelických teológov, Dušan Kováč sa ním zaoberá ako s významným spolutvorcom Česko-Slovenského štátu a Edita Ivaničková píše o jeho pohľade na dianie v našom spoločnom štáte mapovaním aj mapovaním jeho ciest na povojnové Slovensku – prvýkrát k nám prišiel na pohreb generála Štefánika v máji 1919. Všetky tri štúdie sprevádzajú dobové fotografie zo stretnutí s českými a slovenskými politikmi a reakcie slovenskej tlače – predovšetkým agrárneho Slovenského denníka. Zásluhou starostlivého výberu Stanislava Valla a kvalitnej reprodukcii týchto dobových textov, sa môže čitateľ zoznámiť s veľkou pozornosťou, ktorú vzbudila každá jeho návšteva Slovenska, aj na akej informačnej úrovni bola medzivojnová slovenská žurnalistika. Autori jednotlivých štúdií uvádzajú aj literatúru z ktorej čerpali, čo môže slúžiť aj ako orientáciu a podnet budúcim bádateľom o Scotusovi Viatorovi.
Kniha zaznamenáva aj rozhodnutie Setona-Watsona použiť honorár za knihu Národnostná otázka v Uhorsku na zabezpečenie štipendijného pobytu študentov protestantskej teológie na univerzite v škótskom Edinburghu. Po porade s M. Hodžom a M. Štefánkom dostali túto možnosť najskôr Fedor Ruppeldt a Vladimír Roy, po nich Martin Rázus a Ľudovít Šenšel a v rokoch 1919 a 1920 sa do Edinburghu dostali aj Ján Halaša a Jozef Koreň. Fedor Ruppeldt sa k svojmu štúdijno-spolčenskému pobytu v Škótsku vrátil v obsiahlom spomienkovom texte, rovnako aj Ľudovít Šenšel a Vladimír Roy aj dvoma básňami, ktoré napísal v škótskom rodinnom sídle Watsonovcov v Ayton House v roku 2011. Obe pripísal hostiteľovi a na naše vyzvanie ich teraz do angličtiny prebásnil John Minahane. Na záložke, vloženej do knihy sme o Johnovi uviedli, že je to „na Slovensku žijúci írsky básnik, zanietený znalec slovenskej poézie, prekladateľ Hviezdoslavových Krvavých sonetov, priateľ Slovenska a jeho kultúry“. Johnov preklad Krvavých sonetov pripomenul na prezentácii aj britský veľvyslanec a doslova uviedol, že z neho pochopil, akého veľkého svetového básnika Slovensko malo. Jednu z Royových básní ( Po matke: atavis edite regibus,/ máš srdce veľké a žeravý um,/ kol hlavy letia Ti pradávne stoletia/ kým myseľ noríš v beh prítomných dúm...) John aj predniesol vo svojom anglickom prebásnení. Musím osobitne zdôrazniť, že som bol na člena nášho Klubu nezávislých spisovateľov osobitne hrdý.
Grafická úprava knihy je dielom Petra Ďuríka. Tento známy martinský typograf a osobnosť slovenského dizajnu sa už predtým originálne a nápadito vysporiadal s našim spolkovo-rázusovským vydaním prekladu Lajčiakových Evanjelií a rovnako aj s faksimilným vydaním (po sto rokoch od prvého vydania) mysliteľsky stále podnetného a Lajčiakovho diela Slovensko a kultúra. A kto zalistuje v knihe spomienok na priateľa Slovákov Setona Watsona, môže sa presvedčiť, ako aj grafická podoba knihy znásobuje pôžitok z čítania. Vážne si takýchto grafikov, máme ich stále menej.
Musím pripojiť ešte jeden kritický dúšok. Ako novinár som zažil časy, ktoré sme už vtedy označovali za „gumovanie národnej pamäti“ – napríklad vo vzťahu k Štefánikovi. Keď som sa to ako šéfredaktor týždenníka Sloboda snažil trocha napraviť a na 70. výročie jeho smrti som uverejnil článok o jeho veľkolepom pohrebe „... a nechže som aspoň v rodnej zemi pochovaný," upadol som do veľkej nemilosti komunistického cenzúrneho úradu, ktorý sa volal Slovenský úrad pred tlač a informácie (v orwelovskom duchu mal šíreniu informácií predovšetkým brániť) a od likvidačnej pokuty redakcii ma uchránil až jeho novembrový pád 1989. Pociťujem preto aj teraz, sklonený nad touto knihou, ďalší dejinný paradox: aj keď nám v tom dnes nikto nebráni, naďalej si gumujeme našu národnú pamäť.
Anton Baláž