Štátne vyznamenanie Rudolfovi Chmelovi – literárnemu vedcovi a stredoeurópanovi
O mnoho rokov skôr, presne 13. marca 2009 mi Rudolf Chmel venoval rozsiahly výber zo literárnovedných hungaristických a slovakistických prác, ktorý vyšiel v Kalligrame pod názvom Romantizmus v globalizme s podtitulom Malé národy – veľké mýty. Vo venovaní označil svoje texty za „starožitnosti“ – a odvtedy sa stali mojim opakovaným aktuálnym čítaním o známych osobnostiach našich národných dejín Štúrovi a Hurbanovi, osobnostiach prehliadaných ako S. Štefanovič či Št. Launer, no i neprávom zabúdaných, akými pre neho boli Albert Škarvan či Ján Lajčiak. K obom sa stále aj vracal: keď v roku 2019 vydala Slovenská národná knižnica v Martine Denníky Alberta Škarvana, napísal do knihy úvodnú štúdiu Denníky ako literatúra aj dokument a vydal v nej nielen svedectvo o tejto výnimočnej osobnosti, „ktorá originálnym spôsobom dotvára obraz slovenského myslenia na prelome 19. a 20. storočia“, ale zároveň aj svedectvo o jeho desaťročia trvajúcom úsilí vydať Škarvanovo základné dielo Zápisky vojenského lekára. Podarilo sa mu to až po páde komunizmu, keď kniha vyšla v roku 1991 vo vydavateľstve Tatran v edičnom rade Slovenská myšlienka.
Vznik tejto edície iniciovali spolu s Vladimírom Petríkom a práve v nej vyšiel v roku 1983 výber z slovenského esejistického myslenia Myšlienka a tvar a Chmel v nej publikoval aj esej Jána Lajčiaka Naše literárne snahy, ktorá vyšla v roku 1908 v Slovenských pohľadoch a stretla sa s takou nevôľou u konzervatívnych martinských národovcov, že Lajčiakovi natrvalo zahatala cestu k publikovaniu. Opäť v úplnej podobe vyšla až v Chmelovom výbere – a mne otvorila cestu k poznaniu života a intelektuálneho prínosu do slovenského myslenia, ktoré Lajčiak zavŕšil dielom Slovensko a kultúra a ja románom Prehovor, Ezechiel. Keď sme po sto rokoch od prvého knižného vydania tohto Lajčiakovho diela, v roku 2020, pripravili jeho nové vydanie v pôvodnej knižnej a grafickej podobe, požiadali sme Rudolfa Chmela o úvodnú štúdia. Dal jej názov Európsky Slovák – slovenský Európan. Ak na záver štúdie označil Lajčiakovo dielo „ako stále inšpiratívny príklad kritického myslenia založeného na vedeckom poznaní“, potom to rovnako platí aj o diele Rudolfa Chmela.
Tak aspoň malé priblíženie Chmelovho diela: v slovakistickej oblasti publikoval svoje výskumy literárnovedného myslenia 19. a 20. storočia v knihách Kritika a kontinuita, Dejinyv dejinách, Sondy a zhrnulv rozsiahlej syntéze Dejiny slovenskej literárnej kritiky. V oblasti literárnovednej hungaristiky v dielach Literatúra v kontaktoch, Paralely a konfrontácie, ale aj osobnej rovine o esejach Moja maďarská otázka či Moje slovenské pochybnosti. Mimoriadnerozsiahle a stále podnetné sú výbery a antológie z diel slovenskej literatúry – z Dohnányho, Hurbana, Pišúta, Matušku, Literárnokritické konfrontácie, Svedectvá kontinuity, Hlasyv prúdoch času, Slovenská otázka v 20. storočí. Naozaj len časť z diel na tému literárnych dejín a osobností nájdeme vo výbere Romantizmus v globalizme, osobitne aktuálne a živo pôsobia jeho úvahy a eseje, ktoré vznikli po roku 1990 – Liberalizmus pod Tatrami, Poslední rusofili strednej Európy, Od Trianonu k Európskej únii, Sentimentálny (Stredo) Európan či Árpád Göncz, o ktorom napísal, že je „takou integrálnou osobnosťou, ktorá spája nielen Maďarov doma, ale aj Maďarsko so susedmi i so svetom“. Bol som viackrát svedkom, že i so Slovenskom. Presvedčil som sa o tom na pôde slovenskej ambasády v Budapešti v čase, keď bol Göncz maďarským prezidentom a Rudolf Chmel veľvyslancom ČSFR v Maďarsku, i neskôr, na stretnutí so slovenskými literátmi, iniciátorom ktorého bol tiež Chmel.
Ak som už začrel do vlastnej pamäti, pripomeniem Chmelove trvalé zásluhy i o rozvoj slovensko-českých literárnych i širších kultúrnych vzťahov, ktorých svedkom som bolčasto na podujatiach v Slovenskom inštitúte v Prahe, osobitne ale pri Chmelovom zásadnom podiele na pokračovaní v rozvoji slovakistiky na Ústave slavistických a východoeurópskych štúdií Filozofickej fakulty Karlovej univerzity, založenie ktorého inicioval a od roku 2006 viedol ako jeho riaditeľ. A ešte, ešte: keď ako minister kultúry SR (2002-2006) poskytol Literárnemu informačnému centru miliónovú dotáciu na realizovanie projektu na podporu novej pôvodnej románovej tvorby, poskytol ju opakovane a za takých podmienok, ktoré nám umožnili podporiť predovšetkým autorov (musím to napísať), ktorí žili na hranici životného minima – a zároveň patrili i zostávajú kľúčovými osobnosťami modernej slovenskej literatúry. Chmelova veľkorysosť im umožnila materiálne dôstojné pokračovanie v tvorbe. Na to sa, milý Rudo, nezabúda.
Rudolf Chmel patrí k zakladajúcim členom Klubu nezávislých spisovateľov a hoci mu jeho početné politické i spoločenské funkcie neumožnili prísť medzi nás často, stretnutie s ním bolo vždy nielen intelektuálne obohacujúce, ale zároveň ľudsky veľmi osviežujúce, vďaka jeho humoru, vždy dobrej nálade, sebaironickému pohľadu na vlastnú tvorbu, zároveň s uznaním posudzujúcu tvorbu členov klubu. Boli sme i svedkami jeho dlhoročného priateľstva s Ladislavom Ballekom, rovnako i s Vladimírom Petríkom. Hádam tu môžem vysloviť názor, že obaja, spolu s nami, členmi KNS, by dnes patrili k úprimným gratulantom priateľovi Rudovi Chmelovi k získaniu Radu Ľudovíta Štúra I. triedy.
Anton Baláž