Rozhovor Kuzma

Rozhovor so Štefanom Kuzmom
Príbeh ako fikcia reálnej skutočnosti

Do literárneho povedomia vstúpil Štefan Kuzma v roku 2009 básnickou zbierkou Mlčanie nepokoja, o rok neskôr nasledovala zbierka Prienik do ticha. Názvy zbierok akoby v metaforickej podobe pomenovali jeho dovtedajšiu, verejnosti dovtedy nepredstavenú cestu, na konci ktorej vyšli v knižnej podobe stovky tematicky a obsahovo rôznorodých básní.

Na začiatku nášho rozhovoru sa ťa chcem opýtať na roky a okolnosti v akých sa rodila tvoja poézia. Si ročník 1952, v roku 1970 si mal osemnásť - to je zvyčajne čas veľkých básnických pokušení. Ovládli tieto pokušenia, tvorivý nepokoj aj teba? Písal si už básne? Ak aj nie, poézia ťa iste oslovila tvorbou domácich i svetových básnikov. Ktorí to boli?

Básne som začal písať už ako štrnásťročný. Dôvod si nepamätám a ani som po ňom nikdy nepátral. Skrátka, vždy keď som sa "zašil" niekam, kde som bol sám (pri šiestich súrodencoch to nebolo také ľahké), som si bez konkrétnej predstavy o konečnom tvare písaného textu zapisoval slová, ktoré ma "prenasledovali." To, čo vznikalo, som však od začiatku považoval za verše a celok za básne. Niektoré sa rýmovali a mnohé nie. Práve tie (napísané do roku 1970, na ktorý sa pýtaš) som zaradil aj do zbierky Mlčanie nepokoja. A básnici? (Pred)ministerský Válek, ale aj Stacho, Buzássy, Federico Garcia Lorca... Smútok, akési rodinné puto so smrťou sľubujúcou radosť zo slnečných dní života, vo mne zostal práve od Lorcu. Ale to je azda jediné. O ostatné som sa nestaral, nechcel som nikoho napodobovať, z tvorby iných som si odnášal vždy iba pocit. A to platí dodnes.

Rok 1970 som v predchádzajúcej otázke uviedol i preto, že v slovenskej kultúre sa už schyľovalo k normalizácii, začali sa revidovať vydavateľské plány, prišli prvé zákazy publikovať, o rok neskôr (ak môžem uviesť vlastnú skúsenosť) stiahli z knižného trhu a následne zošrotovali môj prozaický debut Bohovia ročných období. Bola nastupujúce obdobie novej tvorivej neslobody dôvodom, že si sa nepokúsil publikovať svoje básne? Alebo to bolo preto, že tvoj život "bol inde", v riešení tvojej životnej, neskôr rodinnej situácie. Nepociťoval si ťarchu svojho dobrovoľného básnického mlčania? Pýtam sa to preto, že ja som napríklad svoje nedobrovoľné mlčanie, ktoré trvalo len asi sedem-osem rokov niesol ťažko, cítil som ako sa mi vzďaľujú moji generační druhovia Mitana, Dušek, Habaj...

Na rok šesťdesiatosem a tie bezprostredne po ňom nerád spomínam. Príliš mi zasiahli do života, mal som pocit oklamania, ovládlo ma presvedčenie, že predtým aj teraz sa s nami zahrávala tá istá nesmrteľná Hydra, že každá z jej tvárí (nech bola akokoľvek dobrotivá) bola len obyčajnou maskou skrývajúcou zločiny, vraždy a prenasledovania... Prestal som veriť sladkým slovám, vymysleným cestám, nevidel som zmysel vo veciach smerujúcich hore, zaváňajúcich spoluprácou s tými, čo všetky tie bludy hlásali. V ničom som nevidel zmysel, na všetko som sa hneval. Dokonca aj na svoje priezvisko; ešte šťastie, že som čoskoro zistil, že nemá ruský ale keltský pôvod... Komunizmus sa pre mňa stal (a to už nadobro) rovnako neprijateľný ako fašizmus či nacizmus. Preto som vtedy nepociťoval žiadnu ťarchu mlčania (toho verejného), ktoré sa týkalo mojej tvorby. Skôr som sa usiloval umlčať v sebe aj nepokoj (odtiaľ je názov mojej prvej zbierky), nezaoberať sa režimom, len svojou rodinou, vnútrom, dušou... Bolo mi naozaj jedno, kam kráčajú tí, ktorí sa v literatúre mohli stať mojimi generačnými druhmi. Odmietal som ponuky (napr. od Ruda Čižmárika), lebo som nemal najmenšiu chuť meniť sa, ani nepriamo bojovať za niečo, čomu som neveril...

Ešte aj po páde komunizmu si desať rokov čakal s publikovaním svojej poézie. Mlčanie nepokoja, zložené z troch rozsiahlych básnických cyklov a prinášajúce viac ako päťsto básní patrí k najrozsiahlejším básnickým knihám v modernej slovenskej poézii. S ilustráciami Dariny Dobrovodskej-Berkovej a v grafickej úprave Roberta Broža aj k najkrajším. Keď o necelý rok neskôr vyšla druhá zbierka Prienik do ticha, básnik a náš klubový kolega Rudolf Dobiáš mierne odľahčujúco, ale presne na záložke napísal: " Je to naozaj ojedinelý a zaujímavý úkaz, že niekto, kto bez písania evidentne nemôže žiť, necíti potrebu zverejniť svoju najvlastnejšiu podobu - podobu básnika." V nasledujúcich zbierkach Blázniví anjeli, Posúvanie hrany, Krehká bublina, prelet, do zbla a tvár (ne)videného túto svoju básnickú podobu tematicky rozširuješ a tvorivo prehlbuješ. Prekvapuješ aj suverénnym ovládaním básnických techník, raz výraznou lyrickosťou inokedy silnou príbehovosťou. Aké sú najčastejšie podnety či udalosti, z ktorých sa rodia tvoje básne?

Na mlčanie som si zvykol, a aj na písanie pre seba. Nebyť onkologického zastavenia sa (december 2006), asi by som literárne mlčal doteraz. Viem, nič by sa nestalo, ale ak to hodnotím z pohľadu môjho života, som rád, že som sa rozhodol zmeniť príbeh aspoň časti básní, ktoré som dovtedy napísal, že mi v Perfekte vydali Mlčanie nepokoja a Prienik do ticha. Inak by som nenapísal svoje romány, nevydal ďalších šesť zbierok poézie, a nepripravoval na vydanie tie nové. A podnety? Sú všedné a nepostihnuteľné, vychádzajú z pocitov, ktoré si do seba ukladám z textov či plynúcich dní. To ony sú príčinou mojich básní o existenciálnej pokore, hľadaní: Miesta, aj čoraz premenlivejšej pravdy... A, samozrejme, aj lásky, jej (všade)prítomnosti. Básní o vode, stromoch a povetrí, o podobách svetla, slovách, ktorými svetlo preniká. A o meste, zamknutom vo mne; aby ho nezbúrali, neprekliali. Rád počúvam vzdialené ozveny, rovnako tiché ako moje verše, mlčanie, zvláštnu hudba pre nástroj jazyka s tónmi slov, vzdialené ozveny mora, príbehov, ktorých kontinuita opakovania sa je pre hľadanie taká potrebná. Mám však šťastie, že si svoje básne nepamätám a spomeniem si iba na tie, ktoré som ešte nenapísal. A aj to, že si uvedomujem, že v literatúre som vstúpil do cudzej rieky, kde vôbec nie je jednoduché vynárať sa...

Súčasne s novými básnickými knihami vznikajú tvoje romány Piaty západ slnka, Intimita zla a Stratený boh a najnovšie Strom na konci ulice. Aj v nich okrem pútavého deja, výrazných postáv a vysokej poznávacej hodnoty zaujme bohatý metaforický jazyk, v súčasnej prozaickej tvorbe skôr výnimočný, "odkazujúci" na bohatú lyrickú tradíciu našej literatúry. Román Strom na konci ulice už krátko po vyjdení vzbudil aj pozornosť literárnej kritiky, vyšli pre teba iste povzbudzujúce recenzie v Knižnej revue, Literárnom týždenníku, absolvoval si viac úspešných autorských besied, predstavili sme ho i na našom klubovom stretnutí. Ako sa rodil príbeh troch bratov, ktorí sa rozhodli postaviť zlu, ktoré má v románe tiež trojitú, ľudsky individualizovanú a spoločensky konkrétnu podobu?

Som presvedčený, že román Strom na konci ulice som začal písať pre jeho názov, hoci názov aj téma boli vo mne, odkedy som sa rozhodol venovať próze. Aj tento príbeh je fikciou, ale ako je to už u mňa zvykom fikciou reálnej skutočnosti. Začína sa na virtuálnej šachovnici s figúrkami, ktorými sú predseda najvyššieho súdu, minister a hlavný prokurátor. Všetci traja dostali listy v žltých obálkach a s rovnakými požiadavkami. Mali ich splniť do 13 dní, inak prídu o život. Príbeh sa začína sobotou - 14. dňom, kedy sa zdá, že podmienky v listoch nesplnili. Dej sa vracia o 13 dní späť a v spomienkach ešte ďalej, kým sa čitateľ dozvie, ako sa štrnásty deň skončil. Strom na konci ulice je však románom najmä o rodine; o otcovi, matke a ich troch synoch. Elo, Dan a Ron sú bratia s jednoslabičnými menami a mnohoslabičnými životmi. A dejová línia? Zložitá téma korupcie, absurdné riešenie, súboj medzi duševnom (s budhistickou i monoteistickou barlou) a medzi najvyššou exekutívou, súboj života na úkor iných so životom, čo sa vie za iných obetovať. A v neposlednom rade téma zomierania. To bola základňa pre odveký boj proti zlu, základňa pre stav spoločnosti i sveta. A ako píšeš v otázke, ľudsky individualizovaná a spoločensky konkrétna.

Na pracovnom stole máš už pripravené na vydanie dve nové básnické zbierky. Máš aj nejaké románové plány?

V denníku SME (26. 02. 2016) som v prílohe O KNIHÁCH čítal stĺpček Martina Kasardu Načo nám je spisovateľ?. Parafrázoval by som ho: Načo žiť, keď toľkými pred nami bolo už všetko odžité... A nedostal ma ani posledný odsek. Neverím totiž na svedomie národa, je rovnakou ilúziou ako národ samotný. Existuje iba svedomie každého z nás a tam sa môžeme "špárať", koľko len chceme, to je tá pravá nekonečná téma, o ktorej nikdy nebude všetko napísané. Do románu (aj keď nie z dôvodov márnosti) som sa však radšej nepustil. Zatiaľ sa odohráva iba vo mne, odďaľujem čas, kedy napíšem jeho názov do počítača. Potom už totiž nebude pre mňa existovať nič iné... Ale kopia sa mi zbierky poézie. Naozaj pripravujem na vydanie dve z nich: cena studne a rukojemník vody. Tento rok by som však rád vydal aj svoju prvú dvojjazyčnú zbierku šepot. John Minehane, náš írsky kolega v klube, mi už jej preklad do angličtiny prisľúbil. A ešte mám v pláne vydať (už taktiež napísanú) hru vo veršoch naveky. Jej tri dejstvá sa odohrávajú tesne po smrti hlavných protagonistov, v záblesku konca; je vlastne oslavou sily lásky... Bez ohľadu, či sa po niekoľkých sekundách niečo začne alebo definitívne skončí.

Otázky: Anton Baláž