MILAN RESUTÍK
Odchádzať
po čistej ceste a hrdo niesť svoj štít
Minulý rok by bolo bývalo
mimoriadne pozorné a slušné, keby sme si boli pripomenuli nedožité deväťdesiate
narodeniny významného európskeho slavistu a hádam najfundovanejšieho a
najagilnejšieho slovakistu na svete Rumuna Cornelia Barboricu. Nezdá sa mi, že by
sme tak boli urobili. Keď som pokorne prosil slovenské relevantné médiá,
odvšadiaľ som dostal dobromyseľnú odpoveď a niekedy aj s rovnako dobromyseľným
poučením – to nie je téma, ktorá by zaujímala našich čitateľov. A že dnes je to
už celkom ináč. Keď som si prečítal v novinách celostránkový rozhovor s
hlásateľom lokálneho rozhlasu, ako traumu mu spôsobuje (asi sexuálne)
obťažovanie zo strany dvoch fanúšičiek a aké je to deprimujúce, uveril som.
Tak
si Cornelia Barboricu pripomeňme týmito poznámkami aspoň teraz, keď uplynulo
päť rokov od jeho smrti.
I
Meno rumunského slavistu (najmä však slovakistu a bohemistu) Cornelia Barboricu (5. 4. 1931 – 11. 5. 2017), je u nás známe len užšiemu okruhu literárnych odborníkov a kultúrnych pracovníkov. Pritom pre poznanie slovenskej literatúry v zahraničí urobil viac než ktokoľvek iný. Možno by nebolo príliš prehnané a ďaleko od reality, ak by sme ho jedným dychom, v jednom odseku spomínali napríklad s Bjørnsterne Bjørnsonom… To ako my – Slováci. Má totiž mimoriadne miesto medzi tými, ktorí sa pričinili o naše stabilné zaradenie do európskeho kultúrneho kontextu, o propagáciu Slovenska a Slovákov.
V rokoch 1950 – 1955 študoval na bratislavskej Filozofickej fakulte UK slovenský jazyk a literatúru a potom ešte posledné dva semestre strávil na filozofickej fakulte v Prahe. Po návrate do Rumunska pôsobil na Fakulte slovanských jazykov v Bukurešti, kde z odboru slovakistiky vytvoril mimoriadne agilné vedecké pracovisko. Neskôr sa stal univerzitným profesorom a v určitom období zastával aj funkciu dekana. Vychoval niekoľko generácií vynikajúcich odborníkov na slovenský jazyk a literatúru, učiteľov pre slovenské národnostné školy v Rumunsku a prekladateľov.
On sám má za sebou rozsiahle vedecko-výskumné dielo. Je autorom monografie Karel Čapek (1971), ale najmä Dejín slovenskej literatúry (Istoria literaturii slovace, 1976), Študií z literárnej komparatistiky (1987), vynikajúcej monografie o Ivanovi Kraskovi, vysokoškolských prednášok, ktoré vyšli knižne pod názvom Slovenská literatúra po roku 1918 (1978), potom desiatok ďalších štúdií a esejí o slovanských literatúrach, veľké množstvo kritík, úvodov a doslovov k viacerým prekladom zo slovenskej literatúry, antológií, zborníkov, rumunsko-slovenského a slovensko-rumunského slovníka, učebníc, čítaniek. Z knižných prekladov slovenskej literatúry spomeňme aspoň diela I. Krasku, F. Hečku, M. Urbana, V. Mináča, V. Šikulu, P. Vilikovského D. Mitanu a mnohých ďalších našich autorov, ale aj českého Bohumila Hrabala i ďalších. (Zhodnotenie Barboricovho diela z oblasti slovakistiky či slavistiky ešte iba čaká na iných odborníkov...)
Barboricova znalosť slovenčiny a kultúrnych reálií Slovenska bola taká dokonalá, že mu – keďže bol zároveň literárnym tvorcom, autorom poézie, prózy i drámy – umožnila publikovať umelecké žánre aj po slovensky. Táto osobnosť má nepopierateľnú zásluhu aj na vzniku a vydávaní slovenského menšinového literárno-kultúrneho periodika v Rumunsku Variácie, do ktorého aj sám prispieval početnými článkami a štúdiami, ako aj svojou prozaickou, dramatickou či básnickou tvorbou. Pod jeho záštitou a dohľadom vyšli mnohé diela miestnych menšinových slovenských (ale aj menšinových českých) spisovateľov a básnikov.
Barboricove hodnotové kritériá boli pomerne často v rozpore s tými oficiálnymi slovenskými. Prejavovalo sa to najmä v tom, že odmietal rešpektovať likvidačné ideologické požiadavky sedemdesiatych a neskorších rokov minulého storočia a rovnako odmietol neakceptovať politicky nevhodných a režimom proskribovaných autorov a autoriek.
Keďže bol medzinárodne rešpektovaným odborníkom v oblasti slavistiky, Slovensko a jeho kultúru hodnotil aj v širšom, teda v „celoslovanskom“ či európskom alebo svetovom kontexte. Podporoval, ale často aj polemizoval, kládol otázky, pokúšal sa o odpovede. Nebál sa spochybniť a odmietnuť hoci aj „sväté“ idey, ktoré vládli alebo aspoň ovplyvňovali slovenský duchovný aj literárny svet. Významný slovenský literárny vedec a historik Vladimír Petrík, tiež Barboricov rovesník, jeho postoje hodnotí takto: »Priestor literatúry bol pre Barboricu hlavným výskumným priestorom. No ako slovakista musel riešiť aj problémy ideových koncepcií a spoločenských súvislostí. Zaujala ho predovšetkým idea všeslovanskej vzájomnosti, ktorou žili v 19. storočí Slováci, ale aj iní Slovania. Idea vzájomnosti – jej povaha sa v priebehu rokov menila – mala, už realizovaná, vyriešiť naliehavý problém národnej záchrany tých slovanských národov, ktoré trpeli pod cudzou nadvládou, teda predovšetkým Slovákov. Barborica vyslovil otvorenú skepsu k pretrvávaniu tejto idey, ba k tejto idei samej, pretože Rusko (od neho sa čakala záchrana porobených slovanských národov) sympatizujúce so vzájomnosťou, sledovalo a sleduje i dnes v jej rámci výlučne svoje hegemonistické ciele. V súvislosti s pretrvávajúcimi „východnými“ ilúziami na Slovensku Barborica sformuloval jednoznačný názor, ktorý naposledy sám zopakoval vo svojej úvahe Miesto Slovenska v európskej civilizácii (DILEMA, máj 1997): „Kedysi som napísal: Slovensko patrí svojím duchom i materiálnou kultúrou celé Západu.“«
K slovám Vladimíra Petríka by bolo treba dodať hádam len toľko, že Barborica odmietol aplikovať na slovenskú literatúru aj „predsednícko-tajomnícke“ hodnotové kritériá, on neakceptoval u nás zaužívaný princíp, že najvýznamnejší spisovatelia sú tajomníci či predsedovia, ale pri hodnotení a výbere vychádzal vždy zo všeobecne platných a rešpektovaných kritérií, a tak aj slovenskú literatúru hodnotil a zaraďoval do normálneho európskeho kultúrneho kontextu. V období, keď Slovensko (nielen) bolo nepriedušne nastavené na „večné časy so Sovietskym zväzom a nikdy inak“, Barborica jasne deklaroval, že Slovensko kultúrne jednoznačne prináleží duchovne a kultúrne do západnej Európy. Aj vo svojich Dejinách slovenskej literatúry z roku 1976 prinavracal európsku tvár slovenskej literatúre, znovu objavoval aj mnohých spisovateľov, ktorých súdobá domáca „socialistická“ literárna kritika, veda či historiografia negovala alebo ich celkom vyradila z literárnych dejín. A na druhej strane „odignoroval“ aj väčšinu súdobých tajomnícko-predsedníckych literárnych hodnôt a ich prominentov.
Možno konštatovať, že Barboricove Dejiny slovenskej literatúry z polovice sedemdesiatych rokov minulého storočia sa vo svojej dobe stali jediným dielom svojho druhu, ktoré sa pokúšalo kráčať smerom k historickej pravde a hodnoteniu. Na Slovensku sa podobné pokusy o objektivitu zjavovali až po roku 1990… Všetky – akokoľvek rozsiahle – či už veľkými akademickými tímami pripravované alebo aj populárne dejiny slovenskej literatúry, ktoré na Slovensku vznikli po roku 1948 do roku 1990, neboli takým pravdivým a hodnoverným obrazom ako pomerne útle dejiny Barboricove, ktoré vyšli roku 1974 v rumunčine. Lebo – asi stojí za to odcitovať slová Kornela Földváriho: „...aj za nás písal o slovenskej literatúre veci, ktoré sa u nás písať nemohli, spomínal ľudí, ktorých tu na dlhé roky vygumovali.“
II
Keď som v roku 1996 po šiestich rokoch končil svoje diplomatické pôsobenie v Bukurešti, posledný človek, s ktorým som si bol podať ruku na rozlúčku, bol môj dlhoročný vzácny priateľ a spolupracovník Corneliu Barborica. Niekoľko desaťročí nás spájala jeho láska k mojej vlasti a k môjmu národu, no i naopak – moja láska k jeho vlasti a k jeho národu. K našim kultúram a literatúram. A pravdaže, aj vzácne vzájomné ľudské porozumenie. Na počutie to vyznieva dosť pateticky, ale ono to tak skutočne bolo. Možno tam fungovala ešte aj iná chémia, lebo keď sme sa stretli hoci aj po viacerých rokoch, stále sme mali pocit, že iba pokračujeme v rozhovore načatom pred chvíľou...
V ten večer teda ťažko chorý muž na invalidnom vozíku mi podal ruku a poprosil ma, aby som mu splnil želanie, s ktorým sa môže zveriť iba mne. V druhej, dlhé roky chorobou zdevastovanej ruke pridŕžal nezalepenú listovú obálku. „Tento list mám pripravený už strašne dlho, doposiaľ som sa však neodhodlal poslať ho,“ poznamenal. „Je v ňom uložené moje smutné tajomstvo a najťažšie bremeno, ktoré v sebe nosím hádam aj päťdesiat rokov. Spolieham sa, že ho doručíš na správnu adresu a že sa dostane do rúk iba Kornelovi… Dôverujem ti.“
(Pre tých, ktorí nepoznajú kontext: Kornel Földvári bol skvelý slovenský publicista, humorista, literárny kritik, prekladateľ atď., bol to však aj Corneliov spolužiak na FF UK v Bratislave, jeho spolubývajúci na internáte a spolu s Michalom Gáfrikom aj jeho doživotný najlepší kamarát.)
Keď mi ponúkol, aby som si ten list prečítal, odmietol som. „Ja som v tomto prípade len poštový holub,“ povedal som. „Kým ho neprečíta ten, komu patrí...“
List som teda zobral a ihneď, ako to len bolo možné, som ho odovzdal. Kornel Földvári, ktorý zvyčajne mával oveľa bližšie k hurónskemu rehotu než k prehnanej sentimentalite, tentoraz – po prečítaní – mi s vážnou až pohnutou tvárou podáva list: „Prečítaj si to!“
Nuž som prečítal. A tiež mi na chvíľu zovrelo hrdlo, až potom mi svitlo. Lebo v celom tom príbehu bolo toľko úprimnosti, čistoty, túžby po spravodlivosti a čestnosti, až mi dych zastavovalo. Také to býva len v rozprávkach, aj to len v prostonárodných...
Kedysi sa to odohralo približne takto: Po príchode zahraničného študenta Cornelia Barboricu na Slovensko a po krátkom čase ich spoločného štúdia a priateľstva, na začiatku päťdesiatych rokov, zatkli vlastizradcu – zlatníka a hodinára z Trenčína. Bol to otec Kornela Földváriho. Boli že to mediálne fukoty a politické estrády! Dokonca ani pokroková slovenská študujúca mládež nemohla stáť bokom, lebo musela držať ruku na tepne čias, ako sa vravievalo. Nesmela predsa strpieť medzi sebou nepriateľa vlasti a tak ČSM (Československý sväz mládeže) zorganizoval fakultné zhromaždenie, na ktorom prítomní študenti navrhli a jednohlasne odhlasovali uznesenie, že syna nepriateľa vlasti nevyhnutne treba vylúčiť zo školy. Na tom zhromaždení sa zúčastnil aj zahraničný študent Corneliu Barborica, ktorému až oveľa, oveľa neskôr došlo do hlavy, že svojou prítomnosťou vtedy aj on vlastne spolurozhodoval o osude jeho najbližšieho slovenského priateľa. A od tej chvíle trpel, nedokázal sa dostatočne vysporiadať, zhodnotiť svoje „previnenie“, nedokázal ho vytesniť do zabudnutia. Po mnohých desaťročiach sa napokon rozhodol, že ako starý muž sa musí nejakým spôsobom pokonať so svojou nerozvážnosťou z mladosti. Povedať pardon – hoci aj za tých ostatných.
„No tak sa na to pozri,“ zareagoval rozpačito Kornel Földvári, keď som už aj ja dočítal list. „On sa mi ospravedlňuje a má problémy so svojím svedomím...! No zatiaľ tí ostatní, ktorí ma ,odhaľovaliʻ a opľúvali, ktorí na mňa chrlili síru a nejeden z nich aj sám navrhoval vyhnať ma, sú dodnes na mňa doslova nasratí, že vôbec o tom viem, ako chrapúnsky sa správali… Nikoho z nich neťažilo svedomie, naopak, oni sami sa cítili ukrivdení! Veď ja to nikomu nevyčítam, všetkým bola bližšia vlastná koža, než tá moja.“
Dvaja Kornelovia však napriek tomu zostali natoľko dobrými priateľmi, že celé tie roky sa nepotrebovali touto témou ani zaoberať. Nemuseli si nič vysvetľovať. Oni vedeli, poznali jeden druhého. Napokon, nie som si istý, či aj ten list, ktorý som doručoval, nebol ich jedinou korešpondenciou. Oni si nepotrebovali dávať niečo na papier, aby to fungovalo… Len v tomto prípade možno to chcel mať Cornel čierne na bielom. Inak nepotrebovali si odkazovať, cítili a ctili sa...
Preto si pripomeňme a pamätajme, čo povedal o svojom priateľovi Kornel Földvári po tom, ako mu až po roku 1990 udelili dávno zaslúženú slovenskú štátnu cenu (skôr sa nedalo): „V čase, keď viacerí z nás museli mlčať, aj za nás písal o slovenskej literatúre veci, ktoré sa u nás písať nemohli, spomínal ľudí, ktorých tu na dlhé roky vygumovali.“
MILAN RESUTÍK (nar. 1941, Uzovská Panica) vyštudoval slovenský jazyk a rumunský jazyk na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil ako publicista, redaktor v Československej televízii a Československom rozhlase a v periodikách Slovenské pohľady a Nové slovo. V rokoch 1990 – 1992 bol veľvyslancom ČSFR a 1993 – 1996 SR v Rumunsku a Moldavsku, v rokoch 1997 – 2003 vydával a redigoval spoločensko-kultúrny mesačník Dilema a založil rovnomenné knižné vydavateľstvo (napr. MirceaEliade: Svätojánska noc, 5 zväzkov z poézie G. G. Byrona, diela Dušana Kováča, Rudolfa Dobiáša, Gejzu Vámoša a iné). Pôsobil aj ako riaditeľ Literárneho informačného centra a v období 2003 – 2006 bol riaditeľom Slovenského inštitútu v Budapešti. Prekladá z rumunčiny (Dumitru Radu Popescu: Modrý lev a i.), maďarčiny (ÁrpádGöncz: Naša Médea) a češtiny (Ota Pavel: Smrť krásnych srncov).