Katedrála zo slov, ktorú svojou poéziou stavia Dana Podracká
„ Podracká je poetkou hlbiny, presnejšie by možno bolo povedať – hlbín, pretože autorka, ktorá ma dodnes na konte štrnásť poetických zbierok, niekoľko kníh esejí a knižiek pre deti, má dar vyhmatávať hlbiny vo viacerých ľudských i mimoľudských priestoroch. Ide o hlbiny jedincovej mysle i duše, ale aj o hlbiny vzťahov a súvzťažností na osi človek-človek, ako aj človek-príroda (vesmír) a napokon aj o hlbiny metafyzické“, napísala o jej básnickej zbierke Posuvné dvere Etela Farkašová. Zbierka vyšla v roku 2022 vo vydavateľstve Skalná ruža a Dana Podracká za ňu získala Cenu Literárneho fondu za pôvodné literárne dielo.
Rodáčka z Banskej Štiavnice (nar. 9. marca 1954) absolventka štúdia psychológie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave zaujala čitateľov i literárnu kritiku už svojim básnickým debutom Mesačná milenka (1981) a získala zaň prestížnu Cenu Ivana Krasku. V ďalších básnických knihách: Zimní hostia, Rubikon, Grizly v spiacom dome, Písmo, Hriech a Meno, ktoré publikovala v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch uplynulého storočia sa predstavila ako výrazná predstaviteľka poézie, ktorá sa snaží postihnúť hlbinné podstaty ženského cítenia, dotýka sa rozličných tabuizovaných tém, je plná originálnych obrazov, často zosilnených pohanskou či kresťanskou symbolikou i početnými odkazmi na umelecko-kultúrny kontext v dejinách ľudstva. Prihlásila sa k tvorivému odkazu veľkej ruskej poetky M. Cvetajevovej a k viacerým inšpiratívnym dramatickým postavám a historickým ženským osobnostiam. Z tých slovenských to bola predovšetkým B. S. Timrava. Po roku 2000 publikuje nové básnické zbierky: Vysoká zver, Kazematy a Persona. Samostatnou a významnou zložkou jej tvorby sú knihy esejí Mytológia súkromia, Paradiso, Slovenské tabu, Bytostné stretnutia, Jazyky draka (Mytológia slovenských rozprávok), Pani Cogito (Mýtus o celistvosti),Mýtus o vernosti, Hystéria siberiana, zavŕšené nateraz esejami Hlbiny slovenskej identity z roku 2020. Už v roku 1994 preložila zo staročeštiny do modernej slovenčiny raný spis Ľudovíta Štúra Starý a nový vek Slovákov, z poľštiny v roku 2002 preložila monografiu Bohdana Urbankovského o pápežovi Jánovi Pavlovi II. Svätec. Výraznú imaginatívnosť a lyrickosť nájde čitateľ aj v jej rozprávkových knihách Sovia hora, Pančuškový telefón či Nezabudni na vílu.
Z básnických diel, ktoré som v priebehu rokov zhromaždil vo svojej knižnici (prvým boli Zimní hostia,1984) som sa čitateľsky najčastejšie vracal k Slovenským elégiám v ktorých Dana Podracká pozoruhodným a v modernej slovenskej poézii ojedinelým spôsobom predstavuje zapamätateľné udalosti a osobnosti našich národných dejín, obohacuje ich osobným prežívaním ich osudov a v samostatnej časti knihy faktograficky dopĺňa tento národný panteón ich situovaním do konkrétnych dejinných udalostí. Toto aj graficky pôsobivé dielo by si zaslúžilo nové vydanie. A od neho – aspoň v mojom ponímaní – vedie interpretačná esejistická línia k Hlbinám slovenskej identity. Považuje ju za stred našej historickej i ľudskej integrity a približuje ju cez okruhy tém ako sú zranenia identity, mentálne obrazy, archetypy prežitia, od tajomných znakov na krasliciach z Polichna po evanjelium podľa Hviezdoslava. „Naša identita pretrvala v slove a my sme pretrvali v jazyku...“ píše hneď v úvode. A ešte jedno jej kľúčové poznanie: „ Nech sa vo vonkajších dejinách čokoľvek dialo, mysleli sme v mentálnych obrazoch vnútri jazyka, jediného dedičstva po vyhnaní učeníkov z Veľkej Moravy. Jazyk nám vstupoval do snov... hodnota slova bola taká vysoká, že sa na dané slovo hľadelo ako na zákon, ktorého svedkom bol Boh...“. Originálne dielo, ktoré významne obohacuje našu súčasné literárne myslenie. Potešilo ma aj to, že kniha vyšla vo vydavateľstve Marenčin PT – čiže u môjho priateľa a dlhoročného vydavateľa Alberta Marenčina, ktorý len rok predtým vydal moju knihu Dva slovenské osudy Špitzer –Mach, kde je tiež veľa (na malý národ až priveľa) zranenej slovenskej identity.
Danku Podrackú som poznal nielen ako dlhoročnú redaktorku Literárneho týždenníka, ale od roku 2006 stala aj mojou kolegyňou v Literárnom informačnom centre. Niekoľko rokov sme boli spolu v službách národnej literatúre, po mojom odchode z centra do zaslúženého dôchodku Danka po mne prevzala vedenie literárneho oddelenia a v tejto nezištnej službe vytrvala do dnešných dní. Najmä s riaditeľkou LIC Mirkou Vallovou utvárali a obohacovali edičný profil centra, našli v ňom vydavateľské zázemie aj viacerí dnešní kluboví kolegovia ( J. Zambor, M. Haugová) a mne to umožnilo vydať v LIC obsiahle romány o J. Lajčiakovi a Št. Krčmérym a knihy rozhovorov s R. Dobiášom a T. Žilkom. Na oddelení vznikol aj projekt určený stredoškolákom Esej Jána Johanidesa, i Cena Jána Johanidesa, v oboch týchto aktivitách pokračuje Dana Podracká aj pri novom vedení centra, teraz pod názvom Slovenské literárne centrum.
Recenzia Etely Farkašovej (prozaičky a rovnako výbornej esejistky) o zbierke Posuvné dvere, úryvok z ktorej som citoval v úvode textu, vyšla v Novom živote č. 7-9 pod názvom Bdiem vnútri, som v sebe, a len pripomeniem, že tento literárny časopis slovenskej komunity v Srbsku rediguje naša klubová kolegyňa Zdenka Valentová-Belićová. V ostatnom čase zápasí s podobnými finančnými problémami ako domáce printové literárne časopisy, vrátane Romboidu či Fraktálu.
A názov textu nášho klubového pozdravu k jubilejnej sedemdesiatke Dany Podrackej som odvinul od venovania, ktoré mi napísala do knihy Parsona (2007).
„ Tonkovi Balážovi
Katedrálu zo slov, ktorá sa dá
postaviť v poézii -
v bielom kostole na bielej skale,
kde má pokora toľko podôb
ako láska“.
Ako jubilantka pokračuje v stavbe svojej poetickej Katedrály, o tom sa prídeme presvedčiť na stretnutie KNS 21. marca 2024 pri prezentácii jej novej básnickej zbierky Byť paňou Muzotu.
Anton Baláž