Rozhovor s Danou Podrackou
Od duchovnej DNA k duchovnému štátu
Rok 2015 sa v slovenskej kultúre niesol aj v znamení početných štúrovských podujatí spojeným s dvojstým výročím od jeho narodenia. S objavnými témami i novými žánrovými formami prišli aj autori pôvodnej tvorby. Patrila medzi nich aj Dana Podracká s knihou Zatykač na Štúra. Ani na začiatku roku 2016 neschádza Štúr z historického kalendára i našej národnej pamäti: pred 160 rokmi, 12. januára 1856 na následky neúmyselného zranenia počas poľovačky Ľudovít Štúr umiera a o štyri dni neskôr ho pochovajú na evanjelickom cintoríne v Modre. Blízkosť týchto dvoch štúrovských výročí sa stala podnetom na nasledujúci rozhovor s našou klubovou kolegyňou Danou Podrackou.
Od duchovnej DNA k duchovnému štátu
Rok 2015 sa v slovenskej kultúre niesol aj v znamení početných štúrovských podujatí spojeným s dvojstým výročím od jeho narodenia. S objavnými témami i novými žánrovými formami prišli aj autori pôvodnej tvorby. Patrila medzi nich aj Dana Podracká s knihou Zatykač na Štúra. Ani na začiatku roku 2016 neschádza Štúr z historického kalendára i našej národnej pamäti: pred 160 rokmi, 12. januára 1856 na následky neúmyselného zranenia počas poľovačky Ľudovít Štúr umiera a o štyri dni neskôr ho pochovajú na evanjelickom cintoríne v Modre. Blízkosť týchto dvoch štúrovských výročí sa stala podnetom na nasledujúci rozhovor s našou klubovou kolegyňou Danou Podrackou.
Osud Ľudovíta Štúra nebol pre teba náhodnou voľbou. Keď si v roku 2011 vydala svoje Slovenské elégie, v ktorých si sa v básnickej podobe pokúsila predstaviť náš národný osud prostredníctvom príbehov jeho kľúčových osobností, nemohol tam chýbať ani Ľudovít Štúr. V básni Štúrov testament som našiel i tieto verše: "Z indícií, čo mi boli dané, / skladám úžľabiny dávnej krajiny, puzzle krvi/ Duchovná DNA existuje..." Od myšlienky duchovnej DNA si v Zatykači na Štúra dospela k myšlienke duchovného štátu, ktorou završuješ svoje esejistické uvažovanie o Ľudovítovi Śtúrovi. Aká bola cesta, ktorá ťa doviedla k tomuto záveru a čo všetko ťa na nej postretlo, prekvapilo či zaskočilo?
Každá generácia má svojho Štúra. Keď som začínala písať tieto štúrovské eseje, vravela som sebe samej: Napíš mi svojho Štúra a ja ti poviem, kto si. Môj Štúr je vizionár s metafyzickým rozmerom. Francúzsky básnik René Char v jednom zo svojich "vojnových" aforizmov, písaných v rokoch 1943-1944 sebazáchovne vyhlásil, že "naše dedičstvo nám nebolo odkázané žiadnym závetom". Povaha duchovného vlastníctva sa od vekov nemení. Stojí a padá na jednotlivcoch; je na nich, čo z neho zachránia a čo ponesú ďalej. Tvorca, a ani so Štúrom to nebolo inak, celý život písal duchovný testament. Písal, aj keď nepísal, ale revolucionárčil; písal, aj keď už bolo dopísané. Tak si predstavujem duchovnú DNA. V básni Odmietnuť svedectvo Milan Rúfus píše: V básni sa dá len z údelu do údelu, / nie z úmyslu do úmyslu. / V básni môžeš len tam, / kam si ťa nemí vyšlú. Citujem Rúfusa preto, že ani s mojím Štúrom to nebolo inak. Nemý ma vyslal... Časť štúrovského odkazu prúdi v našej krvi ako duchovná DNA. A hoci Štúr nepoužíva slovné spojenie duchovná DNA, a nepoužíva ani spojenie duchovný štát, predsa je to všetko o tom. Prekvapovalo ma to každým ďalším riadkom v jeho diele, každým duchovným "stavcom". Celá tá kostra bola: smerovať skrze jazyk, národ a kultúru k niečomu nadčasovému. K niečomu duchovnému, ako sa o to snažili staré kultúry, vrátane cyrilometodskej.
V Zatykači na Štúra si využila svoju predchádzajúcu bohatú esejistickú skúsenosť. Tu si navyše musela do krátkych, hutných, myšlienkovo obsažných kapitol vtesnať aj veľké množstvo historických faktov, nielen celý vonkajší, ale i vnútorný "kozmos" revolučných meruôsmych rokov a nestratiť pritom z príbehového obzoru ústrednú postavu svojej eseje. Ako si postupovala?
Vnútorný kozmos meruôsmych rokov. Ako presne si to pomenoval! Aj pre mňa, s odstupom dvoch storočí, to bol kozmos duchovných pohybov, ktorý dal do pohybu nielen revolučný pohyb v Európe, ale aj slovenskú otázku. Ťažko povedať, či som postupovala podľa seba, skôr Štúr ma viedol tam, kam šla jeho duša, k čomu sa upínala jeho myšlienka ako nerv k svalu. Nechala som sa viesť. Došlo k akejsi zámene toho, čo je vonkajšie a čo je vnútorné. Historické udalosti, ktoré zvykneme chápať cez "meno mesto zviera vec", odrazu neboli v prvom pláne, ale dostali sa do úzadia a prvoradé sa začali javiť duchovné otázky a ciele. Ako metafyzik dospel Štúr k tomu, že revolučné idey, prichádzajúce z Európy, jedna za druhou predkladali vízie štátu či republikánske vízie, všetky však podľa neho boli jednostranné. Ani jedna neponúkala víziu duchovného štátu, zameranú na hlbinný rozvoj jednotlivca a spoločenstva. Štúr píše o zlyhaní elít, ktoré každou revolúciou "zdola" bojujú o svoje miesta a práva "hore", a ľud ich nezaujíma. Rozhodnutia elity rátajú s ľuďmi často iba ako so štatistami, slúžiacimi na naplnenie ich osobných záujmov.
V kapitolách Stigmatizovaná samota, Energia omylu, Salto mortale, Puška a Kruciálna chvíľa predstavuješ Štúrov život a svet po porážke revolúcie, čas, keď "trpkosť porážky vstúpila do jeho života." Myslela si pri tom, hoci to v texte nie je explicitne vyjadrené, na naše ďalšie národné porážky. Ak áno, na ktoré konkrétne?
Porážky mohli byť katastrofické. V plnosti som si to uvedomila napríklad na minuloročnej Bibliotéke, kde v rámci diskusie hovoril historik Ivan Kamenec v súvislosti s dejinami Slovákov o dokumente Viléma Prečana Slovenské národné povstanie, ktorý vyšiel v Bratislave roku 1965. V ňom je Správa o vnútropolitickej situácii na Slovensku, s návrhmi na riešenie osudu slovenského národa v rámci nacistického Nemecka, predložená vo februári 1943 hlavnému úradu ríšskeho vodcu SS. Tento dokument je svedectvom o tom, že so slovenských národom sa po vojne nepočítalo a Štúrova vízia mohla aj nebyť. A, samozrejme, porážkou, nielen slovenskou, bol aj materialistický svetonázor, ktorý odmietol metafyzickú dimenziu človeka a tým ho skomprimoval do role konzumného štatistu. Hoci vždy zostáva hŕstka tých, ktorí sú ochotní umrieť pre ideu.
Píšeš, že zatykač na Štúra trvá dodnes. Čo by sa v našom národnom osude muselo zmeniť, aby to už neplatilo?
Návrat k duchovným otázkam, nie bezbrehé upínanie sa k materiálnym hodnotám. Potom sa zatykač na Štúra skončí. Od Štúra som sa naučila, že duch národa a človeka ako bytosti existuje a túži po čistej idei. A netýka sa to len idey štátnickej, ale aj tvorivej, umeleckej, kultúrnej, ľudskej, náboženskej či etickej. Preto som si za motto knihy zvolila Štúrovu myšlienku: Sám sebe som si len druhým, lebo prvé je vyššie a vznešenejšie nado mňa.
V Zatykači na Štúra si využila svoju predchádzajúcu bohatú esejistickú skúsenosť. Tu si navyše musela do krátkych, hutných, myšlienkovo obsažných kapitol vtesnať aj veľké množstvo historických faktov, nielen celý vonkajší, ale i vnútorný "kozmos" revolučných meruôsmych rokov a nestratiť pritom z príbehového obzoru ústrednú postavu svojej eseje. Ako si postupovala?
Vnútorný kozmos meruôsmych rokov. Ako presne si to pomenoval! Aj pre mňa, s odstupom dvoch storočí, to bol kozmos duchovných pohybov, ktorý dal do pohybu nielen revolučný pohyb v Európe, ale aj slovenskú otázku. Ťažko povedať, či som postupovala podľa seba, skôr Štúr ma viedol tam, kam šla jeho duša, k čomu sa upínala jeho myšlienka ako nerv k svalu. Nechala som sa viesť. Došlo k akejsi zámene toho, čo je vonkajšie a čo je vnútorné. Historické udalosti, ktoré zvykneme chápať cez "meno mesto zviera vec", odrazu neboli v prvom pláne, ale dostali sa do úzadia a prvoradé sa začali javiť duchovné otázky a ciele. Ako metafyzik dospel Štúr k tomu, že revolučné idey, prichádzajúce z Európy, jedna za druhou predkladali vízie štátu či republikánske vízie, všetky však podľa neho boli jednostranné. Ani jedna neponúkala víziu duchovného štátu, zameranú na hlbinný rozvoj jednotlivca a spoločenstva. Štúr píše o zlyhaní elít, ktoré každou revolúciou "zdola" bojujú o svoje miesta a práva "hore", a ľud ich nezaujíma. Rozhodnutia elity rátajú s ľuďmi často iba ako so štatistami, slúžiacimi na naplnenie ich osobných záujmov.
V kapitolách Stigmatizovaná samota, Energia omylu, Salto mortale, Puška a Kruciálna chvíľa predstavuješ Štúrov život a svet po porážke revolúcie, čas, keď "trpkosť porážky vstúpila do jeho života." Myslela si pri tom, hoci to v texte nie je explicitne vyjadrené, na naše ďalšie národné porážky. Ak áno, na ktoré konkrétne?
Porážky mohli byť katastrofické. V plnosti som si to uvedomila napríklad na minuloročnej Bibliotéke, kde v rámci diskusie hovoril historik Ivan Kamenec v súvislosti s dejinami Slovákov o dokumente Viléma Prečana Slovenské národné povstanie, ktorý vyšiel v Bratislave roku 1965. V ňom je Správa o vnútropolitickej situácii na Slovensku, s návrhmi na riešenie osudu slovenského národa v rámci nacistického Nemecka, predložená vo februári 1943 hlavnému úradu ríšskeho vodcu SS. Tento dokument je svedectvom o tom, že so slovenských národom sa po vojne nepočítalo a Štúrova vízia mohla aj nebyť. A, samozrejme, porážkou, nielen slovenskou, bol aj materialistický svetonázor, ktorý odmietol metafyzickú dimenziu človeka a tým ho skomprimoval do role konzumného štatistu. Hoci vždy zostáva hŕstka tých, ktorí sú ochotní umrieť pre ideu.
Píšeš, že zatykač na Štúra trvá dodnes. Čo by sa v našom národnom osude muselo zmeniť, aby to už neplatilo?
Návrat k duchovným otázkam, nie bezbrehé upínanie sa k materiálnym hodnotám. Potom sa zatykač na Štúra skončí. Od Štúra som sa naučila, že duch národa a človeka ako bytosti existuje a túži po čistej idei. A netýka sa to len idey štátnickej, ale aj tvorivej, umeleckej, kultúrnej, ľudskej, náboženskej či etickej. Preto som si za motto knihy zvolila Štúrovu myšlienku: Sám sebe som si len druhým, lebo prvé je vyššie a vznešenejšie nado mňa.
Otázky Anton Baláž