ORFEUS pre Juraja Kuniaka
Medzinárodný básnický festival „ORFEUS“ – PLOVDIV 2024 sa konal v dňoch 8. až 11. mája 2024 v bulharskom Plovdive, európskom hlavnom mesto kultúry 2019. Na tohoročnom siedmom ročníku festivalu sa zúčastnili básnici a poetky z Chorvátska, Turecka, Bulharska, Albánska, Severného Macedónska, Česka, Srbska a Slovenska. Popri básnickom programe bývajú všetci účastníci požiadaní o napísanie eseje, tentoraz to bolo na tému „Postava Orfea - medzi mýtom a okamihom“.
Pozvanie na festival dostal aj náš kolega, básnik, prozaik a esejista Juraj Kuniak. Poslal na festival esej Podať si ruku s Orfeom, ale osobne sa nemohol na tomto medzinárodnom básnickom festivale zúčastniť – pre chorobu musel na poslednú chvíľu cestu do Plovdivu odrieknuť. Napriek tomu práve jeho esej najviac zaujala festivalovú porotu a získal za ňu prvú cenu. Stala sa aj súčasťou zborníka esejí, kde sú texty zúčastnených básnikov publikované v anglickom a bulharskom jazyku.
Básnický festival v Plovdive skončil v nedeľu 11. Mája 2024 a už o tri dni neskôr, 14. mája vedenie festivalu Jurajovu Kuniakovi oznámilo, že sa práve on stal laureátom orfeovskej eseje. Po tejto prvotnej potešujúcej informácii z víťazstva v súťaži, Juraj v poďakovaní osobitne ocenil prístup organizátorov festivalu: že napriek osobnej neúčasti v Plovdive, ho akceptovali ako účastníka festivalu.
V mene celého Klubu nezávislých spisovateľov blahoželáme Jurajovi Kuniakovi k oceneniu. Postava legendárneho mytologického pevca Orfea je vždy výzvou pre dobrých básnikov. Tú esejistickú náš kolega Juraj zavŕšil vo víťaznej podobe.
(ab, jk)
Okrem pohľadu na diplom od festivalovej poroty pripájame aj jeho esej:
Podať si ruku s Orfeom
Orfeov otec Apolón bol uznávaný ako boh lukostreľby, hudby a tanca, pravdy a proroctiev, liečiteľstva a chorôb, svetla a poézie. Mama, múza Kalliopé, jedna z deviatich krások, ochrankýň umení a vied, sa orientovala na ochranu epickej poézie. S troškou abstrakcie a pomocou príbuzných významov by som si vedel predstaviť, že sú to moji rodičia.
Môj otec mal najlepšieho priateľa poľovníka, s ktorým chodieval na postriežky. Vyznal sa v bylinkách, bol liečiteľom celej rodiny. A celý život prednášal na univerzite deskriptívnu geometriu, čo je zobrazovanie trojrozmerného priestoru na rovinu. Pre mňa to bolo stelesnenie poézie. Preto som aj môj básnický debut nazval Premietanie na viečka.
Mama milovala literatúru. Za dobrú knihu by dala posledný peniaz. Pozorne sledovala diela slovenských autorov v edícii „Hviezdoslavova knižnica“ a rovnako si nenechala ujsť žiadnu novinku slávnej edície „Spoločnosť priateľov krásnych kníh“, kde vychádzala svetová beletria. Tak jednu z najvýraznejších kulís môjho detstva tvorili krásne knihy.
Z predchádzajúcich riadkov je čitateľné, že syn rodičov z gréckej mytológie a syn obyčajných rodičov mali v krvi podobné gény. Hľadať príbuzné vlastnosti medzi Orfeom a mnou je iste trúfalé, z jedného pohľadu drzé, z druhého smiešne, ale prepáčte mi, ak to predsa len skúsim. Veď preto píšem túto esej, aby som si s ním podal ruku.
V gréckej mytológii bol Orfeus najväčší hudobník a spevák. Svojím spevom okúzľoval ľudí, uchvacoval a upokojoval zver a vtáctvo, tíšil prírodu a nastoľoval v nej pokoj a mier. Hovorí sa, že aj Sirény bledli závisťou pred jeho čarovným hlasom. Ja som v mladosti vášnivo hrával na gitare. Na strednej aj na vysokej škole som na školských výletoch pri nočnom táborovom ohni v obkľúčení spolužiakov hral a spieval tak dlho, až kým niekto z pedagógov nezavelil: dosť! To sa už zväčša brieždilo.
Rovnako ako umením, preslávil sa Orfeus aj svojou láskou k svojej manželke, krásnej Eurydike. Ich manželské šťastie však netrvalo dlho, Eurydika raz pri trhaní lúčnych kvetov stúpila na vretenicu, a keď k nej Orfeus na jej výkrik pribehol, bola už mŕtva. Našťastie moja drahá manželka je dodnes pri mne a predstavuje najväčší dar života, aký som dostal. Mohol som však ochutnať niečo z horkosti Orfeovho osudu ešte predtým, než som ju spoznal. Moja študentská láska, tiež poetka, zahynula pri autonehode. Venoval som jej básnickú skladbu Blúdivý nerv.
Orfeus v pokračovaní príbehu, zdrvený žiaľom a zúfalstvom, vypravil sa do podsvetia s odhodlaním vyžiadať si svoju manželku späť. Čarom svojej hudby najprv obmäkčil prievozníka Chárona, ktorý ho previezol cez posvätnú rieku Styx, a potom sa postavil pred boha podsvetia Háda a jeho manželku Persefonu a spieval im o svojej láske k Eurydike. Orfeov tklivý spev dojal celú podzemnú ríšu. Tanatos zabudol na hlad, Sizyfos na svoj balvan, ešte aj v očiach nemilosrdných Erínyí sa zaleskli slzy. Nakoniec zaplakala aj Persefona, a keď to videl jej muž Hádes, sľúbil, že Orfeovi vyhovie. Dal mu však podmienku, že keď ho bude boh Hermes z podsvetia vyvádzať, pôjde za ním prvý a neobzrie sa za Eurydikou, kým obaja nevyjdú na svetlo sveta. Orfeus podmienku prijal a počas celej dlhej a strastiplnej cesty podsvetím sa ovládal. Keď ale ostával posledný úsek cesty, nevydržal, obzrel sa, či Eurydika neklesla únavou. A v tom okamihu zbadal už jej odchádzajúci tieň, ktorý sa vracia späť a navždy.
O putovaní Orfea do podsvetia, aby vyslobodil svoju milú, sa píšu celé knihy. Tento príbeh, odohrávajúci sa v mýtickej krajine bohov a múz, stvárňovali mnohí výtvarníci, sochári, hudobníci na celom svete, lebo sú len dve skutočné témy: láska a smrť. A ľudia od nepamäti verili, že tá prvá je silnejšia, než tá druhá.
Orfeus sa vrátil do rodnej Trácie, začas blúdil svetom, zúčastnil sa aj výpravy Argonautov, ale do podsvetia sa už nedostal. Zostala mu len bolestná osamelosť. Samota bez Eurydiky.
Myslím, že s Orfeom si možno podať ruku v jeho samote. Písanie vyžaduje samotu, veľmi veľa samoty. Nie nadarmo sa hovorí tvorivá samota. Literárni skeptici sedia pri kaviarenských stoloch a diskutujú. Ich slová vychádzajú z úst, ako keď sa vo víre rieky krútia dokola nejaké ľahké veci. Básnik obýva svoju samotu a zdokonaľuje sa v samomluve.
Život čisto vo fyzickej podobe môže byť pre človeka umárajúcou cestou, ale spev (básnenie) ju povyšuje na púť duchovnú, ktorá vedie k očisteniu, precitnutiu a zušľachteniu. Precitnutie znamená otvorenie sa vnímavosti ku kráse vo všetkých jej podobách – šum, šepot, hudba...., záblesk, tieň, svetlo...., dotyk, závan, vôňa..., v tom všetkom sa zjavuje krása a podnecuje tušenie niečoho vyššieho. Takáto vnímavosť je možná len v samote.
Básnik vie, čím mu je samota. Samota inšpirujúca. Samota stmeľujúca. Samota plná vnútorných dejov, dravých spodných prúdov, ale aj hlbokého pokoja. Samota – útočište, výsostné územie. Pre básnika je samota transformátorom, kde do primárneho vinutia vstupujú inšpiračné podnety a na sekundárnom vinutí sa objavuje vytvorené dielo.
Chválim bezodnú, jedinečnú, individuálnu, silnú a plodnú tvorivú samotu!
Keď opité Bakchantky hádzali do Orfea kamene, tie sa pri jeho speve za letu zastavovali... Tento obraz ma uchvacuje. Predstavuje ohromnú vnútornú silu. Opevnenie samoty.
Juraj Kuniak
15. marca 2024
