Jubilantka Anna Ondrejková
Po Ľubke Mihálikovej a Danke Podrackej sa významného životného jubilea dožíva aj ďalšia dlhoročná členka nášho klubu Anka Ondrejková. Poetka, performérka, divadelníčka a výtvarníčka, ktorá po absolvovaní nadstavbového štúdia knihovníctva na Gymnáziu V. Paulínyho-Tótha v Martine, od roku 1975 pracovala viac ako štyri desaťročia v Liptovskej knižnici Gašpara Fejérpatakyho-Belopotockého v rodnom Liptovskom Mikuláši.
Anna Ondrejková nebola len profesionálnou knihovníčkou, ale rovnako aj dlhoročnou organizátorkou regionálnych literárnych súťaží, divadelných prehliadok, nespočetného množstva čitateľských besied, rovnako aj editorkou viac ako dvadsiatich ročníkov almanachu mladých liptovských autorov Výhonky a spoluautorkou súpisu Bibliografia osobností Liptova z roku 2006, ktorá je rozsiahlym prehľadom zapamätateľných osobností kultúrnych dejín liptovského regiónu. Svojou básnickou tvorbou, ktorá má podobu originálnej introvertnej lyriky a nesie so sebou aj výrazné etické posolstvo sa stala aj literárnou osobnosťou, ktorá vyrástla a osobnostne sa formovala na básnický úrodnej pôde Liptova.
Na rozdiel od básnikov predchádzajúcich generácií, Milanovi Rúfusovi či Ivanovi Laučíkovi, v jej poézii neprevládajú prírodné motívy, ale, ako to charakterizovala literárna vedkyňa Andrea Bokníková, „počas troch desaťročí Anna Ondrejková stupňovala svoj ideál ´estetiky ticha´, keďže minimom slov dokáže vyjadriť aj najsilnejšie pocity“. Táto jej tvorivá metóda je prítomná najmä v zbierkach, ktoré začínajú vychádzať od deväťdesiatych rokov uplynulého storočia: Smutná jabloň plná nedozretých pávov, Nespavosť, Skoromed skorokrv, Havrania snová – a predstavujú zvnútornený autorský dialóg s vlastným svedomím, vyrovnávanie sa s pocitom samoty a nenaplneného údelu ženy. V roku 2010 jej vyšla zbierka Izolda:sny, listy Tristanovi, v ktorej je prítomná výzva k obetovaniu, odpúšťaniu a odvaha vziať na seba i údel iného človeka. Za túto zbierku získala Anna Ondrejková Cenu AOSS – možno dosť neskromne spomeniem, že po tom, ako sme o nej diskutovali na klube, som ako jeho začínajúci predseda, „vyslal“ do poroty, ktorá o cene AOSS rozhodovala, Ľubku Suballyovú...
S Ankou Ondrejkovou, okrem občasných stretnutí v klube, ma spája aj nezabudnuteľné autorské čítanie v roku 2008. Milan Richter, organizátor medzinárodného literárneho festivalu Kafkove Matliare zaradil do programu aj besedu v Liptovskej knižnici. Konala sa až večer o 19-tej hodine, zišli sme sa s početným publikom v podkrovnom, slabo osvetlenom priestore knižnice – utkvel mi ten priestor v pamäti silne preto, že známy český spisovateľ Arnošt Lustig na besede veľmi sugestívnym spôsobom približoval Kafkovo potemnelé dielo, plné mučivých životných i tvorivých pochybností, a keď som sa pritom zadíval na Ankinu tvár (lemovanú vtedy jej bohatými „havraními“ vlasmi), pocítil som ako je sama bytostné stotožnená s takýmto „potemnelým“ svetom. Zároveň som si vtedy, i teraz, keď píšem tieto riadky, uvedomil paradox Ankinho života: v jej poézii je veľa obrazov trpkého údelu a rezignácie, „pohryzie ma noc: / do krvi, do sna... do smrti“, či „ zo sna tečiem striebornou krvou: úplne živá navyše“ (zo zbierky s príznačným názvom Úzkosť, Skalná ruža 2013), kým jej „občiansky“ život bol a stále zrejme je naplnený mnohými aktivitami, v ostatných rokoch v nich často dominujú jej vlastné vystúpenia v ochotníckom súbore. Zároveň sme vedeli ako sa obetavo stará o dlhodobo chorú matku (žili spolu s dome v Bobrovci), a že nielen v jej poézii, i v jej živote nie je výzva k sebaobetovaniu len prázdnym lyrickým gestom, že dobrovoľne berie účasť na údele iných ľudí.
Po citovanej Úzkosti vydala Anna Ondrejková básnické zbierky December: Izoldine vlasy horia, Príbeh (ja) na mladom snehu a v roku 2022 reagovala na brutálnu ruskú inváziu na Ukrajine zbierkou Strmina. Aj v nej nad vonkajšou angažovanosťou, pomocou sugestívnych obrazov vytvára mozaiku vnútorného sveta človeka (autorského ja) v konfrontácii s krutosťou vojny, ktorú nemožno obísť mlčaním. Tak aj jej nové zbierky predstavujú pokračovanie v jej svojskej podobe introvertnej lyriky a predstavujú trvalý vklad do slovenskej poézie.
Želáme Anke Ondrejkovej veľa zdravia a životnej pohody a na stále mladom liptovskom snehu (pri nedávnej ceste do Popradu rýchlikom som sa o tom presvedčil) aj nové, menej potemnelé tvorivé sny.
Anton Baláž