Anton Baláž: Pohľad Mony Lízy
O mnoho rokov neskôr, presne 12. marca 2021, som si znova spomenul na stretnutie s pohľadom Mony Lízy. Na televíznej stanici ČT ART, v relácii o Leonardovi, kurátor Louvre povedal, že až pri čistení jej obrazu, prvýkrát uvidel Monu Lízu, keď nebola za bezpečnostným sklom.V lete 1979, počas našej letnej dovolenky v Paríži, jej obraz ešte žiadne bezpečnostné sklo nechránilo – a tak som sa ja mohol stretnúť s jej nezaskleným, živým pohľadom.
Návšteva Louvre bola až našou druhou voľbou pri putovaní za skvostami svetového umenia, ktoré boli zhromaždené v parížskych múzeách a galériách. Prvou voľbou bolo Múzeum Orsay, kde sme hneď na prízemí našli Moneta, Degasa, Renoira, van Gogha, Gaugina, ktorých diela som poznal z rôznych výtvarných publikácií aj viac či menej kvalitných reprodukcií a kópií obrazov, ktoré som si chodil za lacný peniaz kupovať do predajne Sovietskej knihy, a tak som sa mohol večer v spálni zadívať na pastelovú, trocha zastretú krásu Renoirovho Dievčaťa po rannom kúpeli. A keď som potom pozrel originál obrazu, pochopil som, že žiadna reprodukcia sa mu nemôže vyrovnať.
V Louvre sa potom tento pocit stretnutia s originálom len potvrdzoval a zmnohonásobňoval. Do múzea sa ešte nevchádzalo tak ako dnes, cez známu sklenú pyramídu a pred jeho otvorením sa netvorili dlhé rady netrpezlivých návštevníkov. Louvre bolo ešte predovšetkým chrámom umenia, nie povinnou turistickou zastávkou na prehliadkovej trase po Paríži, ktorá dnes začína a často i končí pri Mone Líze.
My sme začali prehliadku pri orientálnych a egyptských zbierkach, pri antike som ja dlho postával pred Venušou Melotskou, moju ženu skôr zaujal bronzový Apolón v nadživotnej veľkosti, zobrazený so všetkými údmi tela, nevynechali sme ani kresťanské umenie s Fra Angelicom, a potom už prišla renesancia so všetkými majstrovskými dielami, ktoré som dovtedy tiež mohol obdivovať len v knihách o dejinách umenia.
Celá jedna veľká sála bola vyhradená Rubensovi s jeho bujnými ženskými telami, ale skutočný zásah krásou som prežil pri Botticelliho obrazoch Zrodenie Venuše a Primavera. Pocítil som ako dar na dlhé minúty sa môcť ponoriť do sveta tej úžasnej jemnosti dievčenských tiel, snovej krehkosti vo chvíli, keď sa v nich v priateľskej jarnej prírode ešte len rodí ich budúca ženskosť, ešte to nie sú Raňajky v tráve, kde nahé ženské telo v nás už nevyvoláva pocit očarenia krásou, je len vystaveným artiklom.
Cez obed sme si urobili v prehliadke prestávku. Oproti vchodu do múzea bol malý parčík so starými košatými stromami, udržiavaným trávnikom a niekoľkými stánkami, kde sme si kúpili dva hot dogy a jednu cocacolu. Kúpiť si dve coly bolo pridrahé, vzhľadom na devízy pridelené nám na dovolenku štátnou bankou, zato sme si mohli hodinku poležať na trávniku: v Paríži aj v značnej časti sveta za hranicami železnej opony to bolo povolené. Putovanie po parížskych pamiatkach som ja absolvoval v nie veľmi pohodlných sandáloch československej výroby, ale mojej žene sa hneď na druhý deň našej tour podarilo na Rue Rivoli objaviť predajňu topánok BATA a za zľavnenú cenu si kúpiť dva páry pohodlnej letnej obuvi. Jedny mala práve obuté, zadíval som sa ako pôvabne obopínajú jej členky, zadíval som sa aj vyššie, ako ľahké letné šaty, kúpené tiež už v Paríži u Tatiho s veľkou letnou zľavou, pekné zvýrazňujú líniu jej tela, všetky tie krivky, ktoré som po prehliadke botticelliovských Venuší a sporo odetých grácií, uvidel vnímavejším zrakom.
Trocha akoby už obnažujúcim, pretože moja žena sa ma trocha znepokojene opýtala: – Stalo sa niečo? Rýchlo som ju ubezpečil že nie, ale keďže už dobre poznala takéto moje nie, pridal som, že som si spomenul na Manetove Raňajky v tráve a mala pravdu, že západné feministky, ba ani naše činovníčky zo zväzu žien nemôžu byť s obrazom spokojné. Chcel som k tomu ešte aj niečo v tom smere pridať, ale moja žena reagovala, že aby sme sa radšej vrátili do Louvre.
Mona Líza bola na konci odporúčanej prehliadkovej trasy múzea. Obraz je v samostatnej veľkej sále, od návštevníkov ho oddeľovala len červená šnúra, zavesená na nízkych kovových stĺpikoch. Doputovali sme k obrazu krátko pred zatvorením múzea. Sála bola už celkom prázdna. Vošiel som a už vo vchode ma pristavil jej pohľad. Dívala sa rovno na mňa. Bolo to také neočakávané stretnutie, fascinujúci okamih. Pomaly som vošiel do prázdnej sály a jej pohľad ma pritom stále sprevádzal, ako očarený – či očarovaný? som sa priblížil až tesne k ochrannej šnúre, stál som tam potom ako Lótova žena, nevládal som od jej pohľadu odtrhnúť zrak tak dlho, až jeden zo strážcov sály podišiel ku mne a podozrievavo sa na mňa pozrel. Odstúpil som od obrazu ďalej, pomaly som mieril k schodišťu, ktorým sa schádza na prízemie múzea, no jej pohľad ma stále sprevádzal, až po posledné obzretie pri odchode zo sály. Nezabudnuteľné stretnutie s Monou Lízou – nie s jej tajomným úsmevom, ale s jej pohľadom. Práve v ňom je ukryté tajomstvo ženy? A jeho rozlúštenie je pre mužov večnou výzvou?
Jednu takú portrétnu výzvu mám od dovolenky v Paríži aj vo svojej pracovni. Táto je z Montmartru. Na námestíčku Place du Tertre, kde sedia pred svojimi stojanmi pouliční maliari a trpezlivo čakajú na turistov, ktorí si chcú na pamiatku odniesť z Montmartru svoj portrét, sa na pripravenú prútenú stoličku ako trpezlivá zákazníčka posadila aj moja žena. Bol už podvečer, ešte ostré letné slnko práve nabodávalo oslepujúco biele veže Sacré Coeur, a tak si maliar podchvíľou zacláňal rukou tvár a moju ženu slnko nútilo privierať oči. Tak vznikol portrét, s ktorým nebol spokojný ani maliar. Veľkoryso navrhol mojej žene, že urobí nový portrét, ale mne sa naopak páčilo, že nie je taký tuctovo komerčný ako portréty, ktoré vyrábali ďalší maliari v uličke.
Keď sa na portrét aj teraz občas zadívam, myslím si, že aj v pohľade mojej ženy sa ukrýva neodhalené tajomstvo. No kým manžel Mony Lízy odmietol jej portrét od Leonarda kúpiť, ja som to neurobil, kúpil som portrét mojej ženy Marty za štyridsať frankov a odvtedy, už viac ako 40 rokov lúštim tajomstvo ukryté v jej pohľade. Ak sa ale teraz na portrét zadívate vy, milí čitatelia, možno tam žiadne nenájdete.
Z pripravovanej knihy pamätí Môj príbeh sa ešte nekončí