MARIAN MILČÁK: TESERAKT
Jedna z troch tohoročných prémií sa udeľuje básnickej zbierke Teserakt od Mariána Milčáka.
Autor v nej ponúka svoj jedinečný poetický kozmos spočívajúci na celkom súčasných entitách nášho života, ale nie je to kópia skutočnosti. Je to model presahujúci každodenné dianie a usilujúci sa o zachytenie podstaty ktorá nie je efemérna ani utilitárna. „Kozmos“ ako taký je večný a to, čím žijeme, je iba epizódou v kozmických súvislostiach. Milčák si vytvára „poetickú kozmogóniu“ a v nej sa suverénne pohybuje pomocou svojho poetického myslenia. Geometrickým symbolom (či obrazom) tohto sveta je mnohostenná hyperkocka, ktorá sa využíva k rôznym účelom (napríklad aj ako zbraň). Pre Milčáka je to však predovšetkým priestor, v ktorom sa pohybuje súčasný človek. Tento priestor je dostatočne rozmanitý, aby sa v ňom človek mohol cítiť slobodne, ale na druhej strane ľudské indivíduum osudovo naráža na obmedzenia, ktoré sú takisto charakteristické ako „vôľa k slobode“. I z toho plynie básnikova skepsa, pocit nedokonalosti a relatívnosti. O tom hovoria jednotlivé texty zbierky vyznačujúce sa nevšednou invenciou, ktorá bazíruje najmä na intertextualite. Pri tom sa citujú – nezriedka aj v latinskej verzii -- odborné termíny, ktoré si treba vyhľadať v encyklopédii, keďže zbierka sa v tejto podobe zaobišla bez vysvetliviek. Je však pre čitateľa priamo dobrodružstvom sledovať, ako Marián Milčák s týmito termínmi – a so skutočnosťami, ktoré pomenúvajú – narába. Vcelku sa dá povedať, že je to asociatívna metóda, ale autor veľmi dobre zvažuje, aké asociácie použije, aby jeho výpoveď nebola banálna. Celá knižka má existenciálny rámec, je to kniha existenciálnych skúseností a zážitkov. Fakty, ktoré sa využívajú a pomocou ktorých sa argumentuje, čerpajú z rôznych oblastí, tak z prírodných vied, ako aj z filozofie. Navyše autor uvádza aj fakty týkajúce sa životných okolností rôznych ľudí – príbuzných, priateľov i svetovo známych osobností. Každý text je však osobný v tom zmysle, že obsahuje „hĺbkovú iróniu“, ako ju nazvali romantici.
Ako príklad môžeme uviesť text nazvaný philosophia perennis. Namiesto „večne platnej filozofie“ tu autor ponúka príbeh vo forme podobenstva. Z textu vyplýva, že „večným“ údelom človeka je kríž. Autor túto okolnosť nepodáva v diskurzívnej podobe, ale ako príbeh, ktorý však presahuje sám seba.
Text eubalaena glacialis je vlastne zoomorfnou meaforou – glaciálne veľryby reprezentujú ľudský údel.
Hoci sú texty Mariána Milčáka v tejto knižke krátke, čitateľovi sa nepoddávajú ľahko. Sú prežité a pretrpené.
V kontexte súčasnej slovenskej poézie je táto knižka veľmi zaujímavým spôsobom osobitná. Zdá sa, že Marián Milčák tu našiel sám seba.
Ladislav Šimon