Mila Haugová vo výbere Rudolfa Juroleka
Zostavil:
Rudolf Jurolek, Doslov:
Michaela Jurovská, Kordíky,
Skalná ruža, 2017
Esenciálna poézia Mily Haugovej
Je zvláštne, že poetke a prekladateľke Mile Haugovej
(1942), ktorej tvorba pulzuje v slovenskom básnickom priestore už niekoľko
decénií (debutovala v roku 1980) a ktorá doposiaľ vydala dvadsaťtri
básnických zbierok, ešte nevyšiel z jej tvorby žiaden ucelený básnický
výber. Na tento prvý sa podujal jej básnický kolega Rudolf Jurolek (1956),
básnik, ktorého poetika je celkom odlišná od tej Haugovej, a vo výbere,
ktorý ani nenesie nejaký básnický názov, ponúka prierez tvorbou Mily Haugovej,
zostavený z devätnástich autorkiných básnických zbierok. Zostavovateľ pred
nejakým zdĺhavým vysvetľovaním a odôvodňovaním svojho výberu uprednostnil
niekoľko jednoduchých a prostých viet na záložke knižky, ktoré uzatvára
názorný citát šiestich veršov z autorkinej tvorby. Podrobnejší výklad
nájde čitateľ vo veľmi zaujímavom doslove Michaely Jurovskej s názvom Mila
Haugová alebo Báseň je iné nekonečno (Tema con variazoni). Pre poriadok
dodajme, že Jurolekov výber obsahuje básne prakticky zo všetkých zbierok Mily
Haugovej, vydaných do roku 2016, okrem Hrdzavej hliny, Možnej nehy
a Atlasu piesku.
Michaela Jurovská v doslove konštatuje, že Jurolekov výber odkrýva Haugovej tvorbu v „trochu inom svetle, než aké vyžaruje z opusov vnímaných oddelene“ (s. 74). Napriek tomu je však predložený výber dobre vnímateľný aj kompaktne, akoby šlo o nejaký zbierkový opus, čo však už vyplýva zo samotnej podstaty i podoby Haugovej poézie, ktorá napriek svojim meniacim sa vývinovým rysom predstavuje vzácne ucelenú, vnútorne komunikujúcu a vzájomne na seba odkazujúcu podobu autorskej poézie.
Každá dobrá poézia je vždy pokusom vytvoriť novú básnickú podobu ustavične novej skutočnosti na danom mieste a v danom čase. Poézia vždy zostruje vnímanie, nalaďuje senzory – zmysly i myslenie, aby uchopila zo skutočnosti to podstatné, čo by bez pričinenia konkrétneho subjektu zostalo navždy nepovšimnuté. Ako hovorí moderný klasik Marcel Proust, „umenie robí skutočnosť skutočnejšou,“ a teda aj poézia dáva skutočnosti také rysy, ktoré ju robia nezameniteľnou, konkrétnou a hmatateľnou. Poézia Mily Haugovej je na jednej strane poéziou špecificky ženskou vo svojom vnímaní a spôsobe komunikácie, na druhej strane zasa univerzalisticky ľudskou. Hneď v úvode knihy nachádzame krátku, iba päťveršovú báseň bez názvu, ktorá je veľmi dobrým úvodom do problematiky sveta Haugovej poézie: „Dlho nemí. / Začíname otvárať ústa. // Je to slovo - / so všetkým, čo bolo pred ním. / Všetko sa začína chvením... //“ (s. 9). Ide o báseň zo zbierky Premenlivý povrch a veľmi dobre je v nej viditeľné ono precitnutie k básnickému volaniu z anonymnej nemoty či mlčania. Hovorí sa tu o slove, čo je základný básnický nástroj i materiál, i o senzibilite, prenikajúcej stáročia všetkého, „čo bolo predtým“. Je tu pomenovaný aj okamih, keď sa básnik rozhoduje napísať báseň, a zároveň okamih vzniku bytia, života, ak chceme „stvorenia“ – všetko, ba i viac, je vyjadrené v slove chvenie.
Zmienkou o minulosti sme „naťukli“ celé jedno obrovské sémantické pole v Haugovej poézii. Autorka sa totiž ani zďaleka neobmedzuje na minulosť, súvisiacu s jej individuálnou životnou cestou a skúsenosťou, ale celým svojím vnímaním akoby hľadala „počiatok“, ukotvený vo fylogenetickej skúsenosti ľudstva (v jej tvorbe akcentovanej básnickým fenoménom ženy Alfa, čo je oi. pojem z etológie – náuky o správaní sa živočíchov, ktorej zakladateľmi boli Rakúšan Konrad Lorenz a Holanďan Niko Tinbergen), ale i krajiny (v jej podaní produktívne a s láskou spätej nielen so stredoeurópskym geografickým – čiže aj botanickým, zoologickým, mineralogickým či iným priestorom). Táto sémantika „prapôvodu“ je dobre viditeľná napríklad v básni Alfa nosí svoju skrýšu so sebou (s. 21): „Alfa nosí svoju skrýšu so sebou, jaskyňu / vystlanú slovami / Altamira vždy za každou / stenou. / Pohyblivá v zvieracej konečnosti, / vlhká znovuzrodením, v sebe, v strachu / z určeného, s nádejou“. Už prosté vymenovanie kľúčových slov (skrýša, jaskyňa, zvieracia, vlhká, znovuzrodenie, strach, nádej) úryvku evokuje onú prasituáciu človeka – ženy (samice) v živočíšnom útulku v jaskyni, v hľadaní útočišťa a skrýše pred nepriateľským svetom plným nástrah, v ktorom sa príslušníci „ľudskej svorky“ túlia k sebe. Cez evokáciu tohto prastarého, živočíšneho, väčšmi biologického a archetypálneho, než moderne ľudsky, civilizačne organizovaného sveta sa poetka dostáva k záverečným, sebaapelatívnym výzvam: „Prichystaj sa na dni bez bolesti, / prichystaj sa na dni bez lásky, / prichystaj sa odísť k námesačným stromom, / dokončiť rozhovory. / Hlas je pripravený. / Som v ňom.“
Ďalšou významnou tematickou zložkou Haugovej poézie sú ľúbostné a milostné motívy, ktorými je ako pestrofarebnými niťami poprešívaný celý jej básnický plášť. Žensko-mužská polarita musí mať svoju telesnú afinitu a prostredníctvom nej až mystické, vyššie splynutie a vyústenie. Ako je to v básni Anima participation mystique: „...je ťažká, vlhká ranná hviezda. Bez pamäti. / je kameň z mora, dve spletené telá (dokonalý stav),... je mlčanie. Tvoje moje meno, tajný súzvuk / odpustenie. Kto, komu a prečo? opakujem sa – v sebe“ (s. 16). Variáciou ľúbostného vzťahu s inými akcentami (aj v inak komponovanej básni) je text Prijatie: „Skoro bezvýznamný je náš dych, / nás cúvajúcich do lásky, natoľko / ukrývanej, že aj najmenšia zmena / rovnováhy ju prenesie za hranicu / možností... nemáme iné telá, ktoré by si / tu navykali za nás. .. nikdy nedokončený / text tela...ústa nemé tesne vedľa iných úst“ (s. 19). Aj v básni O dvere z Dellachu zo zbierky Archívy tela (2003) nachádzame básnickú reflexiu i popis milovania, ľúbostné motívy sa explicitne objavujú v cykle Canti amore zo zbierky Cetonia aurata (2013) i v zbierke canti...amore z roku 2015.
Zaujímavou otázkou je problematika transcendentna v tejto poézii. V rovine mýtickej, legendárnej či bájoslovnej v nej nachádzame už podľa názvov zbierok „dámu s jednorožcom“, Orfeu či anjelov (Miznutie anjelov). Pokiaľ ide o každodennú prítomnosť napríklad kresťanskej paradigmy vo vedomí básnického subjektu, je tu báseň Zabrániť zlu, kde sa hovorí: „Je nedeľa. Alfa si oddýchne, ruky zložené / v lone ako pred ňou tisíce žien. / Nemodlí sa. To, čo vie a vidí, je / pre Boha príliš veľa. To musí uniesť sama. / Drží sa samoty, sveta, rána - - - (s. 15).
Poézia Mily Haugovej (a dokladá to aj tento výber) je mnohovrstevnatá a polysémantická, kompozične veľmi variabilná, využívajúca moderné prostriedky veršovej techniky. O jej literárnom príbuzenstve v slovenskej či európskej poézii sa možno dočítať v doslove. Na záver dodám, že na obálke knihy je fotografia Mily Haugovej z roku 1963, ktorú zhotovil jej vtedajší muž Edgar Haug. Autorka je odetá v ľahkých svetlých šatách, v ľavej ruke drží ružu a celá jej bytosť akoby umožňovala vysloviť predpoklad básnického potenciálu. Čas ukázal, že ho bola hodna.
Boris Mihalkovič
(Vyšlo v Pravde 15.4.2017, publikujeme so súhlasom autora)