Eva Maliti Fraňová: O príjemných pocitoch
Pavol Pálffy a Louise de Vilmorin
Príbeh rozpamätávania
Vydavateľstvo SLOVART, Bratislava 2021
Na úvod rozhovoru s autorkou knihy hneď uvediem, že príbeh rozpamätávania na manželstvo grófa Pavla Pálffyho de Erdöd a jeho francúzskej manželky Louise de Vilmorin je situovaný prevažne do Budmeríc, do kaštieľa, ktorý viac ako polstoročie bol sídlom Domova slovenských spisovateľov. Bol som jedným zo stoviek autorov, ktorí spoznali a ocenili tvorivú atmosféru kaštieľa s udržiavaným anglickým parkom a inšpiratívnymi výletmi do okolitých lesov, preto som sa s osobitným záujmom do knihy začítal. Vyvolala vo mne množstvo asociácii i zvedavých otázok a tie tvoria obsah rozhovoru s našou klubovou kolegyňou, prekladateľkou z ruskej literatúry, literárnou vedkyňou, divadelnou autorkou a prozaičkou Evou Maliti Fraňovou.
V ostatných rokoch sme mali možnosť zoznámiť sa predovšetkým s tvojou prekladateľskou tvorbou. V roku 2017 si vydala objavný preklad románovej novely Gajta Gazdanova Večer u Claire, autora, ktorý patril k výrazným postavám ruskej emigrantskej literatúry, v roku 2018 preklad románu Andreja Belého Strieborný holub a v tom istom roku i monografiu o diele tohto symbolistického básnika a prozaika pod názvom Celistvosť (v) mnohosti. A odrazu si sa presunula na domácu pôdu a prekvapila si príbehom manželstva známej francúzskej autorky a posledného majiteľa budmerického kaštieľa – príbehom, ktorý bol v tomto spisovateľskom sídle vždy prítomný len v rôznych ťažko overiteľných podobách. Čo práve teba, ktorá si Budmerice poznala skôr len počas letných rekreačných pobytov, viedlo k rozhodnutiu spoznať skutočnú podobu tohto manželstva?
Spomínaš moju poslednú monografiu a preklady, ku ktorým práve v týchto dňoch pribudne nová kniha – výber dvoch zo štyroch experimentálnych Symfónií Andreja Belého, Návrat a Pohár metelíc. U mňa to je tak, že som asi odjakživa mala sklon k „viacdomosti“ a paralelne som pracovala na rozmanitých projektoch. Na jednej strane som prekladala diela ruskej literatúry, istý čas intenzívne aj spisbu osetských autorov (pôvodom Oset bol i spomenutý Gajto Gazdanov, predstaviteľ literatúry ruskej emigrácie). Na druhej strane som sa ako dlhoročná vedecká pracovníčka Ústavu svetovej literatúry SAV venovala literárnovednej činnosti a napísala som niekoľko vedeckých kníh. Avšak je tu aj „tretia“ strana – moje vlastné umelecké písanie, ktoré pre mňa predstavuje príležitosť hovoriť za seba, priniesť vlastnú výpoveď. Prvotinu, ktorou bola kniha próz Krpatý vrch, som vydala r. 1994. Dva texty z nej, jeden z prostredia slovenského vidieku na konci bývalej éry komunizmu a druhý z Bratislavy v novembri 1989, sa neskôr stali predlohami pre napísanie divadelných hier, Krcheňa Nesmrteľného a Jaskynnej panny (ako novela mala názov Krpatý vrch). Po zbierke poviedok Pod jazdeckou sochou z r. 2011 som nie tak dávno, roku 2017, vydala román Kustódi//Arianina kniha, vyšiel aj v českom preklade r. 2020 v pražskom vydavateľstve Novela bohemica pod názvom Arianina ztracená kniha. Medzitým som napísala niekoľko ďalších divadelných hier, ako Vizionár, Unavená Medea, Hra nevedomia, Naše osvietené storočie alebo cherchez la femme, Vykladačka zmyslu... Krcheňa Nesmrteľného hrali na troch slovenských scénach (v martinskom Komornom divadle, v SND i v prešovskom DAD), ale mal scenizáciu aj v Immigrant’s Theatre v New Yorku. A Hra nevedomia bola inscenovaná v divadle Nová dráma v ruskom meste Perm, predstavenie je súčasťou ich repertoáru. Takže, ak mám reagovať na myšlienku v Tvojej otázke, je to tak, že v tvorbe stále stojím na domácej pôde, avšak v mojich veciach, či už ide o román Kustódi//Arianina kniha, poviedky zo spomenutej zbierky alebo niektoré divadelné hry, sa neraz to „svoje“ dotýka s „iným“, naše s cudzím, hraničia spolu, alebo do seba prenikajú. Veď aj preklad ako taký je dotykom s cudzím par excellence. Takýto prístup je asi daný aj mojou podstatou, keďže som sa narodila (čo pre nás samozrejme nie je výnimočné) v Československu, krajine s dvomi etnickými identitami – slovenskou a českou (v symbolickej rovine sa to odráža v mojich Kustódoch), potom som šla študovať do Moskvy, spoznávala som tam cudzie kultúry, vydala som sa za cudzinca, narodili sa nám deti... Dotyk s „cudzím“ bol pre mňa zaujímavý aj vtedy, keď som sa rozhodla písať o manželstve predstaviteľa hornouhorského šľachtického rodu Pavla Pálffyho s Louise de Vilmorin, ktorá bola francúzskou spisovateľkou. Jej spisovateľstvo zapadalo do „príbehov písania“, ako pre seba nazývam niektoré svoje veci, v ktorých vystupujú píšuce postavy: veď môj zloduch Krcheň vypisuje anonymné udania, neúspešná spisovateľka Medea píše svoje obhajoby na súd, moja Ariana z Kustódov je tiež prozaička a prežíva svoje neúspechy, Karol z Hry nevedomia si robí denníkové zápisky, postava J. I. Bajzu z Nášho osvieteného storočia tvorí písačky v bajzovčine, zatiaľ čo vykladačka zmyslu Zora Jesenská prekladá Doktora Živaga... Ale pociťovala som aj potrebu objektivizovať zaužívané, mechanicky opakované výklady o tunajšej šľachte, ktoré sme zdedili z minulého režimu. Súvislosti tohto druhu som si uvedomovala aj v budmerickom kaštieli, keď som tam bola ešte pred pandémiou na niekoľkých tvorivých pobytoch a zamýšľala som sa nad budúcou prózou.
Hneď po prvom prečítaní knihy som ti napísal, že oceňujem odvahu pustiť sa do témy, kde do manželského príbehu vstupuje dramatická doba, roky 1937 až 1943, teda koniec predmníchovskej republiky, vznik Slovenského štátu, jeho rasová politika a vojnové udalosti, čo sa výrazne prejavilo aj na osudoch pálffyovského rodu. A napriek všetkej „zlobe dňa“, všetkých zlých vojnových rokov, ktoré majú v knihe výrazné zastúpenie, sa ťažiskovou témou tvojej knihy stalo hľadanie šťastia, hoci aj v manželstve s viackrát rozvedeným grófom. Povedal som si, že je to „také francúzske“, a hlavne pri čítaní úvodných kapitol románu mi to evokovalo diela F. Saganovej (možno len preto, že práve v jej diele je to dominantné). Ako si ty utvárala postavu Louise, stačilo ti na to poznať jej biografiu a niektoré jej diela?
Hoci to navonok možno nebadať, ale písanie románu O príjemných pocitoch predstavovalo pre mňa tak trochu i zápas, veď rozprávanie o manželstve, v ktorom by sa dali nájsť znaky ľahkovážnosti i povrchnosti, s prítomnou obojstrannou neverou, s hádkami, škandálmi apod., by mohlo pri istom autorskom projektovaní skĺznuť do polohy banálneho, priam bulvárneho príbehu, čo som v žiadnom prípade nechcela. (Tento dojem z ich manželského zväzku sa mimochodom vytráca pri čítaní spomienok obidvoch aktérov z neskorších rokov, najmä Pavol Pálffy sa zmieňoval o svojej partnerke s veľkým rozcítením.) Vychádzala som z primárneho pocitu, že by tento príbeh, ktorý má miesto v dejinách Slovenska 20. storočia, mal byť v slovenskej literatúre spracovaný, ale tak, aby sa ukázala hĺbka vzťahu dvoch neordinárnych osobností. Cestu k tomu som videla v podaní života dvojice na pozadí dramatickej doby s rozpútavajúcou sa druhou svetovou vojnou. „Veľký príbeh“ európskych dejín dodal „malému príbehu“ ich privátnosti punc toho, čo bolo v týchto dvoch osobnostiach podstatné – humanizmus, ľudskosť, onen vyšší princíp, ktorým bola cieľavedomá pomoc tým, čo sa stali týranými obeťami nacizmu. Na druhej strane je tu myšlienková rovina, na ktorú narážaš. Louise sa často vracia k myšlienkam o šťastí, ktoré by chcela od života získať, naráža však na životné okolnosti, čo jej v tom bránia, ale i na neuvedomele deštruktívny prístup, s akým pristupuje k vlastnému osudu. V súvislosti s atmosférou deja na začiatku môjho rozprávania si spomenul F. Saganovú, no pravdu povediac, pri písaní som na ňu ani nepomyslela (hoci človek ju má samozrejme zažitú z čítania v pubertálnej mladosti). Myslím, že ten závan francúzskosti vychádza hlavne z toho, že ústredná hrdinka, cez ktorej pohľad nazeráme v románe na všetko dianie, bola naozaj Francúzka, je to cudzinka, ktorá aj na náš svet pozerá svojimi očami. Spôsob myslenia a videnia sveta Louise de Vilmorin som spoznávala cez svedectvá biografickej knihy, ktorú o nej napísala francúzska autorka F. Wagener, hojne sa tu cituje z jej súkromnej korešpondencie (medzitým vyšla o nej aj ďalšia biografia od G. Haroche-Bouzinac), oboznamovala som sa i so spisovateľkinými knihami poézie, hoci v slovenčine zatiaľ nemáme preložené nič z jej tvorby. Mojím zámerom bolo napísať beletristický román, v ktorom je fikcia vystužená faktami. Ale je možné, že sa do ústrednej ženskej postavy transponovali aj niektoré autorkine (moje) túžby či pocity, podotknem však, že iba v priesečníkoch, kde som pociťovala istú zhodu medzi sebou ako píšucou ženou a svojou románovou hrdinkou. O Louise de Vilmorin som mala možnosť diskutovať s odborníčkou a autorkou jej biografie G. Haroche-Bouzinac na literárnom večere, usporiadanom Francúzskym inštitútom v Bratislave vlani na jeseň, kde moju knihu uviedol do života francúzsky veľvyslanec G. Pascal le Deunff.
K názvu knihy, v slovenských literárnych pomeroch dosť nezvyklý, ťa sčasti inšpiroval objav diela francúzskeho osvietenca Louisa-Jeana Lévesque de Pouilly Teória príjemných pocitov, ktorá bola súčasťou pálffyovskej knižnice na hrade Červený Kameň. Bol to autorsky šťastný objav a citátmi z neho si rámcovala celú prózu. Musela si ale pracovať aj s mnohými dobovými prameňmi – a navyše ich kompozične včleniť do knihy tak, aby sa neoslabila jej príbehová príťažlivosť. Bola za tým aj tvoja skúsenosť literárnej vedkyne?
Názov mojej knihy je parafrázou pomenovania traktátu francúzskeho filozofa, diela, ktoré som objavila v publikovaných súpisoch pôvodnej pálffyovskej knižnice a použila nielen v názve, ale aj ako súčasť deja. Osvietenec svoju tému videl v kontexte náboženskej viery, duchovna, a tiež krásnych umení. Pre mňa bol názov stelesnením túžobného ideálu, takého príznačného pre ženské rojčenie, ale v živote zriedka realizovateľného. V románe je v kontraste voči veľmi nepríjemným a skľučujúcim pocitom, k akým v závere dospieva Louise. Jedna z čitateliek približne v takom veku, v akom bola moja hrdinka, mi napísala, že sa pri čítaní úplne vžila do jej pocitov a nepochopenia toho, čo sa vo svete deje. „Svet sa zbláznil, ako vtedy, tak aj dnes,“ výstižne zhrnula. Navyše, chcela som sa zamyslieť nad otázkou práva človeka na šťastie, vychádzala som z toho, že sme predsa neboli stvorení len na utrpenie. Bolo to spojené so skľučujúcim obdobím pandémie, keď som svoju prózu písala a veľmi intenzívne som tieto pocity prežívala. O prameňoch, z ktorých som vychádzala, som sa podrobne zmienila v knihe v záverečnej autorskej poznámke. Medzinárodná tematika románu vyžadovala medzinárodné skúmanie, k niektorým prameňom som sa dostala vo viedenských knižniciach, k iným v Českej republike. Vlastne prvý dokument týkajúci sa Louise de Vilmorin (išlo o jej list, o ktorom som sa dozvedela na internetových stránkach) som mala v rukách v istom literárnom centre pri Florencii, kde bola spisovateľka svojho času na niekoľkomesačnom tvorivom pobyte. Uchovávajú ho vo svojom archíve, v ktorom som mala možnosť študovať, keď sme s manželom navštívili ako turisti toto talianske mesto krás a pamätihodností. V priebehu asi dvoch rokov zhromažďovania materiálu som ho mala naozaj dosť a pri písaní bolo o čo sa oprieť. Dobre sa pýtaš na moju skúsenosť z vedeckého bádania, pri práci mi veľmi pomohla a niekedy som jej priam blahorečila, keď bolo treba vyselektovať z množstva informácií tie, ktoré budú produktívne pre živosť a pohyb rozprávania.
Do takmer piatich rokov manželského života Louise de Vilmorin v budmerickom kaštieli, “manželstva v duchu manierov stredoeurópskej elity“, zasiahli nielen zmeny hraníc medzi Slovenskom a Maďarskom, kde mal Pavol Pálffy svoje majetky a obchodných partnerov, ale rovnako aj udalosti spojené s rasovým prenasledovaním židovskej komunity – jej osud je v knihe výrazne prítomný v príbehu rodiny Sonnenfeldovcov, najmä ich šestnásťročnej dcéry Grétky, ktorá sa učí po francúzsky a túži raz navštíviť Paríž. Skončí ale so žltou hviezdou na kabáte a v transporte do plynu. Myslím, že tento príbeh, hoci v slovenských vojnových pomeroch nijako nie výnimočný, výrazne dotvára dobovú atmosféru. Má reálne pozadie?
Je to príbeh ukotvený v reálnych faktoch. Rodina veľkostatkára a veľkopestovateľa L. Sonnenfelda skutočne žila v susedstve s budmerickým kaštieľom, boli to najbližší susedia Pálffyovcov. O tragickom osude mladučkej Grétky som sa dozvedela v Budmericiach, od pani kronikárky Alenky Kadlečíkovej, ktorej mamička bola Grétkinou pestúnkou, práve ona podnikla vtedy prvé kroky k jej záchrane. Moja románová Grétka je ukrytá niekde v lese, kde čaká na ďalšie spojky svojich záchrancov, čo by ju mali dopraviť do bezpečia. V krátkom rozhovore s Louise, s ktorou sa tu celkom náhodne stretnú, pestúnku Vilmu aj spomenie. Napriek veľkej snahe zo strany viacerých zúčastnených sa však nepodarilo dievčinu zachrániť, zahynula v plynovej komore v Osvienčime. O svojej aktívnej účasti v záchrane slovenských Židov sa zmieňuje Pavol Pálffy v spomienkovej knihe Rozlúčka s predvčerajškom a včerajškom (Abschied von vorgestern und gestern), hovorí okrem iného o tom, ako pomáhal zachrániť svojho rodinného lekára, doktora Silbersteina (mimochodom, otca známej fotografky Zuzky Mináčovej), ktorý sa v mojej knihe stal tiež jednou z postáv. Louise si vypočuje správu o nemeckej konferencii a jej rozhodnutí úplne likvidovať Židov – v rozhlase, odkiaľ k nej prúdia cez zahraničné stanice správy o prebiehajúcich vojnových udalostiach. Aj tento moment má reálny základ, v budmerickej kronike je údaj, že jeden z dvoch či troch rádioprijímačov v tých rokoch mal vo vlastníctve dr. Pavol Pálffy. No do Louisinho, akoby „sprostredkovaného“, vnímania vojny nemilosrdne vtrhne krutá vojnová realita, a to práve v otriasajúcom príbehu Grétky, ktorú si veľmi obľúbila. Po ňom už existencia v prostredí, ktoré pre ňu manžel vytvoril, stráca zmysel. Prichádza úplný rozpad rozkladajúceho sa manželstva a jej odchod z Budmeríc. Moja príprava k písaniu románu pozostávala aj z preštudovania viacerých odborných textov o druhej svetovej vojne a o nacistických koncentračných táboroch. Veľa v konkrétnom prežívaní údajov, ktoré sa týkali hrôzyplných udalostí (v zmysle ich vnútorného precítenia) mi dala kniha spomienok Alexandra Pečorského, organizátora povstania väzňov v tábore Sobibor, ktorú som pred pár rokmi preložila.
Tvoj príbeh rozpamätávania končí Louisiným rozhodnutím ukončiť manželstvo s Pavlom Pálffym a odchodom z budmerického kaštieľa, kde prežila najkrajšie roky svojho života a pri odchode „necítila žiadne previnenie, veď skúsila byť šťastná...“. Aj po jej odchode dejiny budmerického kaštieľa pokračujú – v náznakoch, pri citovaní zo zachovanej obecnej kroniky naznačuješ, že už počas vojny, spojenej aj s narastajúcim antisemitizmom sa predtým priateľský postoj dediny začal ku grófovi Pálffymu meniť. Neviem či kronika obce zaznamenáva aj posledné dni vojny, odchod grófa Palffyho do cudziny, rabovku v opustenom kaštieli, ktorú zavŕšil príchod Malinovského armády do kaštieľa. Viem, že je to otázka, ktorá presahuje rámec knihy, ale práve tam už začína iný príbeh – príbeh rozpamätávania sa na budmerický kaštieľ ako tvorivé sídlo, ktoré tu pri písaní svojich kníh našla už Louise de Vimorin.
Ukončila som rozprávanie v bode, keď sa manželia rozchádzajú. Moja románová Louise mieni odtiaľto odcestovať a viac sa nevrátiť. V realite ešte nejaký čas prežila s Tomym Eszterházym v Budapešti, podľa všetkého to však bolo už pre ňu nebolo naplnené dostatočným zmyslom, jej vzťah k prostrediu strednej Európy sa vyčerpal. Udalosti okolo kaštieľa, ktoré spomínaš, sú známe, samozrejme, že som o nich počula. Zaznamenané však nie sú, budmerická pamätná kniha sa písala od mája 1935 po začiatok apríla 1945, písanie ďalšej pamätnej knihy sa spustilo až niekedy v 60. rokoch. O spomenutom období vraj existovali zápisy istého Budmeričana, do tých však údajne nikto nenahliadol a po jeho smrti sa nenašli. Niektoré momenty zaznamenal sám Pavol Pálffy vo svojej spomienkovej knihe. Kaštieľ opustil v marci r. 1945, krátko pred ukončením vojny, odchádzali v niekoľkých autách spolu s Pálffyovcami z Červeného kameňa, viezli aj vzácny náklad, o ktorý však prišli, keďže ich prenasledovali a chytili, pokiaľ si pamätám, už na území Rakúska. Napokon sa ale dostal do talianskeho Merana, kde bolo sídlo rodu Schlippenbachovcov, z ktorého pochádzala jeho matka. V knihe píše o sklamaní z nečakane nepriateľských postojov zo strany niektorých zamestnancov na konci vojny. Roztrpčilo ho, keď si v cudzine, už v 50. rokoch, na vlnách slovenského rozhlasu vypočul, aký úpadkový život sa v kaštieli viedol za jeho čias. Nemožno poprieť spoločenskú veľkoleposť, ktorá tu za Pavla panovala, no je tu aj niečo iné, podľa mňa oveľa podstatnejšie. V krásnom, estetickom prostredí sa darilo semienkam tvorivosti, presnejšie umeleckého písania, ktoré v kaštieli zasiala a vypestovala jeho manželka, francúzska spisovateľka (k prirovnaniu ma vedie predstava tradičnej semenárskej firmy, ktorú rodina Vimorinovcov dodnes prevádzkuje). Napísala tu román Posteľ s nebesami, tvorila básne. Na jej pestovateľskú „kultiváciu“ mohli potom zdarne nadviazať aj slovenskí spisovatelia...
Tvoja hľadačka životného šťastia, príjemností života, na ktoré má človek právo v každej dobe (my sme tiež jedno také kruté historické obdobie zažili, sčasti dokonca tiež v budmerickom kaštieli), je svojim literárnym dielom, filmovými scenármi aj príťažlivými autobiografickými spomienkami stále prítomná vo francúzskej literatúre. Mohla by byť teraz, po tvojom priblížení jej budmerického príbehu, zaujímavá ako autorka aj pre slovenského čitateľa?
Spomenula som, že sa jej tvorba do slovenčiny neprekladala. Malo to zrejme svoje dôvody, nepatrila do tej prvej línie francúzskej literatúry 20. storočia, hojne recipovanej inými kultúrami. Napriek tomu získala za svoju tvorbu aj literárne ceny, počas rokov, keď žila so spisovateľom André Malrauxom, vtedajším ministrom kultúry Francúzska. Jej partnermi boli zaujímaví, úspešní muži, často literárne úspešní, v mladosti bola zasnúbená so spisovateľom Antoinom de Exupéry, zasnúbenie však zrušila. V poslednom čase sa zdá, že vo Francúzsku i inde nanovo objavujú jej dielo, hlavne poéziu, kde sa prejavili spisovateľkine umelecké kvality. Výber z poézie, kde nájdeme aj verše venované stredoeurópskemu Dunaju, by podľa mojej mienky mohol súčasných slovenských čitateľov zaujať. Podobné šance má zaujímavo napísaná a ocenená biografia (r. 2020) z pera G. Haroche-Bouzinac, kde sa cez osobnosť Louise de Vilmorin mapuje život francúzskej umeleckej bohémy jej doby. Naša kultúrna verejnosť bude mať príležitosť oboznámiť sa so životom a tvorbou tejto francúzskej spisovateľky aj v rámci výstavy, pripravovanej zásluhou a pod patronátom Veľvyslanectva SR vo Francúzsku, menovite pána veľvyslanca Slobodníka, pod záštitou inštitúcií, ako Ministerstvo kultúry SR, Francúzske veľvyslanectvo na Slovensku aď. Inštalácia, ktorú zhliadneme v Bratislave a pravdepodobne aj v budmerickom kaštieli, bude predstavovať vybranú časť komplexnej jubilejnej výstavy, ktorá bola vlani inštalovaná v spisovateľkinej rodinnej usadlosti vo Verrières-le-Buisson pri Paríži.
Tvoja tvorivá biografia sa aj v tomto roku rozrástla o nové prekladateľské dielo – opäť je to Andrej Belyj. Vo vydavateľstve Európa (Bratislava 2022) vyšli pod názvom Návrat, Pohár metelíc, dve zo štyroch jeho literárnych symfónii. Môžeš ich na záver nášho rozhovoru priblížiť?
Symfónie predstavujú štyri experimentálne umelecké texty medzi prózou a poéziou, ktoré veľký hľadač Andrej Belyj, písal v rokoch 1900 až 1907. Sú založené na hudobnom princípe, ktorý spisovateľ hľadal a objavoval v literatúre. Charakterizuje ich hudobno-symbolistické a mystické uchopenie stvárňovanej reality s návratnými leitmotívmi, hudobnými vetami, osobitým tempom apod. Ako prvú vytvoril Severnú (Hrdinskú) symfóniu, tá však knižne vyšla až po druhej v poradí – Dramatickej symfónii, spisovateľom nazývanej aj Moskovská. Práve vydanie druhej symfónie spôsobilo v kultúrnych kruhoch Moskvy veľký rozruch, pretože tu spisovateľ zašifroval nielen svoj platonický milostný vzťah k manželke známeho mecenáša S. Morozova, ale aj niektoré reálne udalosti a osobnosti literárneho a kultúrneho života. Pre knižné vydanie som preložila spomenuté symfónie Návrat a Pohár metelíc, ktoré sú rozdielne, prinášajú prežívania odlišných etáp umeleckého i ľudského vývinu spisovateľa. Kým v prvej z nich nájdeme polohumorný, hoci nostalgický novelistický príbeh z prostredia prírodných vedcov, kde sa Belyj ako študent niekoľko rokov pohyboval, symfóniu Pohár metelíc napísal po trpkom sklamaní, akým bolo preňho odmietnutie jeho lásky zo strany Ľubov Mendelejevovej, manželky jeho najdrahšieho priateľa, básnika Alexandra Bloka (a dcéry tvorcu povestnej periodickej tabuľky chemických prvkov). Píše v nej o mystickom, náboženskom prežívaní lásky, hoci v autorskom predslove zároveň upozorňuje, že zatiaľ nevidí „spoľahlivé cesty k realizácii toho nejasného volania od lásky k náboženstvu lásky“. Pripravujem aj preklad ďalších dvoch zo štyroch spomenutých symfónií, no budem sa mu venovať, až keď ukončím prácu na románe z mladosti slovenského spisovateľa J. I. Bajzu.
ANTON BALÁŽ