Beseda v Limbachu.
Môj otec má osemdesiatosem rokov, je to starý chlap. Moja mama k tomu pridáva, že je to strašne ufrflaný starý chlap. Má pravdu. Trocha ma znepokojuje, že to isté tvrdí moja žena o mne. Rozmýšľal som, či má pravdu aj ona a prišiel som k názoru, že nemá. Ja že som starý? Veď na svoj vek vôbec nevyzerám! Ufrflaný? Moje frflanie mi vôbec nelezie na nervy! Zato otcove áno a ako veľmi. Bože, to bolo rečí, keď som nechal vytlačiť ďalší balík jeho knihy poázie „Noci a dni.“
„Čo s tým budeš robiť? Načo to je? Aj tak to nikto nekúpi...“
Presviedčal som ho, že sa mýli. Že o tú knihu je stále záujem. Že je záujem aj o neho. Nepočúval ma, mávol rukou a šiel k počítaču.
Ďalšia kalvária nastala, keď mal knihy podpísať. „Ty ma chceš utrápiť k smrti. Bolí ma ruka. Veď ich je strašne veľa...“
Koncom minulého roka som sa so spolužiačkou Zuzanou dohodol, že ho priveziem na besedu do Limbachu. Striehol som, kedy bude mať dobrú náladu. Potom, pri poháriku vína, som sa opatrne spýtal, či by tam šiel. Vraj áno. Tak sme to so Zuzanou zorganizovali.
Týždeň pred besedou to začalo znova: „Čo to vymýšľaš? Potrebuješ predať tie knihy, čo? Určite tam nikto nepríde...“ Ale postupne sa hlásili jeho starí kamaráti, ktorí chcel prísť na besedu, z Bratislavy to nemali ďaleko. Väčšina z jeho priateľov je už na druhom svete, tešil sa, že uvidí tých, ktorí ešte žijú. Napokon všetci aj tak neprišli. Milana Resutíka zradilo auto, Tóna Baláža zdravie, aj iným do toho niečo prišlo.
Pred odchodom z domu mu mama nabalila všemožné lieky, aby mu v prípade potreby zachránili život. Cesta do Limbachu trvala takmer hodinu a pol. Beseda bola v kaviarni Coffeeshopa. Na poschodí majú krásny, veľký priestor, v ktorom sa raz cvičí jóga a inokedy je tam beseda so spisovateľom. Otec dostal malý doping. Pohárik vína ho naštartuje, lepšie mu to myslí aj lepšie rozpráva. Na besede bolo asi tridsať ľudí. Raz som rozprával ja, potom on. Pochmúrnu náladu z obdobia päťdesiatych rokov sme zahnali čítaním básní o láske. Kým otec čítal, ja som vzal foťák a dokumentoval som besedu. Básne zo zbierky „Rozhovory s Rút“ mali úspech, prítomným dámam sa páčili. Jedna sa naklonila k druhej a s úsmevom jej ticho povedala: „Ten musí mať za ušami...“
Ešte ma chvíľu ľúb
Ešte ma chvíľu ľúb. Nezhasínaj
sviecu, ktorú si vo mne zažala.
Studňa vyschla. V džbáne niet už vína.
A moje bozky dávno nepália.
Ešte ma chvíľku ľúb. Veď aj chvíľa
niekedy stačí k veľkej premene.
Možno sa zmením na motýľa
a potom nájdem krídla stratené.
Ešte ma chvíľu ľúb. Priviň si ma
a ohrej moje ruky studené.
Po jeseni príde dlhá zima,
zapadne snehom naše ľúbenie.
Ešte ma chvíľu ľúb. Buď mi milá,
aj keď ma život do tmy zaženie.
Moja duša boží nektár pila,
boží kľúč odomkol mi väzenie.
Ešte ma chvíľu ľúb. A keď zhasne
môj Pán svetlo, ktoré vo mne zažal,
choď po stopách tejto smutnej básne
až k anjelom, čo Boží Vrch strážia.
Keď všetko skončilo, sadli sme si k stolu. Otca obklopili jeho nové obdivovateľky. So závisťou som sledoval, ako mu naliali víno, štrngali si s ním a chceli podpisy. Už bol vo svojom živle. Na zvyčajné frflanie si ani nespomenul. Nepýtal sa, kedy pôjdeme domov, ani nič podobné. Úplne omladol, všetky jeho choroby kdesi zmizli, tabletky nepotreboval. Zdalo sa mi, že by tam s tými babami aj zostal.
Cestou domov v aute skonštatoval, že to bol výborný večer. Vedel som to, to isté mi už povedala Zuzana, aj tí, ktorí tam s nami boli.
Ale keď som za ním prišiel o dva dni, znova bol z neho starý, ufrflaný chlap.
„Počuj, mali by sme tie besedy nechať tak,“ povedal mi.
„Prečo? Bola by to škoda,“ namietal som. „Zuzana mi povedala, že keď čítaš básne, máš fantastický sexappeal.“
Potmehúdsky sa usmial.
„Dobre, že tam nebola mamka,“ povedal a siahol po šálke čaju.
A ja som sa doteraz nedozvedel, ako to myslel s tými besedami.
Miroslav Dobiaš