LichnerovaRozhovor

Literatúra ako spôsob bytia Rozhovor s Rút Lichnerovou

Nasledujúci rozhovor dolnozemskej spisovateľky Viery Benkovej s prozaičkou Rút Lichnerovou prinieslo najnovšie číslo mesačníka pre literatúru a kultúru Nový život 3 – 4/2017, ktorý vydáva Slovenské vydavateľské centrum v Báčskom Petrovci. Zároveň s rozhovorom je v tomto čísle publikovaná aj poviedka Rút Lichnerovej Láska je jabĺčko.

Viera Benková: Na úvod celkom tradičná otázka: Aká bola vaša cesta k literatúre, čo vás k nej priviedlo, rodinné zázemie, škola, iné vplyvy?

Rút Lichnerová: Narodila som sa v rodine, kde bol celý dom zaprataný knihami. Čítali všetci a všade. Mama bola autorkou prvotiny Cestou života. Otec bol lekár, zaujímal sa o históriu Oravy, rád si pri stretnutí s pacientmi zapisoval nárečové slová a výrazy, doma na písacom stroji písaval filozofické úvahy. Mama pracovala v banke a venovala sa rodine. Mala toho dosť, no aj tak sa pustila písať román. Na poličke vedľa kuchárskych kníh som vídavala jej písanky s rozpísaným rukopisom. Pri piatich deťoch jej neostávalo veľa času na písanie. Román ostal rozpísaný, písanky sa postrácali. Určite však bola najvášnivejším čitateľom, akého som kedy stretla. V tretej triede základnej školy, som si spestrovala hodiny gramatiky tvorením mikropoviedok zo slov z gramatických cvičení. Boli to moje prvé literárne pokusy a podráždili učiteľku. Obvinila ma, že pod lavicou mám schovanú knihu, z ktorej všetko odpisujem. Nevedela som pochopiť, ako si čosi také môže myslieť. Kde by som zobrala takú knihu? Po skončení vysokej školy som krátko pracovala v galérii v Banskej Bystrici, odkiaľ ma zlanárili do Banskej Štiavnice. Bola to stagnujúca doba, my všetci sme boli jej súčasťou. Náraz na skutočnosť bez pôdy pod nohami sa dal len tak-tak vydržať. Až po uši som sa ocitla v systéme, ktorý človeku viac či menej zjavne vtláčal poslušnosť a závislosť. S týmto zistením sa bolo treba vyrovnať a hľadať cestu ako neprísť o svoju integritu. Príroda bola relaxom. Pracovný zápal sa nie vždy stretol s pochopením. Spôsob prežitia s groteskou a čiernym humorom som objavila neskôr. Ale aj tak sa mi podarilo v banskoštiavnickom kultúrnom stredisku zrealizovať niekoľko inšpiratívnych výstav, napr. výstavu z tvorby sochára Antona Čuteka, ktorý bol vtedy v nemilosti ako galandovec, modernista, a ktorá povzbudila k činom zopár ďalších priaznivcov umenia. V tom čase som začala písať poviedky. Dôvodom bola obrana proti vlastnému zhlúpnutiu, ale aj potreba vnútornej aktivity. Bola v nich Štiavnica z konca sedemdesiatych rokov, boli v nej Štiavničania, aj odraz mojich pochybností o tom, čo mi mienili „natrúbiť do hlavy“ a čo sa nezhodovalo s tým, čo som videla na vlastné oči. Ošarpanú, temer opustenú Štiavnicu so Štiavničanmi, ktorí si potrpeli na zvyšky dávnej slávy, odsúdenými vtedajším systémom na pasivitu, ktorú prijali.

VB: Nepochádzate zo Štiavnice, ale stali ste sa autorkou, ktorá rozvíja viaceré témy úzko súvisiace s týmto mestom, najmä s jeho bohatou históriou ale aj s jeho širším okolím, obrazy oboch sú vo vašich prózach veľmi časté. Myslíte si, že okolnosti, vďaka ktorým ste sa usadili v Banskej Štiavnici, zohrali dôležitú úlohu aj vo vašej literárnej práci, že to bola, takpovediac, šťastná náhoda, ktorá pre vás ako prozaičku priniesla mnohé inšpirácie?

RL: Literatúra je pre mňa spôsobom bytia. Myslím, že by som bola písala, aj keby som žila niekde úplne inde. Napokon, moja literatúra sa neviaže iba k Štiavnici, paralelne so štiavnickými vznikali oravské texty; môj vzťah k Orave je stále intenzívny. Poéma – novela Rieka Príbeh bielej, ružovej a tyrkysovej je toho očividným dôkazom, je poctou oravskému kraju, histórii, rodnej reči. Moje písanie o Štiavnici a o Orave je temer v rovnováhe. Obidve dokážu očariť aj uchvátiť a obidve podnecujú k uvažovaniu o mnohorozmerovosti bytia tých, čo tam žijú, aj o jeho zmysle. Vonkajšia podoba krajiny by pre mňa nebola dostatočným dôvodom písať literatúru, ak by v nej nebolo to vnútorné.

VB: Váš historický román Anna Regina je ukotvený v období osvietenstva. Je o manželke polyhistora a polytechnika Samuela Mikovíniho, veľkej osobnosti v našich dejinách, o ňom samotnom, ale aj o dobe, v ktorej žil a o jej ľuďoch. Sú v ňom románové aj historické postavy, medzi ktorými nájdeme viacerých významných mužov tej doby, akými boli vedec Matej Bel či vynálezca a konštruktér banských strojov Jozef Karol Hell. Pútavo je zobrazený vtedajší spoločenský život, najmä vzťahy v rodine Mikovíniovcov, v ktorej má nezastupiteľnú úlohu Anna Regina. V románe všetko prúdi ako veľká ale nepokojná rieka napájaná Anninou Regininou túžbou po rodinnom šťastí, láske a slobode.

RL: Samuel Mikovíni ma fascinoval. Len zoznam jeho diel by stačil na jednu knihu. Mikovíni bol géniom a workoholikom 18. storočia, ale aj človekom v celej svojej ľudskej mnohoznačnosti a rozporuplnosti, o čom hovoria fakty z jeho života. Z nich sa vyjavujú aj vzťahy medzi jeho tvrdošijným otcom, ktorý bol pozoruhodnou osobnosťou tých čias, a výnimočným synom, ktorý márne prahol po uznaní od svojho otca. Zaujalo ma to. Celé som to pociťovala ako ťaživú skutočnosť, ktorá sprevádzala Samuela Mikovíniho po celý život a on ju nosil na chrbte ako hrb, ktorého sa nedokázal zbaviť. Vo chvíli uvoľnenia v procese tvorby som videla, že hrb sa premieňa na otca, ktorého syn nosí na chrbte, rozpráva sa s ním, polemizuje a aj sa háda. Prvým impulzom k napísaniu knihy bol Samuel Mikovíni. Mne sa však nepíše ľahko o známych, vysoko hodnotených osobnostiach, aby napokon z toho nevyšlo čosi ako plagát škeriaci sa z nejakej stredoškolskej učebnice. A tak som si zvolila manželku, ktorá mi pomohla „odplagátovať“ Samuela. Chvíľu mi napr. trvalo aj ako dostať do textu Jozefa Karola Hella, ďalšieho velikána, ktorý je pojmom v dejinách svetovej vedy a techniky. Poddalo sa to, až keď som ho nazvala menom, akým v Štiavnici volajú Jozefov. „Jošo.“ Tým sa postava poľudštila, text nadobudol humorný podtón. „Jošo“ ožil. Mohol sa zadrapovať do slúžok a vyhrávať na lutne na schodoch baníckej školy, ktorá bola vetdy v dome Mikovíniovcov. Samuel Mikovíni videný očami svojej manželky nebol iba vynachádzavým komitátnym inžinierom Prešporskej župy, Viedňou vysoko hodnoteným hlavným komorským inžinierom dolnouhorských banských miest, geografom, vojenským stratégom, veliteľom pevnosti, matematikom, astronómom, staviteľom, banským technikom, ale človekom vo svojej komplikovanosti a nejednoznačnosti, a teda aj dobrým dôvodom napísať román. Kniha Anna Regina je vlastne románom o 18. storočí. Ako som sa začala zaoberať Samuelom Mikovínim, začalo ma zaujímať celé 18. storočie. Študovala som najrozličnejšie veci z tohto obdobia: baníctvo, banské podnikanie, banskú administratívu, banskú techniku, hutníctvo, úpravníctvo, školstvo. (Z tohto všetkého sa len kde-tu niečo prejavilo v texte.) Zaujímalo ma zdravotníctvo, sociálny systém, fungovanie baníckej bratskej pokladnice. Tak sa zrodila postava Štvrťročnice, ktorá sa šesťkrát vydala, viackrát za baníka s vystupujúcou krčnou žilou, o ktorom sa vedelo, že zakrátko umrie, šesťkrát ovdovela a potom žila z peňazí, ktoré jej vyplatila bratská pokladnica. Dosť som študovala. Ale potom, keď už sa rozbehlo písanie, všetko som to zavrela a odsunula nabok, len kde-tu som sa pozrela, či som netrafila vedľa.

VB: Román Anna Regina vzbudil záujem aj u maďarskej literárnej verejnosti. Môžete povedať o tom niečo bližšie?

RL: Annu Reginu preložili do maďarčiny, vyšla v roku 2012 vo vydavateľstve Európa v Budapešti. Mala šťastie, že sa dostala do rúk pani Kláry Kortvélyessy, známej mnohými maďarskými prekladmi z českej (Hrabal, Kundera, Škvorecký) a slovinskej literatúry, viaceré boli ocenené prekladateľskými cenami. Jej prvá správa pre mňa bola. “Vašu knihu som čítala s veľkým záujmom, po obsahovej, štýlovej i jazykovej stránke je skutočne pozoruhodná. S chuťou by som ju preložila.“ (24.10.2010). V ďalšom liste mi napísala: „Dnešná správa, dobrá správa! Vydavateľstvo Európa sa rozhodlo publikovať Vašu Annu Reginu.“ (6.12.2010) Kniha v Maďarsku vyšla, bolo na ňu množstvo ohlasov a recenzií v mnohých literárnych časopisoch, čo sa ešte znásobilo po XIX. medzinárodnom knižnom veľtrhu v Budapešti, na ktorom som sa zúčastnila. Vyšiel veľký rozhovor v Új Szó, publikovali ukážky z diela, na plné obrátky sa rozbehla propagácia. Viceré literárne časopisy priniesli pozitívne kritické ohlasy.

VB: V svojich dielach sa však vraciate aj na Oravu k časom detstva a mladosti, obrazy prírody, ktoré vytvárate v týchto prózach, sú presiaknuté farbami, hýria tvarmi, lákajú a očarúvajú všetky zmysly. Vizuálny ráz vašich próz je však len ich jednou stránkou, je v nich prítomné aj nemalé myšlienkové bohatstvo, zmyslovosť sa u vás prelína s duchovnosťou. Je to váš poetický program, ktorý ste si zámerne sformulovali, alebo je to niečo spontánne, vám bytostne blízke?

RL: Už Slepá rybka je návratom na Oravu. Príbeh v Slepej rybke sa rozvíja ako vnútorná biografia. Spôsobom vnímania sveta je blízka poézii. Vyjadrenie obrazom mi poskytlo nové možnosti ako postihnúť podoby sveta aj vlastné vnútorné pochody, ktoré sprvu boli impulzom pre napísanie knižky, a v procese tvorby sa stali ďalším z jej obsahov. Proces sa zviditeľnil. Všetky obsahy dokopy, racionálne či iracionálne, inštinktívne či intuitívne, zmyslové či filozofické sa premiešali, metamorfovali a vytvorili si svoju novú formu. Obraz hovoril jasnejšie, komunikoval iným spôsobom, ako by hovorili štúdie heuristiky problému a zasahoval iné mozgové centrá. Vnútorné podnety k napísaniu Slepej rybky posilnil literárny impulz z Kiplingovej poviedky Bisara z Purí, v ktorej možno nájsť paralelu s princípom paradoxu ako jedným z postupov tvorby. Bisara u Kiplinga je ľúbostný magický predmet, malá rybka bez očí vyrezaná z orechového dreva, zakrútená v kúsku zlatej látky, uložená v hranatej striebornej škatuľke vykladanej drahými kameňmi. Ak ju niekto dostane do daru, prinesie nešťastie. Ak ju však ukradne, nadobudne magickú silu. Knižka Slepá rybka sa mi s odstupom času javí ako obraz o láske či o prahnutí po nej. Obraz nepokojný, nestály, ozrejmujúci sa paradoxne tým, čo nie je.

VB: Blízko k poézii má aj vaša novela – poéma Rieka s podtitulom Príbeh bielej, ružovej a tyrkysovej.

Keď som začala písať Rieku, bola som plná prírody. Vnemy z prírody sa miešali s vôňami, farbami a zvukmi zo včasného detstva. Otec upriamoval pozornosť nás detí na zriedkavé a nenápadné rastliny. Určoval ich pomocou kľúča na určovanie rastlín. Ja som ich zažívala zmyslami. Mäkký mach, suchý lišajník, chlpatú mäsožravú rastlinu, bukové lístky na jar, šípky a lieskovce na jeseň, kríky, čo rástli hneď za naším dvorom a pod svojimi konármi poskytovali životný priestor drobným živočíchom. Mravcom, stonožkám, slimákom. Všetko bolo na krok a bolo súčasťou môjho sveta ako aj otcovo rozprávanie o Váhu v čase jeho detstva, o rybách a rakoch, o tom ako sa kedysi lovilo, o hajove, ktorý prevážal ľudí na druhý breh. Voľakedy som sa v ňom viezla. Zo spomienok na hajov som vhupla do rieky a cez útržky toho, čo som počula rozprávať o mojich predkoch, som vošla do iného času, keď sa tunajšie hospodárstvo rozvíjalo v tesnom spojení s prírodou. Písala som o Kraľovanoch, ktoré sa nachádzajú v údolí takých strmých kopcov, že len štyri mesiace v roku svieti do dediny slnko. Text Rieky vysielali v Slovenskom rozhlase. Len čo odznelo spomínané miesto, zadrnčal telefón, z Kraľovian volal môj bratranec Bohuš, že to nemám dobre, správne má byť „iba tri mesiace v roku svieti do dediny slnko“. Bol rušňovodič a mal vycibrenú pozorovaciu schopnosť.

Kraľovany boli dedinou rybolovu ale aj železnice. Je tam železničný uzol, odbočka železničnej trate na Oravu, dva tunely. S postavením železnice súviseli rozvoj podnikania aj diferenciácia obyvateľov, medzi ktorým vynikal muž, čo vymyslel podnikanie s rakmi, s lapides cancrorum, so šošovičkami, ktoré ľudia vylupovali zo steny račieho žalúdka a on ich predával lekárnikom ako liek na očné choroby. Zbohatol. Vlastnil a vedel vlastniť. Mal dva plemenné býky, v dome krčmu, z druhej strany sporiteľňu, vlastnil kameňolom a vápenku. Patril k mojim ryšavým, trochu divým ľuďom, zrasteným s prírodou a konajúcim „prírodným“, „divým“ spôsobom, čo v mojom ponímaní znamená prirodzene, tak ako sa prirodzene rodí a prejavuje sám život. Na mysli mám ten zdravý „divý gén“, ktorý znamená aj slobodu, aj nekonvenčnosť, aj neviazanosť, „neotesanú“ individualitu, bytie samým sebou, prirodzenú integritu ale aj vitalitu, sexuálnosť, životnú silu.

VB: Vo vašich prózach vystupujú postavy, ktoré sú nekonvenčné, slobodomyseľné, pre ktoré sloboda myslenia, cítenia a konania predstavuje azda najvyššiu hodnotu.

RL: To robí ten divý či prírodný gén. Majú ho niektorí ľudia v Rieke, tam sa prejavuje očividne. Kde-tu sa prejavuje aj v iných mojich postavách, nachádzam ho napr. v dievčatku Liliane v poviedke Láska je jabĺčko, kde Liliana sa hrá so žabami, strháva zo seba šaty a nahá behá po záhrade, ale aj v Ire a Kore z románu Hostina v časoch ich detstva, ba čo aj nečakane sa prejavuje vo váženej meštianke Anne Regine.

VB: Máte pocit, že práve takéto ľudské typy v dnešnej spoločnosti takmer absentujú?

RL: Ľudia so zdravým génom sa v mojom okolí stále vyskytujú a vôbec nepatria k vymierajúcemu druhu. Mám na nich nos, hoci majú rôzne podoby a profesie. Naďabím na nich v zastrčenom Pukanci, na vyhnianskom kúpalisku, na zastávke autobusu v Ružomberku, vo vychytenom krakovskom kníhkupectve. Vždy boli a aj teraz sa vyskytujú v našej oravskej rodine, neskláňajúci hlavu pred autoritami, ani pred režimom, múdri svojím vlastným spôsobom, vyčnievajúci nad svoje okolie, mysliaci, slobodní a nepoddajní. Takým bol napokon aj môj otec a veru kadečo sme si kvôli jeho tvrdohlavosti odskákali.

VB: V novom románe Hostina tematizujete frommovskú otázku vlastnenia a bytia. Dnešný človek, dnešné spoločnosti prepadli ideálu vlastnenia, bohatstva, konzumu. Ľudia, ktorí sa búria proti takémuto smerovaniu, sú v menšine. Tak je to aj v prípade jednej z hrdiniek tohto románu. Myslíte si, že literatúra môže byť nápomocná pri obrate človeka (spoločnosti) k iným hodnotám?

RL: Hostina je reakciou na to, čo ma v našej ponovembrovej spoločnosti znepokojilo, ba nahnevalo. Chamtivosť, konzum, spoločenské preferencie bez štipky veľkorysosti a ušľachtilosti, pseudosociálny postoj. Intenzívne som sa začala zaoberať otázkami vlastnenia a bytia a ale aj nanovo premýšľať o láske a či v nej možno nájsť odpoveď na problém ľudského bytia. Odtiaľ bolo blízko k uvažovaniu o potrebe blízkeho človeka a o vzťahu, ktorý neubíja, ale obidvom partnerom umožňuje rásť. Aj keď sa to v texte vyjavuje paradoxom a túžba po láske vedie ku tragickému koncu, zmysel má každý okamih, ktorý svojím prežívaním presahuje k transcendentnu. Dôležité je, čo je tu a teraz. Osud nie je neodvrátiteľný. Ak sa spája s predstavou nekonečného blaha v ľudskej budúcnosti, je utopickým snom. Ak s predstavou skazy, malo by to zaktivizovať citlivosť a vnímavosť a mala by tu nastúpiť odvaha niesť zodpovednosť. V tomto nachádzam zmysel písania knižiek akou je táto. V poukazovaní na problémy, v oživovaní citlivosti a vnímavosti, v kierkegardovskom „bázni a chvení“, ktoré nabádajú k premýšľaniu a k pokore ale aj k jonasovskej odvahe niesť zodpovednosť. Je mi blízka koncepcia literatúry ako umenia a nezaťažovala by som ju niečím, čo z nej priamo nevyplýva. Moje romány sú písané ako dlhý rad obrazov či epizód nasledujúcich po sebe. Možno ich vnímať ako polyfonickú skladbu, čo je jeden z možných prístupov. Nazvala by som ho horizontálnym, ktorý nás vedie od začiatku knihy ku jej koncu. Sú tu však aj vertikály, ktoré presahujú do hlbočín v ľudskom vnútri aj do hlbočín v našom kultúrnohistorickom priestore a utvárajú textové či intertextové väzby. Je na čitateľovi, ako knihu prečíta. Teší ma, že Hostina sa číta, že niektorí ľudia ju zhltli za dva večery, iní si ju nechávajú čítať dúšok po dúšku po dlhé dni.

VB: V poslednom čase sa častejšie objavujete na prezentáciách svojej tvorby na verejnosti aj na stretnutiach s čitateľmi ako predtým. Tejto jari ste sa v Krakove zúčastnili Literárneho vyšehradského programu, v Krakove ste vstúpili aj do európskeho programu CROWD a spolu s autormi z jeho literárneho minibusu putujúceho Európou ste sa zúčastnili viacerých autorských čítaní. Krátko na to v rámci významného stredoeurópskeho literárneho festivalu Měsíc autorského čtení ste sa predstavili pred publikom hneď v štyroch mestách za sebou – v Brne, Wroclave, Ostrave, Košiciach. Medzitým ste stihli absolvovať vystúpenie na Pohode v Trenčíne. Ktoré z týchto prezentácií vám najviac utkveli v pamäti?

RL: Po vydaní Hostiny sa s pozvaniami roztrhlo vrece. Pozvali ma napríklad z Filozofickej fakulty UPJŠ Katedry aplikovanej etiky v Košiciach na konferenciu, ktorej značnú časť venovali umeleckej aj filozofickej problematike Hostiny. Pozvanie som dostala aj z Inštitútu slovanskej filológie Jagelonskej univerzity v Krakove. Boli to plodné stretnutia a vtedy som si povedala, že treba o knižkách aj literárnej tvorbe hovoriť, treba chodiť na univerzity a tam diskutovať s pedagógmi aj so študentmi. Potom som išla do dediny Kozárovce, kde chalupárka pani prof. Elena Trulíková z Prahy, zorganizovala priam fan klub mojej Hostiny. Na čítanie prišli obyvatelia obce rozličného veku, rozličných profesií. Rozvinuli sa zaujímavé rozhovory. V posledom čase bolo toho neúrekom. Teraz si však myslím, že už je načase vrátiť sa domov, tam ticho sedieť a tvoriť.

(Rozhovor je skrátený)