Román Hostina v srbčine
Čitateľsky úspešný a kritikou oceňovaný román Rút Lichnerovej Hostina (bol v roku 2016 nominovaný do finálovej desiatky Anasoft litera) vyšiel v októbri 2017 vo vydavateľstve Prometej v Novom Sade pod názvom Gozba. Román preložil básnik Martin Prebudila a na 62. medzinárodný knižný veľtrh v Belehrade ho návštevníkom veľtrhu aj divákom srbskej televízie spolu s autorkou predstavili vydavateľ Zoran Kolundžija a náš klubový kolega Miroslav Demák.
Pripomeňme si aj jeho slovenskú prezentáciu v kníhkupectve Martinus, kde román predstavil náš (žiaľ už nebohý) kolega Vladimír Petrík v podobe dialógu s autorkou.
Vladimír Petrík: „Román Hostina je zo súčasnosti. Ide v ňom o príbeh dvoch manželstiev (matky a dcéry), obe sú problematické. Prvé sa končí rozvodom či rozchodom, druhé násilnou smrťou. Je kritikou negatívnych ľudských vlastností i súčasných spoločenských preferencií , kde prevláda egoizmus, hmotárstvo a ďalšie neduhy. Kultivovane koncipovaný text, v ktorom prevláda rozprávačský tón, tenduje k symbolickým významom v duchu antických mýtov. Tie zdôrazňujú fakt, že človek (a ľudské vzťahy) sa od staroveku nezmenil a konkrétnemu príbehu dávajú existencionálny význam. Mytologické náznaky nedovolili autorke moralizovať, ale cez ne sa zvýšil dôraz na osudovosť nášho bytia. Z nej nás môže vytrhnúť iba nádej či viera v transcendenciu, najskôr sakrálnych foriem. Alebo niečo inšie?“
Rút Lichnerová: „K napísaniu Hostiny ma viedlo uvažovanie o otázkach vlastnenia a bytia, frommovské „mať alebo byť“, ale aj premýšľanie o láske a či v nej možno nájsť odpoveď na problém ľudského bytia. Odtiaľ bolo blízko k uvažovaniu o potrebe blízkeho človeka a o vzťahu, ktorý neubíja, ale obidvom partnerom umožňuje rásť. Aj keď sa to v texte vyjavuje paradoxom a túžba po láske vedie ku tragickému koncu, zmysel má každý okamih, ktorý svojím prežívaním presahuje k transcendentnu. Dôležité je, čo je tu a teraz. Osud nie je neodvrátiteľný. Ak sa spája s predstavou nekonečného blaha v ľudskej budúcnosti, je utopickým snom. Ak s predstavou skazy, malo by to zaktivizovať citlivosť a vnímavosť a mala by tu nastúpiť odvaha niesť zodpovednosť. V tomto nachádzam zmysel písania knižiek, akou je táto. V poukazovaní na problémy, v oživovaní citlivosti a vnímavosti, v kierkegaardovskej „bázni a chvení“, ktoré nabádajú k premýšľaniu a k pokore, ale aj k jonasovskej odvahe niesť zodpovednosť. Hostina znamená aj duchovné obcovanie, svojím názvom evokuje starogrécke „sympozion“, kde prebiehali rozhovory o ľudskom bytí a o význame starostlivosti o ľudskú dušu. Na tieto veci som myslela, keď som písala túto knihu, ktorá je reakciou na veci, ktoré ma v poslednom čase znepokojili, ba nahnevali. Nemienila som ich popísať ani vyjadriť, ale chcela som na ne reagovať a reagovala som napísaním knihy. Je tam, toho, pravdaže, oveľa viac, lebo do knihy napokon v rôznych formách vstupuje aj autorov život. Hostinu by sme mohli vnímať ako polyfonickú skladbu. Ale to je len jeden z možných prístupov, nazvala by so ho horizontálnym, ktorý nás vedie od začiatku knihy ku jej koncu. Avšak sú tu aj vertikály, ktoré presahujú do hlbočín v ľudskom vnútri aj do hlbočín v našom kultúrno-historickom priestore, komunikujú navzájom, utvárajú textové či intertextové väzby. Deje sa tak na pozadí antického mýtu, ktorý to všetko prestupuje božskosťou aj človečinou. Keď to takto rozoberám, zdá sa to zložité, ale nie je. Kniha je napísaná ako dlhý rad obrazov či epizód nasledujúcich po sebe. Sú možné viaceré interpretácie. Záleží od čitateľa, ako knihu prečíta. Teší ma, že kniha sa číta, že niektorí ju „zhltli“ na dve posedenia a že iní ju chcú čitať dúšok po dúšku po dlhé dni.“
Veríme, že román Hostina/Gozba si nájde vnímavých čitateľov aj medzi srbským literárnom publikom.
