Rozhovor s Rút Lichnerovou
Obraz ozrejmujúci sa paradoxne tým, čo nie je
Nasledujúci rozhovor literárneho vedca Vladimíra Petríka vznikol počas tvorby autorkinej profilovej knihy Láska je jabĺčko (Liptovský Mikuláš, Tranoscius 2015)
Obraz ozrejmujúci sa paradoxne tým, čo nie je
Nasledujúci rozhovor literárneho vedca Vladimíra Petríka vznikol počas tvorby autorkinej profilovej knihy Láska je jabĺčko (Liptovský Mikuláš, Tranoscius 2015)
- Svoje prózy si časopisecky začala publikovať začiatkom 80. rokov, knižne si debutovala okolo roku 1989 zbierkou poviedok V Kremenisku. Kremeniskom si nazvala Banskú Štiavnicu, kde žiješ a kde sa odohrávajú príbehy tvojich poviedok. Všetky sú zo súčasnosti, ale cez všetky preniká minulosť mesta. Nie tá slávna, tú si zachytila inde, skôr bezprostredná, ktorá sa usalašila vo vedomí ľudí a ktorá tak trochu formuje aj gestá správania sa. Aký je tvoj vzťah k tradícii a ako vnímaš súčasnosť?
Bola to stagnujúca doba, my všetci žijúci v nej sme boli jej súčasťou. Po skončení vysokej školy som krátko pracovala v galérii v Banskej Bystrici, odkiaľ ma zlanárili do Štiavnice. Náraz na skutočnosť bez pôdy pod nohami sa dal len tak-tak vydržať. Až po uši som sa ocitla v systéme, ktorý človeku viac či menej zjavne vtláčal poslušnosť a závislosť. S týmto zistením sa bolo treba vyrovnať a hľadať cestu, ako neprísť o svoju integritu. Príroda bola relaxom. Pracovný zápal sa nestretol vždy s pochopením. Spôsob prežitia s groteskou, iróniou a čiernym humorom som objavila oveľa neskôr. Ale aj tak sa mi podarilo v banskoštiavnickom kultúrnom stredisku zrealizovať niekoľko výstav, napr. výstavu z tvorby sochára Antona Čuteka, ktorý ako galandovec, modernista, bol vtedy v nemilosti, a ktorá povzbudila a inšpirovala k činom zopár ďalších priaznivcov umenia. Prišiel ju otvoriť vedúci odboru kultúry ONV v Žiari. Výstava sa mu páčila. Prešlo to. Pod lampou býva tma, ukázalo sa v tomto prípade, aj v niektorých ďalších. Takto sa dalo fungovať na hrane dovoleného a nedovoleného bez toho, aby sa myslelo na dôsledky. Napokon k dôsledkom nedošlo. V tom čase som začala písať prvé poviedky. Dôvodom bola obrana proti vlastnému zhlúpnutiu, ale aj potreba vnútornej aktivity. Bola v nich Štiavnica (Kremenisko je jednou z jej častí), boli v nej Štiavničania, aj odraz mojich pochybností o tom, čo mi mienili "natrúbiť do hlavy" a čo sa nezhodovalo s tým, čo som videla na vlastné oči. Ošarpanú, temer opustenú Štiavnicu so Štiavničanmi, ktorí si potrpeli na zvyšky dávnej slávy, odsúdenými vtedajším systémom na pasivitu, ktorú prijali.
Bola tu však aj iná podoba Štiavnice. Do očí bijúce, priam dokonalé spojenie urbanizmu mesta s reliéfom krajiny, zachované historické jadro nenarušené novými stavbami, unikátny systém vodných nádrží a napájacích jarkov vybudovaný v krajine, v ktorej temer nieto pramenitej vody, technické objavy a vynálezy, skvosty umenia od plastík Majstra M. S. po vrcholné Gwerkove a Kollárove diela. Toto všetko je dnes uznané za svetové kultúrne dedičstvo a zapísané na Listine prírodného a kultúrneho dedičstva UNESCO. Prvé návrhy na zapísanie sa tvorili u nás doma, v našom byte v čase, keď manžel začal pracovať vo funkcii primátora a prevzal zodpovednosť za osud tohto starého banského mesta, a domnieval sa, že aj za osud jeho obyvateľov. (Rozvíjanie tejto myšlienky by stálo za samostatnú filozofickú úvahu, ak nie za rozsiahlu filozofickú dišputu zainteresovaných aj nezainteresovaných, aby sa ňu pohliadlo z viacerých strán.) Ja som k záchrane kultúrneho dedičstva prispievala celkom rukolapne. Pár dní potom ako som nastúpila do štiavnického múzea, som z koniarní na Starom zámku (nevykurovaných klenbových miestností s vchodom z nádvoria, s ťažkými dubovým dverami s okovanými vetrákmi) vlastnoručne povynášala na svetlo sveta polozabudnuté, splesnené a červotočou napadnuté ľudové drevorezby a zachránila ich pred záhubou. Bola to dosť veľká drina. Pracovala som systémom "Pomôž si človeče, aj Pánboh ti pomôže". Skrátka, kým som celú zbierku ľudového umenia dostala z koniarní cez reštaurátorské ateliéry na podstavce v expozícii múzea, zodrala som niekoľko sukní, niekoľko párov topánok, prešlo niekoľko ročných období, lebo si pamätám, že keď sme s kolegyňou Majou Buzalkovou začínali nosiť koše na bielizeň naplnené sochami svätých, mali sme pod nohami napadané lístie, zľadovatený sneh, mláky, jarné rastliny a potom znovu napadané lístie. Zo Starého zámku ma preložili do galérie, kde ma popri iných úlohách opäť čakal boj s plesňami a záchrana sôch a obrazov pred záhubou ale už na inej úrovni, s inými prostriedkami. Takto rukolapne sa prejavil môj vzťah k tradícii. Ty si však zrejme mal na mysli tradíciu, ktorú tvoria zvyky, obyčaje, ustálené pravidlá, zdedenú košeľu, čo sme dostali od predkov do vienka, ktorá sa viaže s kultúrou prostredia. Súvisí s mojím životom, s rodiskami rodičov, miestom, kde žijem. A tak mám tri košele, oravskú, slatinskú a štiavnickú, každú iného strihu a z inej látky. Čím som staršia, tým radšej ich vyberám zo skrine, ani o jednu by som nechcela prísť. Súčasnosť pre mňa je teda aj časom, v ktorom je obsiahnutá minulosť. Ak sa dotýka budúcnosti, tak sa jej dotýka ochránením zdedeného, no ešte väčšmi zodpovednosťou za udržanie oprát vývoju, v ktorom by naši potomkovia doplatili na nenásytnosť konzumu a vidinu bezhraničného blahobytu.
- Nasledujúca knižka má trochu tajomný názov Šahíziho tabía. Znamená, ako sa čitateľ neskôr dozvie, starú šachovú hádanku, v ktorej ide o rovnováhu figúr. Vlastný príbeh je zo začiatku socialistickej totality, ktorá dramaticky zasiahla do života zúčastnených postáv. V jednom rozhovore si sa vyjadrila, že v tomto prípade ti šlo o rovnováhu, presnejšie o "rovnováhu ľudského bytia". Ako to treba chápať?
Novelu Šahíziho tabía som napísala poriadne dávno, niekedy koncom 80. rokov, skôr ako vyšla moja prvá knižka, ktorá si vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ poležala asi štyri roky. Šahíziho tabía vyšla v Smene v roku 1992 ako jej posledný titul či medzi poslednými titulmi, potom sa vydavateľstvo rozpadlo. Aj jej trvalo dosť dlho, kým sa dostala na svet. Ibaže si lepšie pamätám, ako som písala o mravcovi lezúcom po stene, o rozpukajúcich a vädnúcich kvetoch ľalie, ružiach stolistovkách a len matne si vybavujem to, čo bolo predobrazom samotného príbehu. Vtedy som skúšala, ako postaviť či skomponovať literárny text, čo všetko je schopný uniesť príbeh, učila som sa remeslu, teda aj fabulovať. Názov novely znie pre mnohých záhadne, pre mňa v domácom prostredí znel prirodzene. Stôl v našej obývačke pokrývali šachovnice. Hral tu manžel, aj šachista Alexander Pituk, ktorý bol prvým majstrom v kompozičnom šachu na Slovensku, hrali tu deti, syn Marián aj dcéra Eva, ktorí sa zakrátko stali majstrami Slovenska v šachu gymnázií. Najmä však majster Pituk, ktorý skoro každé poobedie prichádzal na niekoľko šachových partií s dcérou so slovami: "Keď ju to baví...". O Šahíziho tabíi sme hovorili pri stole a do názvu novely sa dostala ako symbol vyváženosti ziskov a strát v ľudskom živote.
Knižka Slepá rybka je návratom na Oravu, kde si prežila mladosť, aj návratom do detstva. Na rozdiel od prvých dvoch sa príbeh v nej rozvíja "ako vnútorná biografia". To znamená, že si sa rozhodla vyjsť z vlastných zážitkov a hovoriť viac-menej o sebe. Tento posun si našiel inú formu, čo si ty formulovala tak, že ide o "úplne novú knihu, novú myslením, obrazotvornosťou i formou." Traumatizujúcim detským zážitkom bol pre teba osud otca - lekára, ktorého socialistický režim poslal do väzenia. To čo opisuješ, sú zväčša odtlačky tejto traumy vo vedomí dieťaťa, tie sa však nevytratili ani v neskoršom veku, ktorý ďalej rozvíjaš. Novosť knižky (obrazotvornosť a forma) si inokedy formulovala aj tak, že by sa mohla považovať za poéziu. Metaforickosť jazyka a spôsob uvažovania a formulovania ti dávajú za pravdu. Napokon si aj autorkou básní. V tvojich prácach však podľa mňa treba trvale vyzdvihnúť aj filozofickú rovinu, ktorá dáva veciam hlbší, všeobecnejší význam. Myslím tým fakt, že sa neuspokojuješ len s konkrétnym dianím, ale často ho povyšuješ na symboliku. A to dáva tvojim prózam originalitu. Alebo je to akosi ináč?
Knižka Slepá rybka je návratom na Oravu, kde si prežila mladosť, aj návratom do detstva. Na rozdiel od prvých dvoch sa príbeh v nej rozvíja "ako vnútorná biografia". To znamená, že si sa rozhodla vyjsť z vlastných zážitkov a hovoriť viac-menej o sebe. Tento posun si našiel inú formu, čo si ty formulovala tak, že ide o "úplne novú knihu, novú myslením, obrazotvornosťou i formou." Traumatizujúcim detským zážitkom bol pre teba osud otca - lekára, ktorého socialistický režim poslal do väzenia. To čo opisuješ, sú zväčša odtlačky tejto traumy vo vedomí dieťaťa, tie sa však nevytratili ani v neskoršom veku, ktorý ďalej rozvíjaš. Novosť knižky (obrazotvornosť a forma) si inokedy formulovala aj tak, že by sa mohla považovať za poéziu. Metaforickosť jazyka a spôsob uvažovania a formulovania ti dávajú za pravdu. Napokon si aj autorkou básní. V tvojich prácach však podľa mňa treba trvale vyzdvihnúť aj filozofickú rovinu, ktorá dáva veciam hlbší, všeobecnejší význam. Myslím tým fakt, že sa neuspokojuješ len s konkrétnym dianím, ale často ho povyšuješ na symboliku. A to dáva tvojim prózam originalitu. Alebo je to akosi ináč?
Vyjadrenie obrazom poskytuje ďalšie možnosti, ako postihnúť podoby sveta aj vlastné vnútorné pochody, ktoré sprvu boli impulzom pre napísanie knižky, a v procese tvorby sa stali ďalším z jej obsahov. Proces sa zviditeľnil. Všetky obsahy dokopy, racionálne či iracionálne, inštinktívne či intuitívne, zmyslové či filozofické sa premiešali, metamorfovali a vytvorili si svoju novú formu. Obraz hovoril jasnejšie, komunikoval iným spôsobom, ako by hovorili štúdie heuristiky problému, a zasahoval iné mozgové centrá. Vnútorné podnety k napísaniu Slepej rybky posilnil literárny impulz z Kiplingovej poviedky Bisara z Purí, v ktorej možno nájsť paralelu s princípom paradoxu ako jedným z postupov tvorby. Bisara v Kiplingovej poviedke je ľúbostný magický predmet, malá rybka bez očí vyrezaná z orechového dreva, zakrútená v kúsku zlatej látky, uložená v hranatej striebornej škatuľke. Ak ju niekto dostane do daru, prinesie nešťastie. Ak ju však ukradne, nadobudne magickú silu, musí však zašepkať zaklínadlo bisary: "Slepá rybka, si zázračne múdra. Slepá rybka, kto ti vypichol oči? Otvor uši, keď ti budem šepkať, po čom túžim. Priveď mi milenca, slepá rybka." Knižka Slepá rybka sa mi s odstupom času javí ako obraz o láske či o prahnutí po nej. Obraz nepokojný, nestály, ozrejmujúci sa paradoxne tým, čo nie je.
- O poézii by sa dalo hovoriť aj v nasledujúcej knižke Rieka, s podtitulom Príbeh bielej, ružovej a tyrkysovej. Aj v nej ide o návrat na Oravu, ty si v nej tiež prítomná, ale nie vlastným osudom, skôr emóciami, vnútorným rozpoložením a možno aj túžbami. Jazyk je tu lyrizujúci, obrazný až natoľko, že je to próza s výraznou estetickou dominantou. Výlov rakov a rýb, jedna z určujúcich scén, má podobu vášne. A také sú aj ďalšie motívy vrátane lásky ako jedného z hlavných motívov. Tvar textu sa napája z ľudovej slovesnosti (próza i poézia) a ďalších legendických prameňov. Spomínaš, že v detskom veku si rada listovala v otcovom anatomickom atlase. Chcela si vedieť, ako vyzerá človek zvnútra a pritom si zároveň hľadala jeho dušu. Nenašla si ju, a tak si sa o to pokúsila cez tvorbu. Ja v tom vidím iný príznak a spojil by som ho s textom Rieky: Všetky duševné poryvy vnímaš v tesnej súvislosti s telom, s telesnými prejavmi rozšírenými o celú prírodu. Niekedy z nich priamo vychádzaš. Môžeš sa k tomu vyjadriť?
Keď som začala písať Rieku, bola som plná prírody. Často som sa vychytila z domu a stále znovu som zakúšala vánok i vietor, slnko aj tôňu, prsť, mazľavú hlinu. Vnemy z prírody sa mi miešali s vôňami, farbami a zvukmi zo včasného detstva, s ohmatávaním sveta, s dotykmi rúk, úst, s teplom chodníkov prijímaným vlastnými chodidlami, s meraním vzdialenosti vlastnými krokmi. Otec upriamoval pozornosť nás detí na zriedkavé a nenápadné rastliny. Určoval ich pomocou kľúča na určovanie rastlín. Ja som ich zažívala zmyslami. Mäkký mach, suchý lišajník, mäsožravú rastlinu na močaristej lúke v Stankovanoch, bukové lístky na jar, chlpaté listy liesok na jeseň, kríky, čo rástli hneď za naším dvorom a pod svojimi konármi poskytovali životný priestor drobným živočíchom. Mravcom, stonožkám, slimákom. Všetko bolo na krok a bolo súčasťou môjho sveta ako aj otcovo rozprávanie o Váhu v čase jeho detstva, o rybách a rakoch, o tom ako sa kedysi lovilo, o hajove, ktorý naprieč riekou hnala sila vody a on prekĺzaval na druhý breh rýchlo a hladko. Voľakedy som sa v ňom viezla. Zo spomienok na hajov som vhupla do rieky a cez útržky toho, čo som počula rozprávať o mojich predkoch, starom otcovi, pratetách a prastrýkoch, som vošla do iného času, keď sa tunajšie hospodárstvo rozvíjalo v tesnom spojení s prírodou. Písala som o Kraľovanoch, ktoré sa nachádzajú v údolí takých strmých kopcov, že len štyri mesiace v roku svieti do dediny slnko. Text Rieky vysielali v Slovenskom rozhlase. Len čo odznelo spomínané miesto, zadrnčal telefón, z Kraľovian volal môj bratranec Bohuš, že to nemám dobre, správne má byť "iba tri mesiace v roku svieti do dediny slnko". Bol rušňovodič a mal vycibrenú pozorovaciu schopnosť.
Kraľovany boli dedinou rybolovu, ale aj železnice. Je tam železničný uzol, odbočka železničnej trate na Oravu, dva tunely. S postavením železnice súviseli rozvoj podnikania aj diferenciácia obyvateľov, medzi ktorými vynikal muž, čo vymyslel podnikanie s rakmi, s lapides cancrorum, so šošovičkami, ktoré Kraľovanci vylupovali zo steny račieho žalúdka a on ich predával lekárnikom ako liek na očné choroby. Zbohatol. Vlastnil a vedel vlastniť. Mal dva plemenné býky, v dome krčmu, z druhej strany sporiteľňu, vlastnil kameňolom a vápenku. Patril k mojim ryšavým, trochu divým ľuďom, zrasteným s prírodou a konajúcim "prírodným", "divým" spôsobom, čo v mojom ponímaní znamenalo prirodzene, tak ako sa prirodzene rodí a prejavuje sám život. Mám na mysli ten zdravý "divý gén", ktorý znamená aj slobodu, aj nekonvenčnosť, aj neviazanosť, "neotesanú" individualitu, bytie samým sebou, prirodzenú integritu, ale aj vitalitu, sexuálnosť, životnú silu. Majú ho niektorí ľudia v Rieke, tam sa prejavuje očividne. Teraz mi napadlo, že kde-tu sa prejavuje aj v iných mojich postavách, nachádzam ho napr. v dievčatku Liliane v poviedke Láska je jabĺčko, keď sa Liliana hrá so žabami, strháva zo seba šaty a nahá behá po záhrade.
- Do týchto čias si sa žánrovo orientovala na kratšie prozaické útvary, poviedky, novely. Potom nastal zlom, pretože nasledovali dva úspešné pokusy o román. Prvý je ukotvený v histórii, konkrétne v období osvietenstva, teda v 18. storočí a týka sa aj histórie Banskej Štiavnice. Nazvala si ho po manželke kartografa a polyhistora Samuela Mikovíniho: Anna Regina. Ale nie je to román o nej a jej manželovi, hoci on bol asi východiskom. Je to román o dobe a ľuďoch v nej, teda aj o Anne Regine a Samuelovi Mikovínim. Je tu aj rad ďalších historických (Matej Bel, Jozef Karol Hell) i románových postáv (pozornosť vzbudzuje dobový intrigán Tolkoš), všetci rovnakou mierou prezentujú storočie, v ktorom žijú, a jeho konkrétnu podobu vo vtedajšom Uhorsku. Zároveň sú aj nositeľmi osobných čŕt a na tie kladieš patričný dôraz. V popredí je Anna Regina, manželka, matka, ktorá okrem týchto "funkcií" chce ostať sama sebou. Zaujala ťa ona alebo jej manžel, keď si sa rozhodla písať tento román?
Samuel Mikovíni ma fascinoval. Ak by sme vymenovali jeho diela, medzi ktorými sú záznamy z astronomických pozorovaní, matematické výpočty (nový výpočet kvadratúry kruhu), teoretické štúdie (štúdia o zdokonalení kartografickej metódy pri tvorbe zemepisných máp,) mapa Uhorska aj podrobné mapy väčšiny žúp, banské mapy, projekty a kalkulácie nákladov na protipovodňové hrádze na Dunaji, plány a projekty systému štiavnických banských jarkov a nádrží, sypané hrádze, ktorých technické parametre boli prekonané až o storočie neskôr, technické vynálezy (reverzné vodné koleso), projekty ciest, vojenské strategické plány, projekt kráľovského paláca v Budíne, stavby (liečebný dom s kupolou v Sklených Tepliciach), grafické diela pre Bellov Prodromus a pre Notície, rytiny liečivých bylín, hradov a pevností, kúpeľov, miest a banských osád, posudky na výkony vynájdených banských strojov a na ich hospodársky prínos, čím sa nekončí ani len zoznam oblastí, v ktorých pracoval a zanechal pozoruhodné diela. Len tento zoznam by stačil na jednu knihu. Samuel Mikovíni bol géniom a workoholikom 18. storočia, ale aj človekom v celej svojej ľudskej mnohoznačnosti a rozporuplnosti, o čom hovoria fakty z jeho života aj zo života jeho otca, ktorý bol evanjelickým kňazom a ocitol sa v dvojitej opozícii. So svojou cirkvou stál oproti silnému rekatolizačnému úsiliu v krajine, so svojimi pietistickými názormi bol v opozícii proti prevažujúcim názorovým prúdom vo vlastnej cirkvi. A bol tu aj protirečivý vzťah s jeho synom. Syn patril k najlepšie plateným ľuďom v Dolnom Uhorsku, otec jedno za druhým strácal kazateľské miesta, dvakrát vyhorel, na sklonku života oslepol a chodil po žobraní. Zomrel v Necpaloch, kde ho pochovali na obecné trovy. Správa o otcovej smrti zastihla Samuela Mikovíniho v Bodíkoch, kde po ničivých následkoch rozvodneného Dunaja robil protipovodňové opatrenia. Z historických faktov sa vyjavujú vzťahy medzi tvrdošijným otcom, ktorý bol jednou z najpozoruhodnejších osobností tých čias, a výnimočným synom, ktorý márne prahol po uznaní svojho otca. Zaujalo ma to. Celé som to pociťovala ako ťaživú skutočnosť, ktorá sprevádzala Samuela Mikovíniho po celý život a on ju nosil na chrbte ako hrb, s ktorým sa nevedel vyrovnať. Vo chvíli uvoľnenia v procese tvorby som videla, že hrb sa premieňa na otca, ktorého syn nosí na chrbte, rozpráva sa s ním, polemizuje a aj sa s ním háda.
Prvým impulzom k písaniu bol teda Samuel Mikovíni. Mne sa však nepíše ľahko o známych, vysoko hodnotených osobnostiach, aby napokon z toho nevyšlo čosi ako plagát škeriaci sa z nejakej stredoškolskej učebnice. A tak som si zvolila manželku, ktorá mi pomohla "odplagátovať" Samuela. Chvíľu mi napr. trvalo aj ako dostať do textu Jozefa Karola Hella, ďalšieho velikána, ktorý je pojmom v dejinách vedy a techniky. Poddalo sa to, až keď som ho nazvala menom, akým v Štiavnici volajú Jozefov. "Jošo." Tým sa postava poľudštila, text nadobudol humorný podtón. "Jošo" ožil. Mohol vyhrávať na lutne (lutna bola v zozname vecí z jeho pozostalosti), zadrapovať sa do slúžok. Samuel Mikovíni videný očami svojej manželky nebol iba vynachádzavým komitátnym inžinierom Prešporskej župy, Viedňou vysoko hodnoteným hlavným komorským inžinierom dolnouhorských banských miest, úspešným veliteľom vojenskej pevnosti Kozlie, ale človekom vo svojej komplikovanosti a nejednoznačnosti, a teda aj dobrým dôvodom napísať román. A že je kniha Anna Regina románom o 18. storočí? Áno, je. Ako som sa začala zaoberať Samuelom Mikovínim, začalo ma zaujímať celé 18. storočie. Študovala som najrozličnejšie veci z tohto obdobia: banské podnikanie, banskú administratívu, banskú techniku, hutníctvo, úpravníctvo, školstvo. Z tohto všetkého sa len kde-tu niečo prejavilo v texte. Zaujímalo ma zdravotníctvo, sociálny systém, fungovanie baníckej bratskej pokladnice. Tak sa zrodila postava Štvrťročnice, ktorá sa šesťkrát vydala, viackrát za baníka s vystupujúcou krčnou žilou, o ktorom sa vedelo, že zakrátko umrie, šesťkrát ovdovela a potom žila z peňazí, ktoré jej vyplatila bratská pokladnica. Dosť som študovala. Ale potom, keď už sa rozbehlo písanie, všetko som to zavrela a odsunula nabok, len kde-tu som sa pozrela, či som netrafila vedľa.
- Román Anna Regina preložili do maďarčiny. Je potešujúce, keď sa slovenské dielo dostane do inonárodného literárneho kontextu. V tomto prípade iste zavážila aj téma oživujúca bývalé Uhorsko (no s viditeľnou prítomnosťou slovenských vzdelancov, rozvíjajúcich aj kultúru či vedu Uhorska), no dôležitú rolu hrala aj úroveň diela. Viem, že si bola v Budapešti na jeho prezentácii. Ako ho prijali maďarskí čitatelia či kritici a aké si mala dojmy z terajšej rozvinutej maďarskej knižnej kultúry v porovnaní s našou?
Preklad Anny Reginy, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Európa v Budapešti, mi spôsobil radosť. Konečne som držala v ruke knihu, ktorá aj po vizuálnej stránke spĺňala moje predstavy o tom, ako má kniha vyzerať. Formát, papier, obal, grafická úprava sa výrazne odlišovali od slovenského vydania s polopatistickým obrázkom na obale, ktorý by aj mňa samotnú odradil od čítania. U nás by mal byť autor rád, že mu kniha vyjde. Aj je rád. Ibaže sú tu veci, ktoré idú skôr proti jeho dielu, miesto toho, aby podporili to, čo vytvoril, otvorili mu cestu na knižné pulty a odtiaľ k čitateľovi. Moja Anna Regina mala šťastie, že sa dostala do rúk pani Kláry Körtvélyessy, pôvodom Prešovčanky, známej mnohými maďarskými prekladmi z českej (Hrabal, Kundera, Škvorecký) a slovinskej literatúry, viaceré boli ocenené prekladateľskými cenami. Jej prvá správa pre mňa bola: "Vašu knihu som čítala s veľkým záujmom, po obsahovej, štýlovej i jazykovej stránke je skutočne pozoruhodná. S chuťou by som ju preložila." (24. 10. 2010) V ďalšom liste mi napísala: "Dnešná správa, dobrá správa! Vydavateľstvo Európa sa rozhodlo publikovať Vašu Annu Reginu." (6. 12. 2010) Kniha v Maďarsku vyšla, bolo na ňu dosť ohlasov a recenzií v mnohých literárnych časopisoch, čo sa ešte znásobilo po XIX. medzinárodnom knižnom veľtrhu v Budapešti, na ktorom som sa zúčastnila. Vyšiel veľký rozhovor v Új Szó, publikovali ukážky z diela, na plné obrátky sa rozbehla propagácia na internete. Kniha vykročila dobrou nohou.
- Tvoj druhý román Hostina je zo súčasnosti. Ide v ňom o príbeh dvoch manželstiev (matky a dcéry), obe sú problematické. Prvé sa končí rozchodom či rozvodom, druhé násilnou smrťou. Je kritikou negatívnych ľudských vlastností i súčasných spoločenských preferencií, kde prevláda egoizmus, hmotárstvo a ďalšie neduhy. Kultivovane koncipovaný text, v ktorom prevláda rozprávačský tón, tenduje k symbolickým významom v duchu antických mýtov. Tie majú zdôrazniť fakt, že človek (a ľudské vzťahy) sa od staroveku nezmenil, a dať konkrétnemu príbehu existenciálny význam. Mytologické náznaky ti nedovolili moralizovať, ale cez ne sa zvýšil dôraz na osudovosť nášho bytia. Z nej nás môže vytrhnúť iba nádej či viera v transcendenciu, najskôr sakrálnych foriem. Alebo niečo inšie?
K napísaniu Hostiny ma viedlo uvažovanie o otázkach vlastnenia a bytia, frommovské "mať alebo byť", ale aj premýšľanie o láske a či v nej možno nájsť odpoveď na problém ľudského bytia. Odtiaľ bolo blízko k uvažovaniu o potrebe blízkeho človeka a o vzťahu, ktorý neubíja, ale obidvom partnerom umožňuje rásť. Aj keď sa to v texte vyjavuje paradoxom a túžba po láske vedie ku tragickému koncu, zmysel má každý okamih, ktorý svojím prežívaním presahuje k transcendentnu. Dôležité je, čo je tu a teraz. Osud nie je neodvrátiteľný. Ak sa spája s predstavou nekonečného blaha v ľudskej budúcnosti, je utopickým snom. Ak s predstavou skazy, malo by to zaktivizovať citlivosť a vnímavosť a mala by tu nastúpiť odvaha niesť zodpovednosť. V tomto nachádzam zmysel písania knižiek, akou je táto. V poukazovaní na problémy, v oživovaní citlivosti a vnímavosti, v kierkegaardovskej "bázni a chvení", ktoré nabádajú k premýšľaniu a k pokore, ale aj k jonasovskej odvahe niesť zodpovednosť. Hostina znamená aj duchovné obcovanie, svojím názvom evokuje starogrécke "sympozion". Na tieto veci som myslela, keď som písala túto knihu.
- Predpokladám, že permanentne tvoríš (povzbudená terajšími úspechmi), prezraď niečo z budúcich plánov.
Stále je dosť toho, čo ma zaujíma, ba s pribúdajúcim vekom ešte intenzívnejšie ako predtým. Ale stále je aj dosť povinností, pre ktoré som sa rozhodla a mienim sa im venovať. Každé obdobie v mojom živote má svoje priority. Ale aj každé ročné obdobie. V lete viac čítam (sú celé oblasti, čo ma priťahujú a ešte som do nich nezabŕdla), jeseň je skôr spoločenská, v zime sa zvyčajne dávam do písania.