Anton Lauček: Sanitka, ktorá sa neponáhľala
Na čísle 155 prijali telefonát. V obci trochu vzdialenejšej od okresného mesta ochorela pani, ani nie päťdesiatročná. Už dva dni pociťovala stratu chute a čuchu, teraz nevládze chodiť, dostala vysokú teplotu a dusí sa. Nech čím skôr vyšlú záchranku, rodina zdesená a pol dediny na nohách.
Sanitka s húkačkou vyštartovala takmer okamžite, v mestských uliciach jej osobné a nákladné autá uvoľňovali cestu, predsa ide zachraňovať ľudský život. A možno nie jeden, ale viac.Akonáhle opustili mesto, vozidlo prestalo húkať a spomalilo. Dokonca šofér so záchranárom zastavili pri nejakej kaplnke, vyšli von a zapálili si cigaretu. Potom znova skoro slimačím tempom smerovali na volajúcu adresu.
Prečo?
V nemocnici už nemali jediného voľného lôžka, všetko bolo obsadené. Primár z covidového oddelenia im naznačil, nech sa neponáhľajú, lebo ozaj si nevie rady. Smutnou nádejou je, že jedna posteľ sa pravdepodobne za hodinu uvoľní, pacient na nej melie z posledného. Rátajú s tým.
Po príchode na miesto záchranár chorej odmeral teplotu, tlak, skúmal životné funkcie. Ozaj potrebovala súrnu pomoc. S pomocou príbuzných ju naložili do vozidla.
Na spiatočnej ceste sanitke náhle vypovedal motor. Zhasol bez príčiny, vozidlo ostalo stáť. Šofér darmo štartoval. K poruche došlo akurát pár metrov od kaplnky, pri ktorej si predtým spravili fajčiarsku prestávku. Už sa skoro zotmelo, záchranár vyšiel z vozidla, nechal iba poodsunuté dvere. So šoférom chvíľu počkajú, prehriaty motor potrebuje vychladnúť.
Zatiaľ vyfajčia po jednej nešťastnej cigarete.
V nútenej prestávke sa šofér, už skoro dôchodca, rozrozprával. Na tomto mieste nejaké auto zrazilo veľmi dávno dievčinu z ich dediny. Tiež o takomto čase podvečer a tiež zjari. Bol do nej ako dvadsaťjedenročný mládenec zaľúbený do sebazničenia. Úžasné dievča s priezračnou tvárou, dlhými gaštanovými vlasmi a plachými fialkastými očami. Vedela, že ju má rád, lebo jej vyznal lásku. Vtedy sa len usmiala, pokrútila hlavou a pohladila ho po líci. Nech sa nehnevá, ju čaká kláštor, vstupuje do rehole. Je rozhodnutá. To bolo pred štyridsiatimi rokmi. Veľmi dlho trvalo, kým sa z odmietnutia spamätal. Schudol, chodil zmotaný ako poloslepá mátoha, vídaval ju v každom sne, nedosiahnuteľnú a vzďaľujúcu sa ako vzdušnú vílu. Jej pohladenie si bude pamätať do posledného dychu. Bolo ako vánok. Nežné a fialovo smutné.
A zanedlho potom kráčala tadiaľto v čiernom a za tmy a vodič ju zbadal na poslednú chvíľu. Odvtedy tu stojí kaplnka.
Obaja chlapi sa dívali na vybielené múry stavbičky, ktoré v tme rozjasňovali okolie. Sito hviezd zvrchu nad ňou preciedzalo odrobinky svetla a nasávalo súmrak. Jar sa ohlášala vôňou oráčiny a ponukou na siatie.
Znenazdania sa spomedzi hviezd zablyslo, obloha roztiahla náručie, vydýchla a všetko nablízku sa zachvelo. Vyhúknutú trávu a konáre jarabiny nad kaplnkou rozčeril vietor. Bol zvláštny. Dotýkal sa tváre iba ľahučko a v kratučkých závanoch. Niečo sa v tom vánku hýbalo, nejaký prízrak – dlhý tieň bosonohej víly sa vznášal nad zemou a obchádzal vozidlo.
Šofér zmeravel a zbledol.
Cigareta padla na zem.
Jeden pred druhým nepriznal, že tieň, pripomínajúci mníšsky habit, obidvaja zazreli.
Radšej bez slova nastúpili do sanitky.
Záchranka sa do nemocnice vrátila v akurátnom čase. Posteľ po nebohom práve vydezinfikovali a prezliekli.
No pacientka, keď ju vytiahli z vozidla, zišla z nosidiel sama bez pomoci a povedala, že sa už cíti v poriadku. Nevie, čo sa zrazu stalo. Odmerali jej teplotu, záchranár prisahal, doma to bolo skoro štyridsať, teraz necelých tridsaťsedem. Spravili ďalšie vyšetrenia a zistili, že symptómy ťažkého ochorenia absentujú. A vrátili sa jej i chuť a čuch.
Primár krútil hlavou. Žena prosila zavolať taxík, odvezie sa za vlastné domov.
Záchranár vyšiel na parkovisko za šoférom.
Ten sedel potichu v tmavej sanitke, ruky na volante.
Vytušil, čo sa pred štyridsiatimi rokmi stalo.
Dievčina nešla do mesta, ako vtedy tvrdili, ale opačným smerom. K nim do jeho dediny. V rozrušení náhlivo kráčala po pravej strane asfaltky. Preto ju zrazilo. Po zotmení by z kláštora odísť nemohla, takže musela ujsť. Jej biely závoj na mieste nehody nenašli, pred odchodom si ho zosňala.
Utekala za svojou láskou, chcela sa s ním stretnúť.
A dnes mu odkázala, že na srdce, ktoré ju do sebazničenia ľúbilo, nezabudla.