Odišiel Milan Lasica
Bol optimistický pesimista
V nedeľu 17. júla 2021, vo svojom „materskom“ Štúdiu L+ S, počas vystúpenia na výročnom koncerte Hot Serenaders, po odspievaní piesne Ja som optimista, majster humoru a satiry, dramatik, herec a textár Milan Lasica odpadol na javisku a už sa ho nepodarilo oživiť. Zomrel vo veku 81 rokov.
V šťastných šesťdesiatych rokoch uplynulého storočia som ako vysokoškolák videl prvýkrát vystúpenie dvojice Lasica+Satinský vo vysokoškolskom internáte Mladá garda. Bolo to v roku 1966 v rámci nedeľných hudobných predpoludní s orchestrom Braňa Hronca. Pre väčšinu vtedy ešte neznáma dvojica mladých hercov zahrala známu scénku o dojení (Dojíš, Ďuro, dojíš? Dojím Mišo, dojím atď) a navždy nás voviedla do sveta inteligentného humoru, aký sme dovtedy obdivovali len u Voskovca a Wericha a Miroslava Horníčka. Obaja vyštudovaní dramaturgovia na VŠMÚ začali spolu vystupovať už v Tatra revue, ale svet javiska sa im naplno otvoril až po vzniku Divadla na korze. Patrili k jeho spoluzakladateľom, predstavili sa v Nečakaní na Godota, Radostnej správe pre všetkých, ktorí majú ťažkosti s mechúrom a v legendárnom Siorée. Tam som ich videl už ako brilantnú hereckú dvojicu (priznám sa, že dosť silno nás upútala i Lasicova vtedajšia životné družka, speváčka Zora Kolínska v odvážne krátkej minisukni). Knižná vydanie Soirée, tiež zaskočený Lasicovým nečakaným odchodom, neviem v knižnici napochytre nájsť, tak na priblíženie ich vtedajšieho autorského humoru – i ako dôvod násilného úradného ukončenia existencie Divadla na korze – uvediem krátky úryvok z Radostnej správy, ktorá vznikla v roku 1970 a je už ich svojráznou reakciou na blížiaci sa vznik československej federácie a v jej rámci „samostatnej“ Slovenskej socialistickej republiky.
L: A konečne by sme mali aj pre nás také prepotrebné kolónie. Američania by chodili k nám na Slovensko jednak za prácou a jednak študovať na naše vynikajúce vysoké školy.
S: Ale prisťahovalectvo by sme regulovali! Jedného dňa budeme musieť povedať: Dosť! Zostaňte doma, Američania, veď sa nepomestíme.
L: Nuž čaká nás veľa starostí aj s černochmi.
S: Treba ich držať nakrátko. Za trest ich pošleme vždy do Tatier. Tam je sneh, to vie černocha veľmi rozľútostiť.
L: Čaká nás ťažké obdobie. Mnohí budú proti našej agresívnej politike.
S: Tých pozatvárame. Od Nového roku predsa sedia v slovenských väzniciach iba Slováci.
L: Viete, aký to musí byť dobrý pocit pre dozorcov, keď si budú môcť s väzňami prehovoriť v materčine“
Citovaný úryvok z hry Radostná správa som zaradil ako jednu z ukážok do knihy Čítanka moderní slovenské literatury pro střední školy, ktorú sme spolu s Vladimírom Petríkom pripravili ako informatívny súbor biografických medailónov tridsiatky slovenských autorov (do Mňačka a Tatarku po Hvoreckého a Urbana) a v roku 2003 knihu vo veľkom náklade s podporu českého ministerstva školstva vydal v Prahe Slovensko-český klub. Petrík napísal úvodnú štúdiu a Lasicu a Satinského zaradil medzi autorov, ktorí boli normalizačným režimom len trpení. Ja som v ich portréte okrem prehľadu ich spoločnej tvorby uviedol, že ich „kultúra smiechu povýšila slovný humor na rovnocennú súčasť národnej kultúry. Pre publikum sa natrvalo stali symbolom inteligentného humoru a slobody, ktorú si dokázali uhájiť i v rokoch normalizácie a nepretržitých zákazov stretávať sa a komunikovať so svojimi divákmi“. Ich Štúdio S, ktoré vzniklo v roku 1982 sa po páde komunizmu zmenilo na Štúdio L+S, mohlo začať vychádzať ich súborné dielo a keď sa ich profesionálne záujmy čiastočne rozdelili, Lasica sa viac venoval piesňovým textom, publicistike, ako uznávaná kultúrna osobnosť zaštiťoval mnohé významné podujatia a festivaly, naposledy Art film v Košiciach.
Mal úzky okruh priateľov a obľúbenú kaviareň v centre bratislavského Starého mesta. Keď som od Milana Resutíka v roku 2000 preberal vedenie Klubu nezávislých spisovateľov, poslednou jeho klubovou akciou bolo posedenie s Milanom Lasicom ako jedným zo zakladajúcich členov KNS v známom salóniku Klubu spisovateľov. Bolo to pri príležitosti Lasicovej šesťdesiatky a tak sa v klube zišli jeho kolegovia z KNS Tomáš Janovic, Pavel Vilikovský, Laco Ballek, Vlado Petrík, Stano Štrpka, Rudo Chmel a ja som len doplnil počet tých, ktorých mal rád – a za viacerými z nich: za Paľom Viikovským, Vladom Petríkom, Lacom Ballekom, sa v nedeľu večer uprostred aplauzu nadšeného a verného publika, priamo z dosiek jeho vlastného divadla vybral do spoločnej nebeskej kaviarne. Je to posledná, nanajvýš zaslúžená odmena Milanovi Lasicovi.
Nevieme, hoci tušíme koľko zaslúžených chvál zaznie o ňom pri poslednej rozlúčke. Toto povedal on pri rozlúčke s Júliusom Satinským v Štúdiu L+S 3. januára 2003.
„ Julo, stojím tu na mieste, kde sme začínali ako klauni. Ako klaun som sa dočkal najsmutnejšej úlohy vo svojom živote – rozlúčiť sa s Tebou. S Tebou odchádza aj kus zo mňa. Zostal som tu sám, akýsi neúplný. Stále čakám, že zazvoní mobil a z neho sa ozve to Tvoje povestné: Momentálne som mŕtvy, zavolajte neskôr. Julo, pre nás nie si mŕtvy a buď si istý, že zavoláme“.
Už si nepotrebujú volať. My tu, dolu, aspoň napíšme: Vďaka a naša úcta Vám patrí, majster Milan Lasica. Česť vašej pamiatke!
Anton Baláž – aj za celý Klub nezávislých spisovateľov