Prorok v exile
Pod týmto názvom sa v podvečer 28. októbra 2024 začalo na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave dvojdňové medzinárodné vedecké sympózium na tému starozákonných prorokov. Popredné miesto medzi nimi patrí prorokovi Ezechielovi. Jemu bola venovaná aj úvodná prednáška sympózia „Manner des ewig Neuen.“ „Muži večne nového“ – Ezechiel medzi prorokmi v dejinách výskumu na prelome 19. a 20. storočia. Predniesol ju Dr. Konrad Schmid, profesor hebrejskej Biblie a starovekého judaizmu na Univerzite v Zurichu a z jeho prednášky vyplynulo, že práve Ezechielova kniha má v rámci biblických prorockých kníh osobitné postavenie. Uviedol, že jedným z vedcov a teológov, ktorí sa Ezechielom zaberali, patri aj slovenský evanjelický kňaz Ján Lajčiak a jeho vo francúzštine napísaná dizertačná práca Ezechiel. Jeho osoba a učenie, ktorú obhájil v októbri 1906 na parížskej Sorbonne. Mňa o storočie neskôr Ján Lajčiak inšpiroval k napísaniu románu Prehovor, Ezechiel. A tak ma milo prekvapilo, keď ma jeden z organizátorov sympózia, doc. Daniel Benka pozval na autorské čítanie z môjho románu. On sám sa vo svojich prácach zaoberá starozákonnými prorokmi, osobitne Lajčiakovou dizertačnou prácou. Tak som mu hneď pripomenul, že toto v slovenskej biblickej literatúre ojedinelé dielo nebolo stále celé preložené do slovenčiny.
Symbolicky bol zvolený dátum začiatku seminára – 28. október, deň, v ktorom roku 1918 vznikla Československá republika a na evanjelickej fare vo Vyšnej Boci umiera Ján Lajčiak. Rovnako ako starozákonný prorok v babylonskom zajatí, aj on prežil svoje najtvorivejšie roky vo svojom nedobrovoľnom exile na najodľahlejšej, najzapadlejšej, najúbohejšej tatranskej dedine, vtedy Báňskej, ešte aj Felso Bocza, a tu vytvoril svoje trpko prorocké dielo Slovensko a kultúra. Na čítanie som sa z takmer 350 stranového románu rozhodol vybrať časti spojené s Lajčiakovým ročným pobytom v Paríži (svoj prvý hvezdársky a hviezdny rok tu v tom čase trávil aj Milan Štefánik) a jeho obhajobou svojej dizertácie. V hodnotení práce komisia uviedla: „ Hoci cudzinec, autor dokázal napísať prácu veľmi francúzsku, keď aj nie štýlom, tak metódou, expozíciou a všeobecnou charakteristickou jasnosťou, plánom, mierou a váhou svojho úsudku. Táto práca, dôkladná a príjemná na čítanie je na to, aby sa z nej francúzsky národ naučil poznať a milovať jedného z najneznámejších spisovateľov Starého zákona“. Ale keď o dva roky neskôr začal v Cirkevných listoch uverejňovať vlastný preklad z Ezechiela, po štvrtom pokračovaní redakcia uverejňovanie ukončila s poznámkou, že sa s jeho pohľadom na tohto proroka nestotožňujú a s mnohými jeho náhľadmi a úsudkami sa „naskrze nestotožňujú“. A uznávaný komeniológ a biblista prof. Ján Kvačala dokonca označil Lajčiaka za liberála a „tancujúceho teológa“. Potvrdilo sa známe biblické, že doma nikto nie je prorokom.
Zato Lajčiakova dizertácia je aj dnes súčasťou odborného výskumu starozákonných prorokov, ako to vo svojej prednáške potvrdil aj prof. Konrad Schmid. Uviedol: „Ak sa teraz obrátime k Jánovi Lajčiakovi a jeho knihe o Ezechielovi, môžeme vidieť, ako zapadá do tohto celkového vývoja Ezechiela v kontexte biblického proroctva, ako bývalo rekonštruované na konci 19. a začiatku 20. storočia“. Cituje aj z jednotlivých častí dizertácie, v ktorej Lajčiak „opisuje niekoľko aspektov Ezechiela, rozlišuje Ezechiela proroka, Ezechiela pastiera, Ezechiela kňaza, Ezechiela filozofa a Ezechiela apokalyptického spisovateľa. Podľa Jána Lajčiaka sú všetky tieto charakteristiky opodstatnené a správne a sú zrkadlom pestrosti Ezechielovej osobnosti."
Po brilantnej prednáške skúseného univerzitného profesora (mohol som ju súčasne sledovať z dobrého a pojmovo presného slovenského prekladu), som sa pustil do autorského čítania štyroch krátkych úryvkov z románu, po každom z nich nasledoval anglický preklad textu, ktorý rovnako brilantné čítal mladý americký seminarista Benjamin Smith, ktorý je v súčasnosti na praxi v anglickom medzinárodnom cirkevnom centre v Bratislave. Tak som sa snažil byť aj ja dobrým čítačom, aj aby som svojim úryvkom z románu nesklamal prítomného prof. Ladislava Kováča, prvého ponovembrového ministra školstva, ktorý Lajčiakovi venuje sústavnú pozornosť početnými článkami a úvahami. Vyjadruje v nich presvedčenie, že málokto na Slovensku vytvoril také originálne vedecké dielo, akým je Lajčiakova kniha Slovensko a kultúra. Považuje ho za asi prvého Slováka, ktorý porozumel evolučnému učeniu a vyjadruje presvedčenie, že Lajčiakova analýza Slovenska a jeho kultúry je „tak nestranná a odosobnená, že by si bol mohol pod svoj sociologický mikroskop podložiť iné etnikum. Zvolil si Slovensko, no jeho výpoveď je univerzálna, V tom je aj európsky význam jeho analýzy“.
A symboliku dňa konania sympózia som sa rozhodol sprítomniť aj prečítaním úryvku o konci životnej púte Jána Lajčiaka.
„ Lajčiakov tichý koniec nastal 28. októbra 1918. V ten deň bol v Prahe vyhlásený vznik Československej republiky a vzápätí do ulíc budúceho hlavného mesta spoločného štátu Čechov a Slovákov vyšli desaťtisíce Pražanov, jasali a strhávali nenávidené rakúske orlice. Na Slovensku symboly Uhorska a uhorské zástavy na úradných budovách zostávali neporušené. Ešte 31. októbra, keď sa do Martina schádzali signatári Deklarácie slovenského národa, kapitán pohraničnej polície Beliczky so svojimi drábmi a štátnymi detektívmi stál pred budovou Tatra banky a zapisoval si meno každého, kto vchádzal dnu. Až po prijatí deklarácie, večer prišiel vlakom do Martina Milan Hodža, aby predstaviteľom Slovenskej národnej rady oznámil, že v Budapešti prebieha revolúcia a už pred troma dňami vznikla Československá republika.
Preto nemohol na Boci kostolník povedať Jánovi Lajčiakovi na jeho smrteľnej posteli: „Sme slobodní, pán farár!“
On to nepotreboval – patril k najslobodnejším ľuďom, akí sa kedy na Slovensku narodili“.
Na záver som sa rozhodol odcitovať aj časť z jeho diela Slovensko a kultúra.
„ Cieľom každého národa je, aby kultúru tvoril, a tak i slovenský národ má za cieľ rozvoj svojej kultúry. Tento rozvoj kultúry dáva cenu jeho životu a zmysel jeho snahám a námahám. Dokiaľ národ, akokoľvek malý a nepatrný, ľne ku svojim kultúrnym ideám, dokiaľ je schopný za tieto kultúrne idey bojovať i mrieť, dovtedy má nádej v tuhej borbe národov na existenciu“.
Už som len doložil, že aj po sto rokoch, práve v súčasných dňoch, nám to znie ako aktuálna výzva. Osobitne aj preto, že sme sa ocitli, veríme, že len v dočasnom obkľúčení rôznych plochozemských lžiprorokov.
Anton Baláž