Kuzma Whisper - KNS

Na pozadí tejto zbierky je príbeh, ktorý mi svojho času autor vyrozprával. Myslím, že nastal ten správny čas podeliť sa oň s čitateľom. Štefan Kuzma sa narodil v roku 1952, vyrastal v komunistickom Československu. Počas režimu, ktorý tu trval až do roku 1989, a potom aj počas systémov, ktoré po ňom nasledovali, sa venoval najmä obchodu a neskôr podnikaniu. Vo veku päťdesiat rokov už stál na najvyššej riadiacej pozícii v jednej z významných výrobno-distribučných spoločností na Slovensku. Kuzma bol zároveň príležitostným básnikom - básne písal od svojich štrnástich rokov. Výsledkom zvyku, ktorý si aktívne udržal počas ďalších štyroch desaťročí, sú stovky básní. Písal však len tak – ako sa vraví, do zásuvky, bez zámeru vydať ich. A vtedy jeho každodenný život zasiahlo zemetrasenie. Ocitol sa v nemocnici s vážnou chorobou, ktorej skoro podľahol. Keď sa mu dostalo nového daru žiť, bolo mu jasné že to, čo bolo dosiaľ druhoradé, sa odteraz musí stať prioritou. Len poézia mu dokázala privodiť myšlienky, pocity, spomienky a predstavy o živote s dostatočnou intenzitou. Nástojčivo chcel precítiť to, o čom si myslel, že nadobro stratil.

A tak, až vo veku 57 rokov, v roku 2009, vydáva Kuzma svoju prvú básnickú zbierku (šepot je jeho dvanásta v poradí). Kľúčovou udalosťou sa stala jeho choroba, ktorú stručne spomína v niektorých z básní v tejto zbierke, napr. generálka.  Chorobu však vždy možno vycítiť na pozadí.

Úvodné haiku  melódie predstavujú niektoré z kľúčových tém zbierky: zmenu, intenzitu (poetickú intenzitu všetkého) a lásku. Ľúbostný príbeh akoby sa časom strácal len preto, aby sa neustále vracal. Autor ho nepredstavuje usporiadane, čo nepochybne ani nie je zámerom. Na konci sa jeho význam stáva jasným.

Inak možno básne považovať za osamelú skúsenosť. Autor vzýva na pomoc sily Prírody. Predstavivosť sa tu neraz stáva priam sureálnou (sonáta v nevidomých očiach / kreslí mapu dávnych miest), hoci v konečnom dôsledku dielo skôr pripomína symbolizmus. Ako rodák zo Slovenska, dostal Kuzma do vienka dedičstvo niekoľkých významným symbolistických básnikov. Je tu aj medzník „noci a samoty“ – zbierka Ivana Krasku (Nox et solitudo, 1909), ktorá už v samotnom názve definuje obe témy, ktoré sa prelínajú celým dielom. Čo Kuzma prijal od Krasku a jeho symbolistických nasledovníkov, zostáva otázkou, ktorej sa možno ďalej venovať. Pre milovníkov poézie je tu, myslím, oveľa dôležitejšia otázka: Nakoľko sa básnikovi darí odkomunikovať svoj vnútorný pokus

melódie vetra počuť aj v bezvetrí       ?

Je nanajvýš jasné, že Kuzmovo hľadanie intenzívneho vedomia má dve strany. Ak sú chvíle, keď sa v zraku túlavého psa zatrbliecu iskierky radosti, ktoré všetko rozžiaria, potom tiež platí, že vták na najvyššom konári / vystiera mokré krídla. Tam je najlepší výhľad a posledné útočisko. Okrem bolesti lásky, ktorá je jej vlastná, básnik si uvedomuje hrozbu prázdna a bezzmyslovosti, visiacu ako mrak nad dnešným svetom.

Niekto môže tvrdiť, že komunizmus sa pokúsil odvrátiť, či aspoň zastaviť túto hrozbu. Prinajmenšom z politicko-vojenského hľadiska (keďže situácia v kultúre bola oveľa komplexnejšia) bolo Slovensko v rokoch 1948 až 1989 súčasťou komunistického bloku. V publikovaných rozhovoroch Kuzma naznačil, že sa cítil odcudzený komunizmu a žil vo vnútornej emigrácii, sústrediac sa na súkromný život. Ak sú v zbierke prítomné aj náznaky rán utŕžených v duchovnom zápase s komunizmom, nepostrehol som ich. Oveľa zreteľnejšia je tu skutočnosť, že keď sa prelomila hrádza komunizmu, šok spôsobený modernou duchovnou krízou zasiahol autora oveľa silnejšie v pomerne zrelom veku.

Komunistické kosáky, kladivá a holubice mieru sú tu uvrhnuté do zabudnutia. To, čo však v pamäti zostáva, je židovsko–kresťanské dedičstvo so svojimi veľkými témami, symbolmi a myšlienkovými vzorcami. Básnik sa im venuje zväčša len náznakovo (napr. perspektíva, nekonečno). Bolo by však omylom vyvodiť unáhlené závery. Pre Kuzmu sa tieto témy stávajú neoddeliteľnou súčasťou večného problému dávať veciam zmysel, čo sám otvorene priznáva.

Hoci sa autor ocitol na pokraji smrti, uvedomil si, že za jej hranicu nevidel. V tomto sa filozoficky zhoduje s Gadamerom: smrť je to, kam myseľ nezájde, hoci by sa jej žiadalo, a napriek tomu, že hovoríme o tom, čo nedokážeme spoznať. Láska, na druhej strane, je neoddeliteľnou súčasťou života, bez ohľadu na to, že neraz závisí od pamäte. Láska básnika žije zo spomienok, no odmieta zostať len spomienkou. Nechce byť súčasťou minulosti a básnik jednoducho nedokáže konať tak, ako mu povrchne a pohotovo káže dnešný svet: ísť ďalej.

Vzťah Kuzmu k svojim rovesníkom, ku generácii etablovanejších slovenských básnikov – šesťdesiatnikov či sedemdesiatnikov (ako sú Ján Buzássy, Mila Haugová, Ivan Štrpka, Daniel Hevier, Milan Richter, Dana Podracká), je komplexná téma. Napríklad, v porovnaní so snovou poéziou Ivana Štrpku, Kuzma zachováva konvenčnejšiu štruktúru zmyslu, hoci základy zmyslu sa uňho javia neistejšie, než, povedzme, u Jána Buzássyho či Daniela Heviera (dvaja nadobro odlišní básnici, ktorí sú si však podobní v tom, že pomerne často používajú staromódny veršovací rým).  Možno je však pravdou, že Kuzma so svojimi generačnými súputníkmi zdieľa len obmedzený priestor: na rozdiel od neho publikovali v 70. a 80. rokoch minulého storočia. Možno je preto namieste otázka, či Kuzma nemá viac spoločné s niektorými z mladších básnikov, ktorí sa zjavili na literárnej scéne po roku 1989.

Jeden slávny filozof povedal: „Každý, kto je pri rozume, si zaslúži byť šťastný.“ Štefan Kuzma nepochybne tento názor zdieľa. V tomto zmysle jeho haiku možno považovať za vyjadrenie zámeru. Život a láska, súc zložité veci ... Neľahkú cestu hľadania šťastia, na ktorú sa tento básnik vydal, môže čitateľ sledovať vďaka míľnikom, ktorými sú nasledujúce básne.