Povedz slovo čisté a Čas hmatu na októbrovom KNS
Súčasťou klubového stretnutia 25. októbra 2017 v bratislavskej Artotéke bola odborná reflexia nových diel Antona Baláža a Ireneya Baláža. Román Antona Baláža Povedz slovo čisté predstavila literárna vedkyňa Mária Bátorová a autorov klubový kolega, básnik a prozaik Rudolf Dobiáš. Mária Bátorová rovnako predstavila aj básnickú zbierku Ireneya Baláža Čas hmatu (ako voňajú sny). Prítomní boli aj obaja autori, ktorí zasa predstavili vlastný pohľad ma svoje nové diela.
Mária Bátorová vo svojej reflexii románu A. Baláža, ktorého príbehovým ťažiskom je osud literárneho vedca, kritika, básnika a poprednej osobnosti medzivojnového literárneho života Štefan Krčméry v ostatných rokoch života strávených v psychiatrickej liečebni v Pezinku uviedla, že „len mimoriadne nadaný a invenčný autor dokáže z najhorších čias slovenskej histórie – z päťdesiatych rokov vyťažiť to najlepšie, nezamlčať nič a napriek tomu nahliadať z mnohých strán, vyvážiť hulvátstvo a rôzne stupidity zvráteného politického systému psychológiou postáv, ktorá ukazuje viacnásobnú životnú normalitu osobných profilov postáv, skutočný stav spoločnosti v reálnej existencii ich myšlienok a činov.“ Jej analytický pohľad na román zahrnul pohľad na celú bohatú románovú štruktúru, románové i reálne postavy literárneho života päťdesiatych rokov s ich ľudskými i odbornými zlyhaniami. Osobitnú pozornosť venovala literárnemu a kritickému dielu Štefana Krčméryho, ktorému sa venovalo i vo vlastnom literárnovednom výskume. Rudolf Dobiáš vo svojej reflexii pripomenul, že Anton Baláž sa už v roku 2012 predstavil dielom Prehovor, Ezechiel, v ktorom priblížil život a dielo kňaza, literáta a prvého slovenského kulturológa Jána Lajčiaka. Podľa neho, „ nebyť Balážovho tvorivého skutku, možno by sme si na tohto učeného muža ani nespomenuli. Podobne je to aj s jeho novou knihou, v ktorej sa odvážil vstúpiť do prostredia psychicky narušených ľudí, aby v ňom znovuobjavil a v istom slova zmysle aj rehabilitoval veľkého muža slovenskej literatúry, tajomníka Matice slovenskej Štefana Krčméryho.“
Na oba prednesené príspevky (budú publikované v rubrike Kritické reflexie) reagoval autor priblížením vzniku románu, pri ktorom využil okrem textov, ktoré napísal Krčméry počas pobytu v pezinskej liečebni, aj spomienky ešte žijúcich rodinných príslušníkov ďalších postáv spojených s poslednými rokmi Krčméryho života: ev. teológa, prof. Jána Petríka a riaditeľa liečebne prof. Karola Matulaya. Istá podobnosť päťdesiatych a sedemdesiatych rokov a jeho vlastná autorská skúsenosť s normalizáciou mu umožnila, ako to presne charakterizovala Mária Bátorová, vytvoriť síce v istých polohách odľahčený, ale v mnohom presný pohľad na aktérov vtedajšieho literárne života. Uviedol, že rovnako ako pri románe o J. Lačiakovi pripojil aj k románu o Št. Krčmérym dokumenty spojené s ich životom a tvorbou.
O novej básnickej zbierke Ireneya Baláža Čas hmatu Mária Bátorová uviedla: „Je to poézia vecná, prinášajúca každodenné situácie, ozvláštnené básnickým videní. Je to však aj poézia duchovná, bazírujúca na univerzálnom zmysle biblických príbehov a osudov biblických postáv. Duchovný svet je hlboko zakorenený vo vnímaní súčasných dejov a existenčných zápasov človeka.“ Konštatovala aj, že jeho hlboké pochopenie života v jeho rôznych dimenziách súvisí s básnikovou rockerskou minulosťou a „ hlboká viera súvisí s dôsledne vážnou kresťanskou výchovou a vzdelaním. Táto kombinácia a jej prepojenia sa naplno preukázali práve v tejto básnickej zbierke.“ Bátorovej pohľad na zbierku „potvrdil“ a v niektorých smeroch obohatil autor, ktorý potom prečítal básne Slová, Odhryznuté jablko, Skoro vždy, Vtedy si mi povedala, Aj kvety umierajú na lásku, Metafyzická blízkosť, Kamenné slová, nemý jazyk, znehybnená samota a Nikdy nie je deň ako deň. Čítal svoje básne tak, že im spôsobom svojej autorskej interpretácie dal nový, často prekvapujúci rozmer. Potom pridal aj svoj pohľad na novú zbierku. Povedal: „Táto moja posledná zbierka je o čase a ľudskej existencii s odrazom na súčasne dianie v ňom. Možno má chvíľami nádych porovnávania, hľadania a nachádzania veci a dejov okolo nás. A preto sa aj bytostne stáva vlastnosťou každého človeka v jeho osobnom zhodnocovaní časom. Možno je aj "tajuplnou" stratou. Ale na druhej strane je i súčasne jeho osobným "omladením"... Pretože doba minulosti a prítomnosti sa tu naprosto stiera a je nestále v akomsi napätí a pohybe. Prosto sa stále, ba až ustavične ďalej deje – a pretrváva... Ako tá kvapka krvi tečúca/na popraviskách mŕtvych ideí/zmiešaná so svätenou vodou//zmytou z hriešnych prstov/omočených/v kacírskom súzvuku/večných právd/...človeka. (Doba zázrakov...? str. 44.)
Aj text o zbierke Čas hmatu bude publikovaný k rubrike Kritické reflexie.