Cvernovka ešte dýcha
(myslí si Judita Kaššovicová a jej priatelia)
Mnoho ľudí sa čuduje, prečo toľko kriku a protestu, keď sa búrajú staré bratislavské továrne. Argumentujú tým, že už boli nepotrebné, chátrajú a zbytočne zaberajú miesto... Nepoznáme život fabrík. Objekty s dušou, génius loci tohto mesta. Nezainteresovaní na tlkote ich srdca si myslíme, že sú dávno mŕtve. No ony práve umierajú.
V mojom prípade je odchádzanie starej Cvernovky na Páričkovej spojené s pocitom dieťaťa, ktoré vidí obrovskú továreň s hučiacimi strojmi a fičiacimi cievkami, vibrujúcim hlasom žien, s kúdolmi horúcej pary, vychádzajúcej z okien do Svätoplukovej ulice v už aj tak dosť horúcom letnom dni. Prázdniny v Bratislave boli pre mňa vždy omamné a odohrávali sa v uličkách blízko vtedajšej MDŽ-etky, ktorú všetci volali Cvernovka. To sme mohli zažívať v okolí Páričkovej ešte aj vôňu kvasu z bratislavského pivovaru z jednej strany a vôňu pražiacej sa kávy zo strany druhej. Miešali sa tu a vzduchom niesli nezameniteľnú vôňu, neoddeliteľne patriacu k Bratislave 60-tych rokov. Pohyb, chvenie, pulz, dych, tvár, duša – to všetko malo toto miesto a tak ako dohára svieca ľudského života, a všetko pomaly alebo veľmi rýchlo vyhasína pred našimi očami, tak dohasína aj stará Cvernovka. Ako je zázrakom vznik, narodenie, rovnako je zázrakom aj samotné umieranie. Mystériá dvoch pólov života. Ateliéry umelcov, ktorým v posledných rokoch poskytla originálny domov, ostali v najväčšej budove pozdĺž Svätoplukovej ulice prázdne. Vybraté sú aj útroby budovy, sem tam presvitá cez okná modrá obloha.
Kým však jedna strana, tá najstaršia už definitívne odchádza, v mladšej budove, ktorá lemuje Košickú ulicu, akoby jednou samostatnou tepnou život ďalej klokotal, šveholil, burácal, pretekal. Vždy v novej podobe, a to podľa práve prebiehajúcej udalosti na konci dlhej chodby, plnej veľkoplošných obrazov, v ateliéri - divadle STOKA C1,2 KC. Pred tromi rokmi sa sem z budovy, ktorá padla za obeť ako prvá, presťahoval umelecký pár, galeristi Miro Mirinof Gábriš a Zuzka Benková, výtvarníci s presahmi, vlastne prví iniciátori umeleckého diania v Cvernovke. Vo svojich priestoroch začali síce uvoľnene no zároveň cieľavedome budovať nezávislý kultúrny priestor pre umenie rôznych žánrov. Odohrávali sa tu umelecké besedy, vznikali výstavy, koncerty, tanečné predstavenia, kurzy a predstavenia tanca butó, módne prehliadky, všetko na nekomerčnej úrovni, v útulnej atmosfére ateliéru.
Pred dvomi rokmi Juraja Turteva a mňa oslovili na spoluprácu. Cieľom bolo vytvárať voľné performatívne kompozície, v ktorých Mirinof robí pohybovú zložku (v princípe vychádzajúcu z japonského tanca butó), Juraj spieva alikvotný spev, Zuzka tvorí rytmickú zložku a ja vstupujem do performance slovom, poéziou. Tak vznikol Multilab - multimediálne laboratórium. Vyše roka sme sa stretávali s týždennou pravidelnosťou. Hlavným spojivom bolo načúvanie každého každému a veľmi bdelá prítomnosť. Výstupom boli malé meditatívne etudy. Skúsenosť z nich sme potom využili pri verejných vystúpeniach napríklad pri vernisážach na pražskom Žižkove či na bratislavskej Malej scéne. Nerušene fungujúci priestor dal možnosť aj kultovej divadelnej scéne s mnohoročnou tradíciou, pôsobiacej kedysi v budove s osudom, podobným Cvernovke - pre výstavbu obchodného centra Eurovea zbúranej - divadlu STOKA Blaha Uhlára. Tak vzniklo STOKA C1, 2 KC - nezávislé kultúrne centrum, ktoré zastrešuje viacero druhov nezávislého umenia - divadlo, hudbu, tanec, či multižánrové performance aj v tomto roku. S podporou FPU prinieslo netradičné formy, spojenia a osobité divácke zážitky.
Pre dôstojné odchádzanie, povýšené na vznešenosť, sme s tebou, stará Cvernovka, kým dýchaš, kým si v nás živými spomienkami, aby sme mohli privítať to nové, čo príde po Tebe.
S láskou Judita