kamenec_balaz - KNS

Obaja protagonisti uvedenia knihy publiku osvetlili okolosti aj ich dávneho osobného stretnutia sa s protagonistami príbehu, istotne už nežijúcimi. Svedectvo Ivana Kamenca bolo detailné, príslovečne presné pamäti historika: "Špitzer mi povedal, ako začal svoj rozhovor s Alexandrom Machom. Údajne mu povedal: Pane, keby my sa stretli niekedy na jar a v lete 1942 –  ja tu s vami nesením. Bol by som skončil niekde vo vyhladzovacom tábore. Hovorím vám celkom otvorene, keby ja som vás bol stretol po vypuknutí povstania na jeseň 1944, ja vám garantujem, že ani vy by ste tu neboli. Bola to určitá Špitzerovská filozofia, on sa vedel nad to povzniesť – nie potlačiť emócie, ale v prvom rade – chcel poznávať. To je aj  poslanie tejto knihy – nie súdiť, obžalúvať, obhajovať, ale poznať. Skúsiť sa vcítiť do myslenia týchto dvoch ľudí, ktorí v slovenských dejinách zohrali určitú úlohu."

 

Anton Baláž tiež spomenul okolnosti svojho stretnutia sa s Alexandrom Machom: "Keď sa Mach v máji 1968 vrátil z väzenia, ja som mal celkom iné starosti – študoval som žurnalistiku, vydávali sme  študentský časopis Echo bratislavských vysokoškolákov. To, že on sa vrátil z väzenia a niečo o ňom písali, prešlo celkom mimo mňa. Juraj Špitzer sa v roku 1969 s Machom opäť stretával a veľmi ma zaskočil, keď mi povedal – ja ťa zoznámim so Šaňom Machom, on bol za prvej republiky zaujímavý novinár a ty by si mohol napísať o jeho novinárskej tvorbe diplomovú prácu. Povedal mi, pôjdeš do Univerzitnej knižnice, a keď tam uvidíš starého, sivovlasého útleho pána, ako sedí a číta Slováka, alebo Slovenskú pravdu, tak to je Mach. Choď za ním a prihovor sa mu. Neodvážil som sa prihovoriť sa mu v Univezitke, počkal som, kým vyjde na chodbu, a tam som sa mu prihovoril. Z toho boli potom mesiace a mesiace, keď sme sa v Univerzitke stretávali, išli sme na chodbu a pri okne, dívajúc sa do dvora, Mach mi rozprával o Tukovi, o Tisovi, o Vojtaššákovi, a neviem o kom všetkom. Ja som tam len stál, zaskočený, svojím spôsobom šokovaný. Náš dialóg spočíval v tom, že ja som ho len počúval, nemal to skutočný dialóg tak, ako Juraj Špitzer s ním viedol rovnocenný dialóg. Odvtedy prešlo 50 rokov, kým vyšla táto knižka. I keď po roku 1990 ma viackrát oslovili, aby som o Machovi písal – nikdy som necítil takú  potrebu. Cítil som však potrebu povedať o Jurajovi Špitzerovi – lebo on v mojom živote zohral významnú úlohu: Keď bol v roku 1965 šéfredaktorom Kultúrneho života, bol veľkou autoritou, ako si to už dnes ani nevieme predstaviť.  Ja som vtedy začal študovať žurnalistiku a bol som rád, že ho poznám a on sa mi venuje. Potom som zažil aj jeho zlé, kruté 70. a 80. roky, keď ho od všetkého izolovali, sledovala ho Štátna bezpečnosť, nasadili naňho agentov a on nemohol nič publikovať. Mal som možnosť sa s ním stretávať a cítil som morálnu povinnosť vydať o tom osobné svedectvo. Uvedomil som si však, že keď chcem vydať svedectvo o Jurajovi Špitzerovi, tak musím do toho svedectva včleniť aj Alexandra Macha."

 

Anton Baláž napísal tento pamäťový román aj vďaka dokumentom – dosiaľ nepublikovaným Machovým denníkom, v ktorých si sám zhodnocoval svoju úlohu pri vzniku Slovenského štátu, a aj vďaka jeho poznámkam v literatúre a vďaka rozhovorm so Špitzerom. Baláž píše s erudíciou poznania doby, a tak trochu aj na pozadí vlastnej novinárskej a spisovateľskej situácie.

 

Historik Ivan Kamenec na margo Balážovej literárnej tvorby povedal, že si váži jeho čoraz zreteľnejšiu tendenciu reflektovať dejiny – či už ide o Transporty nádeje, alebo romány o Štefanovi Krčmérym a Jánovi Lajčiakovi. "Každý román je svojím spôsobom historický – ale Anton Baláž do svojich románov vkladá historické osobnosti a konzultuje s historikmi. Preto aj táto kniha má väčší dosah na čitateľa ako sebelepšie napísaná odborná štúdia (a to platí aj o divadelných hrách, filmoch). A práve preto, že umenie má väčší dosah ako odborná a možno aj suchá faktografia a interpretácia, je veľmi potrebné, aby pri všetkej umeleckej licencii rešpektovala základné historické fakty. To Baláž v svojej tvorbe rešpektuje."

Na fotografiách:  

2. Historik Ivan Kamenec v diskusii so spisovateľom Antonom Balážom.