Za Tomášom Janovicom
Vo veku 86 rokov, 14. decembra 2023 zomrel básnik, textár, autor rozhlasových a televíznych hier a jeden z najlepších a najčítanejších autorov kníh pre deti Tomáš Janovic. Patril k zakladajúcim členom Klubu nezávislých spisovateľov a tak sme celé roky mali možnosť tešiť zo spoločnosti tohto múdreho priateľa s jeho charakteristickým posmutnelým úsmevom.
Absolvent štúdia slovenčiny a dejepisu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave sa v roku 1959, rok pred dokončení štúdia stal redaktorom Roháča, humoristicko-satirického týždenníka, kde pôsobil až do roku 1992 a jeho dlhoročnou redakčnou kolegyňou bola Klára Jarunková. Práve od nej, teda z „prvej ruky“ som mal počas spoločných prechádzok v Budmericiach možnosť počúvať historky ako spolu s Tomášom, ale aj s karikaturistom Viktorom Kubalom hľadali, a zväčša aj našli spôsoby ako prekabátiť cenzorov a dostať do Roháča satiricky ladené poviedky, epigramy a kreslený humor: ten v nezabudnuteľnej podobe Kubalových stĺpčekov Čo vŕta Viktorovi Kubalovi v hlave.
Klára Jarunková v tých rokoch na pokračovanie uverejňovala v Roháči Hrdinský zápisník a Tomáš Janovic epigramy a aforizmy, ktoré sa dostali aj do jeho prvých kníh Epigramatika a Podpisy analfabetov. Predišla ich už v roku 1959 básnická kniha Život je biely holub, ťažiskom ktorej boli spomienky na vojnové detstvo – a bolo to detstvo poznačené rasovými zákonmi slovenského štátu (aj preto cenzúra na niekoľko rokov oddialila jej vydanie). Krátke politické uvoľnenie v období bratislavskej jari, s rovnako krátkym zrušením cenzúry, využili M. Lasica a J. Satinský na založenie Divadla na korze, Tomáš Janovic sa v ňom stal dramaturgom a prispel svojimi básňami do ich slávneho predstavenia Soireé.
A zasa sa začiatkom sedemdesiatych rokov všetko vrátilo späť: cenzúra aj politický diktát komunistickej strany. Tomáš sa našťastie mohol vrátiť do Roháča a autorsky sa začal naplno venovať tvorbe pre deti. Pichľavú satiru vymenil za zväčša láskavý humor. V tých rokoch sa stal našim rodinným autorom. Manžela Marta, redaktorka rozhlasového detského vysielania, pripravovala dramatizované čítanie z jeho básnických kníh Rozprávkové varechy, Dín a Dán a Drevený Tato a doma sme z nich čítali našim dcéram. Boli to nezabudnuteľné večery a natrvalo im v pamäti zostali aj spomienky na nedeľné rána, keď sa v televízii vysielal seriál My sme mali muzikanti s nezabudnuteľným Jozefom Kronerom. A tvorcom textovej časti seriálu bol Tomáš Janovic. Veľký znalec i obdivovateľ jeho tvorby pre deti, literárny vedec Ondrej Sliacky o jeho satiricko-rodinnej trilógii napísal: „ Ich tematickým základom je hra s archetypom rodiny, ktorú vníma odpatetizovane, prostriedkami detskej fantázie. V tom zmysle posúva do satirickej roviny tematizovanú rolu otca dvoch dcér i rolu spisovateľa“. Aj ja som bol vtedy otcom dvoch dcér Danielky a Zuzky, aj začínajúci spisovateľ, ale z mojich ťažkých románov dcéry veľa potešenia nemali. Ale Tomášovi som nezávidel...
V deväťdesiatych rokoch sa Janovic mohol slobodne vrátiť k satirickému pohľadu na svet, ale v duchu Gogoľovho povzdychu: „Smutno ja na svete, páni mojí“, začal písať smutné anekdoty. Najskôr v roku 1993 to boli len Smutné anekdoty, ale o tri roky neskôr už Najsmutnejšie anekdoty. Potom , keď už veľmi šetril slovami, aby mali váhu hlbokého poznania, publikoval len aforizmy. Vznikali pri káve s Milanom Lasicom a Pavlom Vilikovským, ale i počas prechádzok s Kornelom Földvárym, s ktorým bol rovnkým bytostným pohľadom na humor a slovenskú spoločnosť spojený od pôsobenia v Divadle na korze. Miestom ich pravidelného stretávania sa stalo kníhkupectvo a kaviareň pani Šátekovej Ex Libris. Tu v roku 2007 predstavil Milan Lasica jeho knihu Humor ho! (ironická alúzia na Mor ho!), zloženú z Janovicových satirických textov a rozhovorov s Jánom Štrasserom. Rád pripomeniem, že v peknej a príťažlivej úprave knihu vydal môj sused na Jelenej ulici, vydavateľ Albert Marenčin (Marenčin PT) a keď kniha vznikala, mal som možnosť stráviť s Tomášom niekoľko príjemných večerov. Vladimír Petrík, náš spoločný klubový kolega, knihu potom predstavil na jednom z klubových stretnutí.
Celoživotná, už uzavretá tvorba Tomáša Janovica sa stretla s priaznivým ohlasom a získala aj mnoho ocenení. Za tvorbu pre deti získal už v roku 1985 Zápis na Čestnú listinu H. Ch. Andersena, v roku 1987 Cenu Fraňa Kráľa, v roku 2006 Cenu Dominika Tatarku za knihu Maj ma rád, v roku 2008 Cenu Nadácie Tatra banky, v roku 2009 ocenenie Bratislavská čučoriedka v kategórii Osobnosť a v roku 2017 štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.
A už len jeden z desiatok múdrych aforizmov Na káve s Milanom Lasicom. „ Pri čítaní našich dejín: Naša pamäť sa nedá použiť ani ako šnúrka do topánok – taká je krátka“.
Dnes sme svedkami, že zneužiť ju možno – práve ľuďmi bez pamäti.
Tomáš by to iste povedal inak presnejšie a vtipnejšie. Je nám preto za ním smutno.
Česť jeho pamiatke!
Anton Baláž