„Žena – socha, dláto muž“ v básnickej definícii Ireneya Baláža
Takto stručne vníma náš ďalší klubový jubilant – osemdesiatnik Ireney Baláž (narodil sa 15. júla 1944 v Levoči) vzťah muža a ženy v básni Monolit, z jeho nateraz poslednej knižnej zbierky Čas hmatu (ako voňajú sny). Vyšla v roku 2016 v Spolku slovenských spisovateľov v pôsobivom grafickom sprievode výtvarníka Petra Lajčáka. Jeho sochárske torzá majú podobnú kompozičnú a výrazovú stručnosť ako Ireneyove básne. Igor Hochel ich charakterizuje ako úvahovú lyrickú polohu, ktorá si „nevyžaduje veľa slov a v jednotlivej básni ani väčšiu veršovú polohu“.
Uvedená stručnosť charakterizuje aj jubilantovu biografiu. Hoci rodák z Levoče, ktorá by mu iste bola dala dosť podnetov k tvorbe aj rozsiahlejších básnických cyklov, stredoškolské štúdia absolvoval v českom prostredí, v Duchcove a v Časlavi, no po maturite sa vrátil na Slovensko a v roku 1964 začal študovať na Veterinárnej fakulte Vysokej školy poľnohospodárskej v Košiciach. V roku 1968, pre našu generáciu Januára 68 takom pamätnom, štúdium zanechal a nasledujúcich dvadsať rokov pracoval na propagačnom oddelení Východoslovenských železiarní. Už ako invalidný dôchodca sa v roku 1991 presťahoval do Bratislavy, a tu začína jeho „život literárny“. Trvá dodnes a skôr ako publikoval v roku 1996 prvú útlu zbierku intímne ladenej poézie Fresky, sa Ireney, a veľmi úspešne predstavil ako znalec „západnej“ hudby, objavným cyklom o americkej blusovej a rock-and-rolovej hudbe a jej profilových osobnostiach. Cyklus vychádzal dlhšie obdobie v Dotykoch, literárnom mesačníku, ktorý v tých rokoch zohrával významnú úlohu pri vstupe mladej, najmä básnickej generácie na literárnu scénu. Z osobností, ktoré vtedy dali takúto prestížnu tvár Dotykom, menujem aspoň aj pre mňa nezabudnuteľného priateľa Maroša Bančeja.
V deväťdesiatych rokoch sa Ireney profiloval aj ako recenzent, esejista a prekladateľ, publikoval početné texty v Slovenských pohľadoch, Literárnom týždenníku a Knižnej revue i v Revue svetovej literatúry a vstupoval na pôdu literatúry aj ako člen porôt literárnych súťaží Wolkrova Polianka, Cena I. Kraska, Cena E-E. Kischa, od roku 2000 sa podieľa na činnosti Slovenského centra PEN ako jeho dlhoročný tajomník, v rokoch 2008 a 2009 ako jeho predseda. Keď som v roku 2010 vstúpil do Klubu nezávislých spisovateľov, bol Ireney už jeho dlhoročným členom. Ako básnik sa po debute predstavil až v roku 2000 zbierkou Anatómia smädu a v roku 2004 zbierkou Prierez tmou. Bol som v tom čase pracovníkom LIC a keď táto zbierka prišla z vydavateľstva EternaPress do Knižnej revue, prvýkrát som sa zoznámil s Ireneyovou poéziu. Kolega v centre a mladý literárny kritik Rado Matejov o nej v Knižnej revue uverejnil aj recenziu. Uviedol v nej, že „ v zbierke stručných básní, stručných veršov, lyrického a emocionálneho minimalizmu dominuje prísna myšlienková kompozičná výstavba zachytávajúca vysoko abstraktné a všeobecné témy, v strede ktorých je človek, život a existencia“, zároveň popri básňach intímneho ladenia prináša Prierez tmou aj básne „otvorenejšie zamerané na súčasné problémy postmodernej a masovej kultúry“.
Básnickú podobu reagovania na aktuálne spoločenské otázky a osobitne problémy masovej kultúry, ako to uvádza v kritickom pohľade na zbierku Čas hmatu Igor Hochel, má hneď jedna z úvodných básní Superstár. A ako básnikovi Ireneyovi Balážovi voňajú sny? „ ... ako/jeden/ ľudský život/ v posúvaní zemských/kontinentálnych krýh“, ale aj ako „ jedna kozmická sekunda/ zastoknutá prstom/ do centra srdca/prítomného/ kozmu.../.
Tých šťastných – ľudských sekúnd, po boku milovanej Vierky, ktorej Čas hmatu venoval, prežil Ireney už iste veľmi veľa. A kto mal možnosť osobne poznať jeho životnú družku, iste si so mnou pomyslí: Šťastný to muž! A dobrý básnik ľudskej intimity i vesmírnych podôb života. Prajeme Ti to, milý Ireney, aby to ešte dlho pokračovalo.Anton Baláž (priezviskový menovec)
