Dagmar
Inštitorisová: DADKINO PUTOVANIE alebo Dadka v ríši Kráľovnej všetkých
rozprávok. Grafický
dizajn: Nora Nosterská, illustrácie: Miloš Karásek. 1. vyd. NM CODE Bratislava,
2003. 95 s.
Obsah:
Kniha obsahuje 22 rozprávok
o malom blonďavom dievčatku s modrými očami - Dadke, ku ktorému sa rozhodnú
prísť rozprávky z ríše Kráľovnej všetkých rozprávok. Dadka na svojej
rozprávkovej ceste za vlastnými rozprávkami stretáva nielen klasické
rozprávkové postavy ako princezné, princovia, víly, škriatkovia a elfovia, ale
zablúdi netradičné miesta ako nošteková planéta, lúka so smutným modrým
chrobákom alebo do rozprávky, v ktorej nájde svojich milovaných zvieracích
kamarátov. Na záver svojho putovania stretne Kráľovnú v šatách posiatych
lupeňmi kvetov, na ktorých sa v jemnom opare vznášajú všetky rozprávky sveta.
Dadka medzi nimi zazrie aj tie svoje.
O malilinkých bábätkách (piata rozprávka)
Dadka dopila svoje obľúbené ranné kakao. Rozmýšľala, čo bude robiť. V hlave jej ešte víril nočný tanec kvetov z krajiny víl. Zadumane položila šálku na stôl. Keď dojedala posledný kúsok rožka, dostala chuť ešte aspoň na jeden dúšok kakaa. Očkom sa rýchlo pozrela na dno šálky, či tam predsa len nezostala nejaká tá kvapka. Nikde nič. Keď tu zrazu — žmurk. Zo dna šálky na ňu uprene hľadelo zelené oko. Dadka zarazene odtiahla hlavu. Nedalo jej to a do šálky vnorila aj druhé oko. A zas: — Žmurk. – Opäť sa na ňu celkom nehybne pozeralo zelené oko. Dadka bezradne mykla plecami, že čo s tým, odišla do svojej izby a začala maľovať svojho obľúbeného koníka. No len čo namočila štetec do pohára s vodou, namrzene vykríkla:
- Zase je tu! Čo to má znamenať?! To už vôbec nie je zábavné!
Z vody sa na ňu pozeralo jej staré známe oko, tentoraz však žmurkalo ostošesť. Dadka si nadurdene sadla na okraj postele. Keď zelené oko na ňu žmurkalo aj z akvária s rybičkami, začala sa sama seba pýtať, či nepotrebuje pomoc. A zrazu pochopila, čo jeho — trikrát dlhé a trikrát krátke — žmurk znamená:
- Poď! Poď! Poď! Neboj sa!
Dadka prikývla a už bola vo vodnom kráľovstve:
- Nemám rád Morseovu abecedu, vieš? Podľa môjho názoru by mal každý rozumieť starostiam iných. Počkaj ma tu, prosím.
Učene povedal malý zelený vodník, ustarostene sa na ňu pozrel svojím zeleným okom, odplával preč a o chvíľu sa vrátil s velikým prevelikým prúteným košíkom. Nepokojne sa v ňom mrvilo veľa rybích bábätiek. Boli celkom malé, malinké, najmenšie, aké si viete predstaviť:
- Prosím, prosím, zaspievaj im tú peknú uspávanku, ktorú ti každý večer spieva tvoja mama.
Povedal vodníček a jeho zelené očko sa naplnilo nehou:
- Dnes sú akési nepokojné. Nemôžu zaspať. Ich mamičky museli odplávať do susedného kráľovstva na povinné oddychovanie. A ja si akosi neviem spomenúť na slová tej uspávanky...
Dodal zahanbene. Dadka spievala uspávanku raz, dva razy, tri razy... Až dovtedy, pokiaľ sa neprestalo mrviť posledné rybie bábätko a nezatvorilo sa posledné malilinké rybie očko.
- Ďakujem ti za pomoc. Teraz máme pokoj do najbližšieho kŕmenia. To bude presne o dve hodiny. Nechceš sa poobzerať naše kráľovstvo? Požičiam ti svoj rybí oblek. Pláva sám.
Dadka sa v obleku cítila zvláštne. Podobal sa na malú zelenú mrkvičku. Na konci mal chvostík, po bokoch štyri plutvy a na začiatku traky:
- Riadi sa rukami. Stačí len ukázať smer a je to.
Dadka hneď vedela, čo by si rada obhliadla vo vodnom kráľovstve. O mori a o riekach už vedela všeličo, preto povedala: - Nemohli by sme sa tajne pozrieť do susedného kráľovstva na oddychujúce rybie mamičky?
Vodník len vymenil malý chvostík za väčší, určený na dlhšie cesty, veselo na ňu žmurkol zeleným okom a už plávali. Keďže mali naponáhlo, rýchlo prekĺzli pomedzi vysokú trávu za domčekom, preplávali ponad tmavozelené jazero, vyplávali na blízky kopec, z neho skĺzli po vlne teplého prúdu a nechali sa niesť vlnami tmavomodrej rieky až k hustému listnatému porastu. Za ním bolo kráľovstvo, v ktorom pravidelne oddychovali rybie mamičky. Sedeli pohodlne usadené v prútených kreslách s mäkkými vankúšikmi a vyhrievali sa v teplých vodách. Malé ráčiky ich ovievali, väčšie nosili malinovky a rôzne dobroty. Opodiaľ im slimáky a ďalšie vodné zvieratá pripravovali zábavu a rozptýlenie. Mamičky sa navidomoči cítili veľmi dobre. Občas sa síce v očku niektorej objavila malá slzka, smútiť za bábätkami však bolo zakázané. K zarmútenej mamičke ihneď priplával šašo alebo kúzelník a rozveseľoval ju. A keď ani to nepomohlo, mohli sa pozrieť do čarovného zrkadla, v ktorom uvideli svojich potomkov. Pri pohľade na sladko spiace alebo šťastne hrajúce sa rybie bábätká sa každá mamička ihneď upokojila. Vodník Dadke vysvetľoval ďalej:
- Povinné oddychovanie mamičiek nie je žiadny výmysel. Rybie mamičky to nemajú ľahké. Každá sa musí starať najmenej o sto malých bábätiek, a keď sú hladné alebo s niečím nespokojné...! Často mamičkám musíme všetci pomáhať, aby sa rybie bábätká neroztratili. Teraz sa však musíme rýchlo vrátiť, bábätká o chvíľu zobudí hlad.
Cesta naspäť im ubehla rýchlejšie. Dadka už vedela, ako má oblek „kormidlovať“. Prišli práve včas. Len-len že stihli rybím bábätkám ohriať mliečko. V košíku sa naraz otvorilo takmer tisíc malilinkých očí a o čosi menej malinkých ústočiek. Nakŕmiť toľko hladných brušiek naraz nebol problém. Na výpomoc im okrem slimákov prišli aj morské koníky a morské raky. Trochu mlieka na ochutnanie zostalo aj pre Dadku:
- Íha, aké je to rybie mlieko dobré a sladké.
Pomyslela si a nahlas dodala:
- Vodník, rada ti prídem pomôcť aj nabudúce. Už budem vedieť, čo mi chce tvoje zelené oko povedať.
A rozlúčili sa ako veľkí priatelia.
Doma sa Dadka rozhodla, že obrázok s koníkom výnimočne nedokončí. Začala maľovať iný. Taký, na ktorom sa nezbedným rybím bábätká nechce do postieľok. Naháňali ich nielen mamičky, ale aj nešťastné slimáčiky, ubedákané vodné lienky a dudravý vodník s prekrásnymi zelenými očami.
Dagmar Inštitorisová: O slimáčikovi Filipkovi, trpaslíčkovi Imriškovi a neposednom Dienku. Grafický dizajn: Nora Nosterská, ilustrácie: Andrea Motloch. 1. vyd. Bratislava : Asociácia Corpus v spolupráci s NM CODE, 2017.
Obsah:
Knižka rozpráva prostredníctvom12 rozprávok príbeh o tom, ako si Slnko z nudy začalo písať rozprávku o troch kamarátov - slimákovi Filipkovi, trpaslíkovi Imriška a neposednom Dienku. Kamaráti sú ale iní, ako chcelo. Nevšímajú si ho, v ničom ho neposlúchajú a neustále sa im niečo na Slnku nepáči. Pomaly však všetci štyria prídu na to, že priateľstvo je o inom. Nielen o vymýšľaní spoločných dobrodružstiev, ale aj o prekonávaní prekážok. Skúškou pravého priateľstva je plavba troch kamarátov za starým otcom. Unesie ho však zlý pirátsky kapitán Jojobán a oni musia bojovať nielen s ním, ale aj s jeho pravou rukou morskou obludou Karolínou. Všetko sa nakoniec dobre skončí. Zlý pirát je porazený, z morskej obludy sa stane ich nerozlučná kamarátka Karolínka a nové dobrodružstvá už vymýšľajú ako štyria nerozluční kamaráti.
Ako sa kamaráti konečne plavili za starým otcom (časť z deviatej rozprávky)
Už zanedlho sa mali traja kamaráti – slimák Filipko, trpaslík Imriško a neposedné Dienko - vydať na každoročnú veľkú cestu po rieke – až k moru. Každé leto totiž cestovali na návštevu k Imriškovmu starému otcovi, ktorý bol kuchárom na veľkej bývalej pirátskej lodi. Cestu si plánovali tak, aby pricestovali presne na narodeniny starého otca. Kamaráti sa na veľkú cestu pripravovali už od jari. Zbierali v horách huby, potom ich sušili a ukladali do veľkých plátenných vreciek. Starý otec ich potreboval do svojej vychýrenej pravej pirátskej polievky. Nezabudli ani na to najvzácnejšie – liečivú vodu z neďalekého kopca. Naznášali ju do všetkých sudov slimáka Filipka, veď ten mal vždy počas plavby riečnej vody dosť a dosť. A načo potreboval starý otec toľko liečivej vody? Žeby bol, chudák, chorý? Ale kdeže! Potreboval ju… ale o tom neskôr.
Na konci príprav traja kamaráti poriadne skontrolovali loďku, na ktorej sa vždy plavili, a opravili, čo bolo treba. Keď ju naplnili zásobami, vydali sa cestu.
(...)
Spočiatku všetko vyzeralo veľmi nenápadne. Loď sa mierne pohojdávala na pokojných vlnách a nič kamarátov neupozornilo na bytosť s obrovskými očami a s veľkými chápadlami, ktorá ich pod vodou nenápadne pozorovala. Ani keď sa zdvihla obrovská vlna, kamarátom ešte nebolo nič podozrivé. Povedali si:
‒ Fúha! Pripraviť sa na surfovací tréning! Na vlnúúú!
Na viac však už nemali čas, pretože to nebola iba taká obyčajná vlna. Bola hlavou obrovskej okatej zeleno-čiernej morskej obludy, ktorá sa z ničoho nič vynorila pri pravom boku lode a hrozivo na nich cerila otvorenú papuľu plnú ostrých a veľmi škaredých zubov. Už-už by im bola odhryzla kus z lode, ale mali šťastie. Zachránila ich lenivosť trpaslíka Imriška. Ten totiž nechal misu so špinavou mydlovou vodou z ranného umývania iba tak na palube. A keď sa loď naklonila pod váhou morskej obludy nabok, misa sa začala kĺzať a trafila ju priamo do pravého oka. Obluda zrevala od bolesti a prudko sa ponorila. Len čo tak urobila, zdvihla druhú veľkú vlnu, tá sa prevalila cez loď a znovu ju nebezpečne rozhojdala. Až tak veľmi, že všetci traja kamaráti preleteli cez palubu. Ešteže si trpaslík Imriško z lenivosti neprečesal a nevyvetral bradu. Bola celá strapatá a trčala mu na všetky strany. A ako kamaráti leteli vo vzduchu, zachytila sa o sudy s liečivou vodou, natiahla sa medzi nimi ako sieť a zachytila ich. Vzápätí sa sudy rozkotúľali po celej palube, loď vyvážili a kamaráti dopadli späť na palubu. Ešteže boli takí leniví a nestihli ich poriadne priviazať. Veľká vlna im dokonca pomohla s umývaním paluby. Hneď ju mali čistú.
‒ Hm, hm. Nič neriešiť sa veru oplatí.
‒ Tak, tak. Ani teraz nič neriešim!
‒ Uf, uf. Len aby sa zas nevynorila tá morská príšera!
Slimák Filipko sa pri predstave obrovskej papule, ktorá ich takmer prehltla, roztriasol od strachu.
‒ Žiadne strachy, Filipko. Určite už nepríde! Nás tak ľahko nedostane! Poriadne to dostala! Tak, tak, ‒ utešovalo ho Dienko.
‒ Hm, hm. Som hlboko presvedčený, že ju tá špinavá mydlová voda doteraz štípe v očiach! ‒ dodal pyšne trpaslík Imriško.
Kamaráti sa začali opäť venovať sladkému ničnerobeniu. Lenivo sa hojdali v sieťach zavesených medzi stožiarmi tak, ako si to na tento deň naplánovali. Na nič sa dlho nepozerali. Veď ani nebolo na čo. Loď sa tichulinko plavila po rieke, vlnky takmer nebolo vidno a aj zákruty na nej boli mierne. Ich radosť však netrvala dlho. Namiesto vytúženého ničnerobenia ich čakalo nemilé prekvapenie. Loď sa náhle celá nadvihla, nebezpečne sa rozhojdala a nato prudko zamierila spať na hladinu rieky. Morská obluda sa vrátila a tentoraz zaútočila na loď odspodu.
‒ Čo to je? ‒ skríklo Dienko.
‒ Uf, uf… Morská obluda! ‒ vyľakal sa Filipko.
‒ Ani teraz nebudeme nič riešiť? ‒ spýtal sa trpaslík Imriško a kamaráti pochopili, že je s nimi zle.
‒ Koniec leňošenia! Do boja!
Trpaslík Imriško sa chopil vesiel a začal ostošesť pádlovať, Dienko začalo obludu mlátiť hlava-nehlava a slimák Filipko vysunul pod loď svoju surfovaciu lyžu, napol plachty a loď sa rozletela dopredu ako pierko. Prekvapená morská obluda iba nechápavo krútila hlavou, výhražne za nimi šermovala chápadlami, bojovne cerila zuby a plávala všetkými možnými spôsobmi. Myslela si, že ich tak skôr dobehne. Nepomohol jej však žiaden odskúšaný štýl ‒ ani kraul, ani znak či prsia. No nevzdávala sa:
‒ Bojte sa ma! Mám v zálohe aj ďalšie štýly!
A rozhodla sa, že napodobní ich surfovaciu lyžu. Len čo však chápadlá vystrela na dĺžku a chcela sa kĺzať po vlnách, potopila sa, lebo neboli dosť široké. Bojovala však ďalej. Prirazila všetky ramená k sebe a ako šíp vyletela nad hladinu rieky čo najvyššie a najďalej. No ani to jej nepomohlo. Loď kamarátov bola stále rýchlejšia ako ona. Nakoniec sa pomaly vynorila nad hladinu, rozkrútila konce chápadiel ako kolesá, až pripomínala zúrivé morské rýchloauto. Dlho však jazdiť nevládala. Po chvíli sa unavila, a kým načerpala sily do nového boja, kamaráti jej nadobro utiekli.