Východniar, ktorý nenazerá ponad Tatry
Osemdesiatnik Karol Horák
Prvé osobné stretnutie – ak môžem byť v tomto texte osobnejší – sa udialo v roku 1978 na Wolkrovej Polianke. Hoci nebásnika, pozvali aj mňa na toto prestížne literárne podujatie a súčasťou programu v hoteli Panoráma bolo aj vystúpenie divadielka, ktoré Karol založil ešte v polovici šesťdesiatych rokov, keď študoval na Filozofickej fakulte P.J. Šafárika v Prešove. Tam ako pedagóg a profesor na Katedre estetiky Filozofickej fakulty dnešnej Prešovskej univerzity pôsobí do súčasnosti. Stal sa tak, rodák z Banskej Štiavnice, celoživotným východniarom, hoci zo začiatku to vôbec nemal v pláne. Ale späť k Wolkrovej Polianke a jeho študentskému poetickému súboru, do ktorého pozýval svojej dramaticky nadané študentky. V hoteli na Štrbskom Plese sa predstavili inscenovaným pásom z poézia Miroslava Válka pod názvom V ako Válek. Verejné knižnice boli v tom čase už zaplavené Válkovou „angažovanou“ zbierkou Slovo, ale okrem básnikovej ódu na rodnú reč, bolo pásmo zložené z Válkových prvých zbierok, ktoré vtedy tvorili silný inšpiračný zdroj aj tých mladých básnikov, ktorí sa stali víťazmi toho ročníka Wolkrovej Polianky. V Horákovom dramaturgickom a režijnom poňatí bol takýto Válek nezabudnuteľným zážitkom. Mal som možnosť vidieť pásmo znova pri odovzdávaní Jašíkovej ceny Jozefovi Puškášovi za román Záhrada v piatej časti roka na gymnáziu v Michalovciach. Ďalšie Horákove obrazovo-pohybové hry Živý nábytok a Tip-top biotop alebo Blšinec, odvážne grotesky na tému zmanipulovaného sveta som v ich inscenovanej podobe nevidel. Boli súčasťoujeho autorského divadla, originálneho javiskového tvaru, ktorému dal podobu už na začiatku sedemdesiatych rokov v hre Džura a potom v hre Medzivojnový muž.
Divadelnú kritiku a potom aj televíznych divákov osobitne zaujala hra Evanjelium podľa Jonáša (Záborského) z roku 1987. Režisér Martin Kákoš jej v televíznej podobe dal názov Národný hriešnik a hra dnes patrí do zlatého fondu televíznej dramatickej tvorby. Mne je hra i jej knižná podoba osobitne blízka tým, že som inému národnému hriešnikovi Jánovi Lajčiakovi venoval román Prehovor, Ezechiel! V deväťdesiatych rokoch píše Karol nové originálne hry, modelové alegorické príbehy Skaza futbalu v meste, Nulový bod, Európa! Ó, Európa, Nové pokušenie Antona, Svedectvo krvi a La Musica, znova sa vracia k dejinám v hrách Apokalypsa podľa Janka (Kráľa), Nebo, peklo, Kocúrkovo... a príď kráľovstvo Tvoje. Svoje neobyčajne bohaté skúsenosti z režijnej a dramaturgickej tvorby zahrnul do teatrologický prác Slovo, pohyb, gesto, tvar a Slovo, priestor, obraz, tvar a rozsiahlej monografie z roku 2009 Metamorfózy alternatívneho divadla.
Karola Horáka si nemožno odmyslieť (a dosť ho za to nevynachváliť) ako zakladateľa a dodnes neúnavného organizátora celoslovenskej prehliadky umeleckej tvorivosti vysokoškolákov Akademický Prešov – v tomto roku vstúpil už do 57.ročníka. Na viacerých som mal možnosť besedovať s jeho účastníkmi. Boli to vzácne chvíle. Rovnako to možno povedať o stretnutiach s Karolom Horákom na pôde nášho klubu. Jedno stretnutie s ním je ale pre mňa osobitne pamätné. Bolo v Bábkovom divadle v Košiciach, kde sme mali autorský večer. Okrem vtedajšieho predsedu klubu Milana Richtera, Stana Rakúsa, Elenky Hidveghyovej-Yung prišiel z Prešova na čítačku aj Karol Horák. Čítal z poviedky na názov ktorej si nespomínam, ale na jej obsah áno. Bol to príbeh cesty hrdinu poviedky na obhajobu kandidatúry do Bratislavy. Cestoval z Košíc lietadlom, na letisku sa stretol s kolegom, ktorý šiel rovnako do Bratislavy, dlho sa nevideli, tak si hneď na letisku dali jedno kapurkové, v lietadle, keďže v tých zlatých časoch socreálu ponúkali letušky aj na vnútroštátnych linkách alkohol zadarmo, kapurkovali až do Bratislavy. Lietadlo potom pokračovalo do Prahy, ale náš hrdina na obhajobu nie. Pointu, prečo sa na ňu nedostavil, prezrádzať nebudem. Poviem len, že hneď počítačke sa Karol ponáhľal na autobus do Prešova a jedno – dve kapurkové sme si potom dali v zákulisí divadla bez neho.
A prečo ten názov nášho klubového pozdravu ku Karolovej osemdesiatke? Po vzniku federácie v roku 1968 bola možnosť obsadiť množstvo funkcii vo federálnych orgánoch aj slovenskými úradníkmi. Osobitný záujem o tieto funkcie prejavili práve naši východniari. Hovorilo sa, že nazerajú cez Tatry do Prahy, či sa aj im tam neujde nejaký dobrý flek. Mnohým sa naozaj ušiel, dokonca aj v celoštátnych akademických a vedeckých inštitúciách. V tom čase už „naturalitovaný“ východniar Karol Horák tomuto nazeraniu odolal. Stal sa tak tým, čím dnes je: uznávanou kultúrnou osobnosťou s trvalým a inšpiratívnych prínosom do mnohých tvorivých oblastí slovenskej literatúry. A stále zostáva aj našim milým klubovým kolegom.
Takže, milý Karol, pevné zdravie a nové tvorivé podnety do ďalších rokov.
Anton Baláž