Uhorský rok
(6. októbra 2020 uplynulo 25 rokov, čo sa rozhodol opustiť nás geniálny spisovateľ a drahý priateľ Rudo Sloboda...veľmi zavčasu. Nech mu kvitne znova stračia nôžka... narcis ...nech odpočíva v pokoji.)
Raz za uhorský rok si upratujem knižnicu, umiestnenú v starožitných skriniach a vždy si nájdem niečo na znovu-čítanie…Tentokrát Rudolf Sloboda : Uhorský rok (dvanásť rozprávok s krátkymi úvodmi) Smena 1968, Edícia Mladá tvorba, redaktor Dušan Kužel, Obálka Jozef Ilečko. Náklad 1700 výtlačkov. Cena viaz. 8 Kčs.
Okrem týchto zaujímavých údajov ešte vnútri knihy Rudovým ostrým rukopisom: Elvírke (moja dcéra) a mame Rudolf Sloboda 24. 4. 1984, na prvej strane mojou rukou nakreslený kvietok a Rudo zomrel 6. 10. 1995.
Na záložke odpovedá Rudo S. na otázky, píšem len odpovede (otázky sú trikrát dlhšie ako odpovede): „Snažím sa, aby som sa neopakoval. Po Narcise som chcel napísať niečo celkom inakšie. Ak sa tretia knižka podobá prvej, môj úmysel sa mi nepodaril." (Ale áno podaril Uhorský rok je výnimočná kniha svojim štýlom aj obsahom pozn. MH.)
Druhá odpoveď: „Tak ako každý človek, i ja sa rád spovedám. Bojím sa, že po určitom čase prestanú ľudia moju produkciu pokladať za literatúru.“ Nie, Rudo, neprestali sme, aj časopis Rozum prebral svoj názov z tvojho skvelého a v čase vydania jedinečného, v slovenskej literatúre solitérneho textu (obsahom aj formou).
Tretia odpoveď na to, ktoré skutočnosti najviac zasiahli do formovania jeho osobnosti a tvorby odpovedá: „Keby som vymenoval len dve tri, nebol by som presný. Keby som vymenoval viaceré, mohli by sa zdať niektoré malicherné." Typická slobodovská odpoveď – aj odpovedal, ale nič neprezradil. Tak to bolo aj s jeho knihami. Mohli ste mať pocit absolútnej autorskej „spovede“, ale za tým všetkým bolo ešte viac, či už oblaky so slnkom, priepasti bez dna a bez konca: úteky z rodnej obce textu, ktovie kam. Vedel to len on. Sám.
Prvá poviedka z tejto mimoriadnej knihy plnej fantázie, rôznych literárnych postupov a žánrov sa volá: Mesto, srdce, vysvedčenie, dievča.
Ak sa rozpamätáte na učivo zo základnej školy, tak vám musí napadnúť, že sú to štyri vzory skloňovania stredného rodu. Podnadpis ešte dopĺňa: Prvá rozprávka je o mladom mužovi, ktorý sa stretne v meste s Mirou. Na dedine zažije pekné popoludnie, prijíma od holiča bicykel a vracia sa do triezvej skutočnosti.
Uvádzacia veta by mohla vlastne aj charakterizovať jeden zo Slobodových spôsobov písania. To neustále prechádzanie z mesta do dediny, mladý muž ako hrdina a nositeľ deja, rôzne fantastické príhody (bicykel od holiča!!!) a návrat do triezvej skutočnosti.
Tí, ktorí sme mali potešenie čítať Uhorský rok už v roku 1968, oživme si jeho úžasný príťažlivý spôsob písania, a tí, ktorí to nečítali, možno si Uhorský rok vyhľadajú, a tiež vložia do svojej knižnice.
Večer som pozerala desaťročnej vnučke úlohu, k vzorom stredného rodu napísala: „O srdcovi nevieme povedať nič.“ Veta je skvelá, a prečo by srdce nemohlo byť mužského rodu?
Mila Haugová