Mila Haugová v mĺkvom čase venuje spomienku Petrovi Ondreičkovi
...vymedzený čas zastal 16.októbra 1990 o 13:20... a teraz už čas splýva:
obrazy namaľované v roku 1989... báseň v roku 2017 majú už v sebe
ten istý nekonečný nemerateľný čas...
my sme TU a TY si TAM: a všetko splýva a Tvoje obrazy a farby dozrievajú
na stenách do večnej dokonalosti...
...sme nočné motýle lietajúce cez deň
medzi dvoma prázdnotami...
Mila Haugová, október 2020
Zjavenie I.
padajú do záhrady (do snehu svetla) voňajúce zhluky hviezd:
ticho stojím na doráňanej ceste od brány k domu: riečne kamene sa vylamujú z betónu: už nepatria ani rieke ani našej toľkokrát prejdenej a trávou a stavikrvom zarastenej ceste:
duše našej rodiny sa vznášajú nad jazvami a chránia lakte a kolená vnučiek pred bolestivým pádom: večer sa naše vlasy zachytávajú do konárov jabloní: drobné zelené plody chceli byť tiež hviezdami: zelený svit slnka už za horizontom ešte raz presvieti biele lavičky stoly o strom opreté hrable a rýľ (zjaví sa stará mama &mama a za nimi úzky pás voľného svetla pre mňa) moja ruka s výraznými modrými žilami sa zachytí kmeňa (krátky temný záblesk v hlave a jemné straty rovnováhy ktoré cítim len ja) ešte sa prejdeš cez záhradu ty s tmavými umytými vlasmi a ja zaplačem lebo tým skutočným zjavením v tejto básni s nadpisom podľa Francisa Ponga si naozaj len ty: už 27 rokov len v srdci: naozaj viem vôňu smútku dnes o pol šiestej popoludní 17. 7. 2017
Petrovi O. Mila H.
