Štefan Kuzma trikrát...
Štefan Kuzma (1952) zaujíma svojou prózou a poéziou čoraz viditeľnejšie miesto na slovenskej literárnej scéne, ba zdá sa, že básnická časť jeho tvorby nateraz kulminuje. Nielen z hľadiska relatívne vysokého počtu vydávaných kníh, ale najmä s ohľadom na ich tvarovú vyváženosť, myšlienkovú homogénnosť a konštantne vysokú mieru metaforickosti. Tri nové zbierky poézie sú - zjednodušene povedané - voľným pokračovaním autorovho súkromného solituda, jeho osobného Múru nárekov, ktorého "štrbiny .... lákajú prosby". Kuzma sa, pravdaže, vo svojich reflexiách neomylne vracia zo seba k vonkajším, pôvodným podnetom, pričom videné a počuté objektivizuje, vytvárajúc množinu iných prosieb a nárekov z okolitých vesmírov. Iných, nie cudzích prosieb a nárekov, lebo patrí k empatickým, ľudskými dejinami poučeným básnikom, čo ľudské spoločenstvo a jeho bytie vnímajú elegicky a s priam existenciálnou úzkosťou. Aj sedemnásťslabičné haiku má v jeho podaní povahu dlhších básní, napísaných voľným veršom, ktoré - či už sú atmosférické, abstraktné alebo konkrétne (príbehové) - tematizujú zmysel individuálnej, ale i ľudskej existencie. Tú básnik mnoho ráz vníma ako paradox ("som ako vodný vták na suchom rybníku", "len zriedka zostáva viac, tak prečo sa mi máli"). Ide o bytie atomizované ("som rozdrobený na najmenších miestach") a prijímané ako dar s bezmála religióznou pokorou ("v súčte sú aj odrobinky z dna"). Ide o bytie podliehajúce opakovaným pokusom o rovnováhu svojho i svetového vesmíru, akokoľvek to znie ako trúfalosť. Kuzmova lyrika motivicky vyrastá z večnej túžby, pominuteľnosti vecí a javov ("rieke zmizol breh"), z až závratnej hĺbky prežívania, z ťarchy i ľahkosti rozpínavého ducha, z bezuzdnej imaginatívnosti ("kone ustajnené v hlave sa už rozbehli"). Pritom básne generuje autorovo jednostaj obnovované torzo stálych istôt ("zostal mi len strácajúci sa čas", "rovina sa nezdolateľne nakláňala"), generuje ich imanentná túžba zmyslami i fyzicky postihnúť, uchopiť a zadržať chvíľu, jav, dej, vec, súvislosť, vzťah, spomienku, predstavu... To všetko v poeticky účinnom obraze, v trvácej básnickej reči, ktorá v súlade s básnikovou vierou má potenciu sprostredkovať okamihy bytia ako skutočné, nie predstierané hĺbky. Skrátka, Kuzma svojimi najnovšími knižkami potvrdzuje, že vie to, čo dávni majstri z antológie Kokinšú - Piesne z Cisárskeho úradu pre poéziu (Petrus, Bratislava 1998). V nej Óšikóči-no Micune píše: "Závejmi zaviata zaniká cesta. Nik po nej nekráča a bez šľapaje mizne všetko, po čom som túžil." A Kiowara-no Fukajabu dodáva: "Včerajšia závratná hĺbka Zajtrajšej rieky už dnes je plytká."
Štefan Kuzma: prelet, Georg, Žilina 2005, s. 78
Štefan Kuzma: tvár (ne)videného, Georg, Žilina 2015, 78 s.
Štefan Kuzma: do zbla, Georg, Žilina 2015, 78 s.
Štefan Kuzma (1952) zaujíma svojou prózou a poéziou čoraz viditeľnejšie miesto na slovenskej literárnej scéne, ba zdá sa, že básnická časť jeho tvorby nateraz kulminuje. Nielen z hľadiska relatívne vysokého počtu vydávaných kníh, ale najmä s ohľadom na ich tvarovú vyváženosť, myšlienkovú homogénnosť a konštantne vysokú mieru metaforickosti. Tri nové zbierky poézie sú - zjednodušene povedané - voľným pokračovaním autorovho súkromného solituda, jeho osobného Múru nárekov, ktorého "štrbiny .... lákajú prosby". Kuzma sa, pravdaže, vo svojich reflexiách neomylne vracia zo seba k vonkajším, pôvodným podnetom, pričom videné a počuté objektivizuje, vytvárajúc množinu iných prosieb a nárekov z okolitých vesmírov. Iných, nie cudzích prosieb a nárekov, lebo patrí k empatickým, ľudskými dejinami poučeným básnikom, čo ľudské spoločenstvo a jeho bytie vnímajú elegicky a s priam existenciálnou úzkosťou. Aj sedemnásťslabičné haiku má v jeho podaní povahu dlhších básní, napísaných voľným veršom, ktoré - či už sú atmosférické, abstraktné alebo konkrétne (príbehové) - tematizujú zmysel individuálnej, ale i ľudskej existencie. Tú básnik mnoho ráz vníma ako paradox ("som ako vodný vták na suchom rybníku", "len zriedka zostáva viac, tak prečo sa mi máli"). Ide o bytie atomizované ("som rozdrobený na najmenších miestach") a prijímané ako dar s bezmála religióznou pokorou ("v súčte sú aj odrobinky z dna"). Ide o bytie podliehajúce opakovaným pokusom o rovnováhu svojho i svetového vesmíru, akokoľvek to znie ako trúfalosť. Kuzmova lyrika motivicky vyrastá z večnej túžby, pominuteľnosti vecí a javov ("rieke zmizol breh"), z až závratnej hĺbky prežívania, z ťarchy i ľahkosti rozpínavého ducha, z bezuzdnej imaginatívnosti ("kone ustajnené v hlave sa už rozbehli"). Pritom básne generuje autorovo jednostaj obnovované torzo stálych istôt ("zostal mi len strácajúci sa čas", "rovina sa nezdolateľne nakláňala"), generuje ich imanentná túžba zmyslami i fyzicky postihnúť, uchopiť a zadržať chvíľu, jav, dej, vec, súvislosť, vzťah, spomienku, predstavu... To všetko v poeticky účinnom obraze, v trvácej básnickej reči, ktorá v súlade s básnikovou vierou má potenciu sprostredkovať okamihy bytia ako skutočné, nie predstierané hĺbky. Skrátka, Kuzma svojimi najnovšími knižkami potvrdzuje, že vie to, čo dávni majstri z antológie Kokinšú - Piesne z Cisárskeho úradu pre poéziu (Petrus, Bratislava 1998). V nej Óšikóči-no Micune píše: "Závejmi zaviata zaniká cesta. Nik po nej nekráča a bez šľapaje mizne všetko, po čom som túžil." A Kiowara-no Fukajabu dodáva: "Včerajšia závratná hĺbka Zajtrajšej rieky už dnes je plytká."
Štefan Kuzma: prelet, Georg, Žilina 2005, s. 78
Štefan Kuzma: tvár (ne)videného, Georg, Žilina 2015, 78 s.
Štefan Kuzma: do zbla, Georg, Žilina 2015, 78 s.
Marián Hatala, Listy 2/201