Úryvok z pripravovanej prózy Denisy Fulmekovej Úzkosť
Návštevu ohlási obyvateľovi izby 211 sestra a vzápätí im dovolí vojsť. „Ale nezľaknite sa, veľmi zoslabol,“ varovala ich hneď pri vstupe do domu seniorov, keď jej nahlásili, že idú za Imkom. Pôvodne sa tam Arleta vybrala sama, ale na polceste sa k nej pridala Evička. Tá strávila dnešné doobedie prechádzkou v ZOO a nevedela, či stihne aj dom seniorov. Napokon zavolala, že áno, akurát keď Arleta míňala jej dom.
Imkovu na kosť vychudnutú tvár rámuje biely vankúš. V izbe je čisto, akurát tu chýba prísun čerstvého vzduchu. Je sklamaný, že ho nevezmú von, už sa tešil, ako sa dostane preč z postele, izby i domu seniorov. Sestra ich však odhovorila, lebo vonku je ostrý vietor a dopoludnia klientov kúpali, netreba riskovať. „A nosiť veci zvonka je už zas zakázané,“ ukáže na priehľadné vrecko so strapcom hrozna, ktoré visí Arlete na zápästí. „Aha, áno, dobre, jasné, veď mu ho teda nedám,“ bľaboce Arleta a pchá ovocie do kabelky. Chvíľu to dokonca vyzeralo, že ich sestra za Imkom vôbec nepustí, lebo sa vopred neohlásili a navyše do návštevných hodín chýba ešte celých štyridsať minút.
Imko sa už tešil na výlet a vysníval si aj zmrzlinu. Lenže zmrzlináreň, kam ho Arleta vzala v lete, je definitívne zatvorená a keď teraz vidí, v akom je Imko stave, obáva sa, že by už nezvládol ani ten vozík. V podstate sa im zákaz vychádzky hodí, ale Imko to nevzdáva a domáha sa sestry, aby si to s ňou vyjasnil. „Akože nemôžem?“ búri sa a keď ho s Evičkou nakoniec presvedčia, že aj tak je chladno a veterno, rezignovane mávne zošúvereným predlaktím a reč sa môže stočiť na iné. Arleta si predstavuje, že by tu ležala ona, po ľavici trochu prachové okenné tabule s výhľadom na dvor, i keď z postele asi dovidieť nanajvýš na balkóny najbližšej bytovky. Na jeden práve vyšiel do pol pása nahý chlap a zapaľuje si cigaretu. Po pravej strane postele je servírovací stolík s niekoľkými kúskami ovocia, rolkou toaletného papiera a hrnčekom. Imko si sem nechal priviezť aj starý počítač, ktorý mu darovala vnučka, ale teraz kvôli očiam pracovať nemôže, vraj až potom, po operácii.
„Najviac sa dívam do tohto plafóna,“ zahlási, akoby Arlete čítal myšlienky. „Ale už sa teším, že ma vezmú aspoň cez víkend ku mne domov. Skočil by som pozdraviť susedov,“ kuje plány, o ktorých Arlete vravel už v auguste na zmrzline, ale teraz sú ešte nereálnejšie a vzdialenejšie. Imka by bolo problém vziať dolu na dvor, nieto ešte na opačný koniec mesta. Už si zjavne nikam neskočí, ale myseľ stále ponúka plány, kam by sa ešte dalo zájsť, zaskočiť či dokonca zabehnúť.
„Nech sa páči, olovrant,“ vojde do izby sanitárka v svetlých legínach a položí mu na servírovací stolík téglik s tvarohovým krémom.
„Aká ste vyrysovaná,“ pokúsi sa o lichôtku Imko.
„Čo povedal? Vylisovaná?“ zasmeje sa sanitárka, pokrúti nad starcom hlavou a vyjde von.
„Veľa sladkého mi dávajú,“ nepáči sa Imkovi. „A ani sa mi nechce jesť, keď mi vždy zabehne. V deň, keď som sem prišiel, bola na obed ryža a tak som sa dusil, že som polhodinu iba vracal. To bol môj uvítací rituál,“ zhodnotí sarkasticky.
„No a hruštičku si ešte môžeš dať?“ spýta sa Eva.
„Evička zlatá, to by som nepohrýzol!“
„Ale ja som myslela inú hruštičku!“ smeje sa Eva a naráža na ich niekdajšie stretnutia, kde si Imko zvykol ku káve a minerálke objednať aj štamperlík hruškovice. Palcom a ukazovákom Eva naznačí veľkosť pohárika a pohybom ruky, ako sa pije.
„Jaj, tú hrušku si myslela!“ ožije Imko a začne mieriť na skrinku na náprotivnej stene. „Nataška mi tu nechala, len to otvor!“ pobáda Evu a Arleta úpie, lebo ich ďalšia kolegyňa, režisérka Nataša, jej spomínala, že sem prepašovala fľašu hruškovice. Arleta vtedy ostala zhrozená, ach, čo je to za nápad. Pravda, teraz by si už Imko fľašku zo skrinky ani sám nevybral, ale keď ju Evička odrazu triumfálne drží v ruke, očividne ešte zapečatenú, jej otvorenie akoby už bolo na spadnutie. Imko poriadne nevidí, ale teraz mu oči svietia novou rebéliou. Zakázali mu prechádzku, tak si teda hrkne. Eva sa smeje a očami už zhľadúva poháriky, ale Arleta na seba berie rolu nepríjemnej mentorky: „Nie, nie, Evička, schovaj to na inokedy, nebudeme tu predsa piť, čo ak niekto vojde.“ Ale aj keby nevošla ani noha, nie sú predsa žiaci na lyžiarskom výlete, zákaz pitia tu platí z celkom iných príčin. Eva sa zháči a s myknutím ramien vracia fľašu na miesto a Imko sa smeje nad prísnou pani učiteľkou. Očividne pookrial už len pri predstave žúru vo svojej izbe v dome seniorov. Tu sa totiž izbovice ani chodbovice nekonajú, toto nie je internát a neprídete sem zažiť večierky, na ktoré potom budete celý život spomínať. Toto zažijete a spomínať už nebude kedy.
Úryvok mal premiéru v podaní autorky na podujatí KNS "O príjemných pocitoch" v Letnej čitárni Klariská 20. júla 2022. Foto zľava: autorka Denisa Fulmeková, Eva Maliti Fraňová, Juraj Šebesta, Emília Nádlerová