LAUDÁTIO K UDELENU CENY
MIROSLAVA IVANOVA SPISOVATEĽOVI RUDOLFOVI DOBÁŠOVI,
v Knižnici
Václava Havla, 6. júna 2024
Panie a páni ! Slávne zhromaždenie!
Koncom septembra, presnejšie povedané 29.9.2024, sa dožije deväťdesiatich rokov dnes Cenou Miroslava
Ivanova poctený Rudolf Dobiáš. Rodák z Dobrej, ktorá je dnes súčasťou
Trenčianskej Teplej, kde dodnes žije. Je autorom literatúry pre deti
a mládež, literatúry faktu, prozaik, básnik, rozhlasový dramatik, publicista a politický väzeň
päťdesiatych rokov.
Narodil sa v roľníckej rodine. ľudovú
školu navštevoval v rodisku, v rokoch 1945-53, študoval
na gymnáziu Ľudovíta Štúra v Trenčíne, kde aj zmaturoval. Autor neobyčajne
zaujímavých spomienok Zvony a hroby s podtitulom Príbehy z prítmia. Ako devätnásťročného študenta trenčianskeho gymnázia ho odsúdili
na osemnásť rokov väzenia, ktoré si až do amnestie v roku 1960
odpykával v Jáchymove. Za náhodne
objavenú naivnú karikatúru Gottwalda a Stalina smažiacich sa v pekle, ho udal jeho učiteľ. Autor vo svojej spomienkovej
knihe Zvony a hroby v stati Učiteľ o tom píše: „Učiteľovi však bolo hneď jasné, že nejde
o karikatúru, ale o protištátny letáka a keďže nevydržal
s nervami, ihneď po vyučovaní výskokmi bežal do mesta
a kompromitujúci papier zveril do opatery príslušníkov štátnej bezpečnosti.
Ostané už išlo samo: výrobca – bývalý vodca skautského oddielu a pár chalanov
– kolportérov spomínanej tlačoviny (bol
som jedným nich) sa o pár dni nato ocitli vo Februárke“ (miesto, v Bratislave,
kde bola sídlo štátnej bezpečnosti).
Rudolf Dobiáš napísal knihu, v ktorej opisuje nielen svoje väzenské
osudy, ale píše o iných, ktorí mali v päťdesiatych rokoch krutý osud.
Či to boli kňazi, jednoduchí veriaci, roľníci, intelektuáli, mládež. Píše
neuveriteľné príbehy, niektoré sú priam absurdné o známych i menej
známych ľuďoch, ktorých mal možnosť ako autor poznať.
Pokúša oslobodiť ich od ťaživej minulosti, ulúpenej
mladosti a dedičstva režimu, ktorý v ľuďoch vychýlil či zdeformoval
všetko prirodzene ľudské. Súčasne vznikali v Dobiášovej tvorbe aj poviedky
a novely, ich príbehovým ťažiskom sa stávajú aj osudy ľudí, ktorých priamo
nepoznačila nespravodlivosť doby, ale žili v jej ovzduší a jej
dedičstvo natrvalo poznačilo ich životy.
Po amnestovaní si na neho spomenuli vojaci
a odviedli ho do armády. Dva roky
vojny síce strávil
v uniforme, ale ako cestár– stavebník. Z prepustených väzňov urobili vojaci
špeciálny prápor. Betónovali, murovali,
robili cesty, kopali jamy na hromozvody, vykladali a nakladali vagóny. Po
prepustení do civilu Rudolf
Dobiáš pracoval ako baník, robotník,
technik, (popri zamestnaní absolvoval nadstavbové štúdium na priemyselnej škole
chemickej v Bratislave) neskôr ako profesionálny spisovateľ,
vychovávateľ, redaktor Slovenského
denníka. Dlhé roky bol šéfredaktorom časopisu Naše
svedectvo, ktoré vydáva Konfederácia politických väzňov.
Z jeho
rozsiahlej tvorby uveďme, že je
autorom vyše tridsiatich rozprávkových
hier pre deti a mládež, noviel, v ktorých sa nepriamo vracia
k temnote prežitého obdobia, zostavil štyri zväzky publikácie Triedni nepriatelia. Zaznamenal v nich svedectvá prostých ľudí, politicky
perzekvovaných v päťdesiatych rokoch s cieľom, aby sa nezabudlo na nikoho.
Sám o tom napísal:
Medzičasom väčšina svedkov odišla
z tohto sveta. A iná, omnoho väčšia väčšina si svoje nevyslovené svedectvo
odniesla do hrobu. Ešte šťastie, že sa medzi nimi našli nadšenci, ktorí si uvedomili
krutú daň času, eróziu pamäti a riziko znehodnotenia vzácneho daru, ktorý
pokropený krvou nevinných , nám odovzdali tisíce prenasledovaných , umlčaných,
opľuvaných a terorizovaných občanov. Tí aj so svojimi rodinami štyridsať
rokov niesli na svojich pleciach svoj kríž na Golgotu nášho národa“.
Veľmi
si cením aj antológiu Básnici za mrežami,
ktorú zostavil z poézie deviatich básnikov, ktorí napísali svoje básne
práve v čase, keď boli väznení. Väčšina z nich nebola básnikmi, napriek tomu si ich tvorba,
podľa Dobiášovho názoru zaslúži pozornosť.
On sám z čias za mrežami básne nemá. Človek, po ktorom ich poslal rodine, ich
nikdy nedoručil Lakonicky to komentoval slovami: „A ja som si ich, žiaľ, nezapamätal“.
Jeho
literárna tvorba bola v priebehu rokov ocenená rôznymi cenami, medzi inými
v roku 1996 dostal Cenu Spolku slovenských
spisovateľov za knihu Temná zeleň,
Cenou Fra Angelica za prínos
kresťanských hodnôt do umenia ho ocenila Rada biskupskej konferencie Slovenska
pre vedu, vzdelanie a kultúru. Za svoje statočné postoje, ale zároveň aj
za literárnu tvorbu dostal najvyššie slovenské vyznamenanie. Prezident Slovenskej republiky mu v januári 2014 udelil Pribinov kríž II. triedy za celoživotné úsilie pri obrane demokracie,
ľudských práv a náboženských slobôd.
Keď
pred desiatimi rokmi Rudovi Dobiášovi udelili Cenu Ústavu pamäti národa, jeho
priateľ a predstaviteľ Klubu nezávislých spisovateľov, Anton Baláž povedal
tieto slová: Celé doterajšie dielo Rudolfa Dobiáša
predstavuje jej významné obohatenie
súčasnej slovenskej literatúry, obnovuje jej prerušenú humanistickú tradíciu
a zároveň svojimi prozaickými a dokumentárnymi dielami vytvoril
dramatický a sugestívny obraz temných stránok slovenského života
v druhej polovici 20. storočia.
Anton Baláž je aj autorom knihy rozhovorov s Rudolfom Dobiášom: Vyniesť na svetlo dňa príbehy dlhej noci.
Rudolf Dobiáš napriek smutným
osobným skúsenostiam nezatrpkol.
O svojej tvorbe napísal: „Písanie
je určite aj účinnou formou terapie. Cítil som to najmä pri písaní knihy Temná
zeleň. Bol som naplnený jej témou a osobnými zážitkami až po okraj duše,
bol to mučivý pocit, asi by som bol zahynul, keby som sa nemohol vysloviť.“
Patrí
k ľuďom, ktorí napriek svojmu
veku sú stále aktívni, plní empatie a snahy pomôcť potrebným.
V českom prostredí si cenili Dobiášov
životný príbeh, jeho literárnu tvorbu a spoločenské nasadenie. Dlho
udržiaval kontakty so svojimi jáchymovskými spoluväzňami, spolubojovníkmi zo špeciálneho práporu a po
roku 1990 aj s príslušnými záujmovými organizáciami, aby osudy politických väzňov
nielen nepadli do zabudnutia, ale boli známe aj ďalším generáciám.
Som
rád, že som Ruda Dobiáša poznal a môžem ho považovať
za svojho staršieho priateľa.
Dr. Vojtech Čelko