Náš vzácny jubilant Rudolf Dobiáš
laudácio pri príležitosti 85. výročia narodenia
(predniesol Anton Baláž na stretnutí členov KNS dňa 18. 9. 2019)
Do literatúry vstúpil Rudolf Dobiáš (nar. 29 .9. 1934 v Dobrej) v polovici sedemdesiatych rokov uplynulého storočia ako štyridsaťročný rozhlasovými rozprávkami, detskými knižkami a básnickou zbierkou Slávnosti jari. Svojmu osudu dlhoročného jáchymovského väzňa mohol dať literárnu podobu až po páde režimu, ktorý ho označil za triedneho nepriateľa a v zmanipulovanom politickom procese ho v roku 1954 odsúdil na osemnásť rokov straty slobody. Hoci na základe politickej amnestie z mája 1960 mohol opustiť uránovú baňu a vrátiť sa do civilného života, skutočnú slobodu, občiansku i tvorivú získal až o tridsať rokov neskôr, po novembri 1989.
Od polovice deväťdesiatych rokov začínajú vychádzať jeho prozaické knihy o nezabúdaní a odpustení Temná zeleň, Tajní ľudia, Zvony a hroby a román Johana. Johanin chlapec. Ich ťažiskom je nielen osobná autorova skúsenosť z mučiarní štátnej bezpečnosti a pobytu v „ rádioaktívnych hĺbkach“ uránových baní, ale zahrnul do nich aj desiatky osudov ľudí, ktorých rovnako postihli represie komunistického režimu. Dobiáš sa ich – v podobe literárnych postáv -- pokúša oslobodiť od ich ťaživej minulosti, ulúpenej mladosti a dedičstva režimu, ktorý v ľuďoch vychýlil či zdeformoval všetko prirodzene ľudské. Súčasne v Dobiášovej tvorbe vznikajú aj poviedky a novely, ktorých príbehových ťažiskom sa stávajú aj osudy ľudí, ktorých priamo nepoznačila nespravodlivosť doby, ale žili v jej ovzduší a jej dedičstvo natrvalo poznačilo ich životy. Viaceré z nich tvorili súčasť autorových väčších prozaických cyklov a na môj podnet a s mojim doslovom vyšlo pätnásť takýchto príbehov v knihe Znovuzrodenie. A hoci tieto poviedky vznikali v čase, keď slovenskú literatúru ovládli postmoderné rozprávačské postupy a snaha čo najviac sa vzdialiť od skutočného života, Dobiáš svoje príbehy buduje na reálnej životnej skúsenosti, situuje ich do reálnych životných postojov a ma „odvahu“ priniesť v nich aj zmysluplné životné posolstvo.
Významnou súčasťou Dobiášovej tvorby sú diela, v ktorých dominuje archívny či pamäťový dokument. Prvý z nich – Svedectvo troch krížov rozpráva o osude troch bývalých trenčianskych gymnazistov Antona Tunegu, Alberta Púčika a Eduarda Tesára, ktorých súdili a potom popravili v prvom komunistickom monsterprocese na Slovensku v máji 1949. V reportážnej podobe ich príbeh pod názvom Mŕtvi volajú živých publikoval Rudolf Dobiáš v Slovenskom denníku, kde bol vtedy redaktorom. Keď príbeh vyšiel knižne v knihe Zvony a hroby a autor ju poslal básnikovi Svetoslavovi Veiglovi, napísal mu: „ Ja to nemôžem čítať“. Rovnako nielen ťažko čitateľné, ale i ťažko uveriteľne pôsobia príbehy ľudí, ktorí boli v priebehu desaťročí neslobody prenasledovaní, mučení a zabíjaní a Dobiáš z ich príbehov zostavil štyri dokumentárne zväzky, ktoré nazval Triedni nepriatelia. Majú podtitul Svedectvá o brutalite komunistického režimu a predstavujú monumentálnu encyklopédiu nevinných a režimom zavrhnutých ľudí. Prinášajú takmer tristo individuálnych osudov aj príbehov ľudových vzbúr a masových represii, ktoré sa diali najmä v krutých päťdesiatych rokoch uplynulého storočia.
Za odľahčenie vlastného osudu možno v Dobiášovej tvorbe označiť jeho knihy pre deti a mládež zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, Veľké biele vtáky, Vietor v klobúku, Hrdličky, Lupeň zlatej ruže, Rozprávka o lastovičke, Prvý sneh a Motýľ v škrupine. Do nich, okrem hravosti, humoru a fantázie vložil aj svoju vieru, že dobro nakoniec vždy dokáže zvíťaziť nad zlom, v mnohotvárnej príbehovej podobe tu Rudolf Dobiáš vyjadril to, čo Václav Havel počas Nežnej revolúcie: že dobro a láska dokáže zvíťaziť nad lžou a nenávisťou. Rovnakou snahou odľahčenia existencie sú nesené i Dobiášove básnické zbierky. Prvá, Slávnosti jari vyšla ešte v roku 1977, ďalšie o viac ako tri desaťročia neskôr. V roku 2004 Medzi trávou a vetrom s podtitulom Básne z budúcej pozostalosti. V roku 2009 Litánie k slobode a v roku 2013 Rozhovory s Rút a iné básne. Zbierka sonetov Litánie k slobode vyšla ako bibliofília a na jej záložku Anton Srholec, Dobiášovov jáchymovský spoluväzeň napísal: „ Rudolf Dobiáš namiesto umenia básnického bol odsúdený na dlhé roky do prostredia baníckeho. Keď sa nám zdalo, že sa odmlčí, že povedal, čo bolo treba povedať, že len svojim mlčaním bude svedčiť o hrôzach, čo sa nedajú vyrozprávať, prekvapil svojimi Litániami k slobode. Ako básnik zasväcovaný tejto téme o chlebe a o vode, modlí sa za nás litánie k slobode, ktoré sa budeme učiť, aby sme vnikli do jej tajomstva a hĺbky. To nádherné a jedinečné v tom je, že jej meno nespomenie. Ako pravý Izraelita, či kresťan nezoberie to meno nadarmo. Dobiáš je dôkazom toho, že človek môže svoje ľudské bytie, zaťažené vekom, utrpením a poznaním posunúť do stále nových rovín a významov, kde všetko už bude len úžas a spev“.
Fotografia hore: Členovia Klubu nezávislých spisovateľov si uctili svojho kolegu Rudolfa Dobiáša (tretí sprava) pri príležitosti jeho 85. narodenín.
Foto: Ľubica Suballyová
Fotografia v strede: Spisovateľ a básnik Rudolf Dobiáš (vľavo) v diskusii s poetkami Ľubomírou Mihálikovou a Danou Podrackou, v pozadí básnik Erik Ondrejička.
Foto: Ľubica Suballyová
Fotografia vpravo: Prozaik Anton Baláž (vpravo) v Klube nezávislých spisovateľov gratuluje básnikovi, dramatikovi a prozaikovi Rudolfovi Dobiášovi k jeho jubileu.
Foto: Ľubica Suballyová
Svedectvom Antona Srholca o sile Dobiášovho básnického umenia sa chcem presunúť na pôdu nášho Klubu nezávislých spisovateľov. Pre Rudolfa Dobiáša to bola i stále je priaznivá, priateľská a žičlivá pôda. Po zbierke Litánie k slobode sme na našich klubových stretnutiach predstavili väčšinu jeho nových kníh. Igor Hochel svojimi doslovmi Básnik Rudof Dobiáš a jeho „estetika srdca“ a Život ako poézia a poslanie sprevádza jeho zbierky Medzi tvárou a vetrom a Rozhovory s Rút a konštatuje: „ Pri čítaní básnických zbierok Rudolfa Dobiáša vstupujeme i do krajiny básnikovej duše – a nachádzame v nej kreativitu, nezlomnú vôľu, vieru v ľudskosť človeka, presvedčenie, že naša pozemská púť môže byť poslaním“. K fyzickému poslanie Dobiášovej prozaickej tvorby čitateľom v podobe rozsiahlych knižných výberov som prispel inciovaním vydania výberu z jeho poviedok Znovuzrodenie a rozsiahlym doslovom, rovnako tak vznikol i nový výber jeho kľúčových epických diel pod názvom Príbehy z prítmia. Doslovom ich sprevádza Vladimír Petrík. Nielen pre väčšiu slávu (ostatne zaslúženú), no i pre pripomenutie kritického majstrovstva nášho nezabudnuteľného kolegu odcitujem z jeho doslovu Utrpením k slobode a ľudskosti aspoň tieto vety: „ Sila Dobiášových próz vyplýva z autenticity zažitého a zároveň nespochybniteľného prozaického talentu, poznačeného lyrizmom. Jeho príbehy vypovedajú nielen o konkrétnej osobe, ale o človeku ako takom. Problém určitej historickej chvíle posúvajú do nadčasovej roviny. Rudolf Dobiáš teda odsúdil totalitný režim, ale zároveň aj zlo páchané človekom na človeku. Naplnil tak vysoké kritéria kladené na každú umelecky účinnú literatúru“
Z iniciatívy nášho klubu vznikol i výber z Dobiášovej básnickej tvorby Noci a dni i výber z jeho próz v preklade do angličtiny Príbehy dlhej noci (A Long Night´s Stories), seminár o jeho tvorbe vo Verejnej knižnici Michala Rešetku v Trenčíne a rovnako i dva návrhy na udelenie Nobelovej ceny za literatúru. V návrhu z roku 2017 Tibor Žilka označil Rudolfa Dobiáša za slovenského Solženicyna a významného stredoeurópskeho autora, ktorý svojou tvorbou prekračuje rámec slovenskej literatúry a patrí k výrazným predstaviteľom lágrovej literatúry v svetovom kontexte. Dobiášova tvorba získala viaceré literárne ocenenia, Cenu Fra Angelica za prínos kresťanských hodnôt do umenia, Cenu ministra kultúry Slovenskej republiky za celoživotné dielo a prezident Slovenskej republiky mu udelil Pribinov kríž II. triedy za „celoživotné úsilie pri obrane demokracie, ľudských práv a náboženských slobôd“. Keď v roku 2014 Rudolfovi Dobiášovi udelili Cenu Ústavu pamäti národa, dostalo sa mi cti predstaviť jeho život a tvorbu. Povedal som vtedy: „ Celé doterajšie dielo Rudolfa Dobiáša predstavuje významné obohatenie súčasnej slovenskej literatúry, obnovuje jej prerušenú humanistickú tradíciu a zároveň svojimi prozaickými a dokumentárnymi dielami vytvoril dramatický a sugestívny obraz temných stránok slovenského života v druhej polovici 20. storočia“.
Myslím, že na tomto konštatovaní netreba ani dnes nič meniť. Len pridať blahoželanie k jubilejnej osemdesiatpäťke a s potešením konštatovať, že Rudolf Dobiáš je veľkou ozdobou nášho Klubu nezávislých spisovateľov i celej slovenskej literatúry.
ANTON BALÁŽ