Miroslav Demák – a už sedemdesiatnik
Milý Miri, spomínam si na naše prvé stretnutia. Bolo to v roku 1968, pred päťdesiatimi rokmi, keď sme obaja vstupovali do literatúry. Obaja sme boli mladí, ty o čosi starší, ale veľmi mladý, a netušili sme, že po prvých publikovaných veršoch môžu veľmi rýchlo prísť aj chvíle sklamania. Môžeme si hádam po polstoročnom odstupe pripomenúť časy, keď si po štúdiách na Univerzite Komenského prišiel do Nového Sadu a začínal ako novinár. Len nakrátko, hoci novinársky duch ťa nikdy neopustil. Po publikovaní poviedky Prechádzky celou chudáci mocní ti zmenili život. Paradoxne, našťastie pre nás tu prítomných. Lebo ty si jednými dvermi vyšiel a na druhými dvermi si sa vrátil, ale ako výkonný redaktor literárneho časopisu Nový život, neskoršie ako šéfredaktor Pionierov, ktorým si prinavrátil názov Zornička, a napokon i riaditeľ vydavateľstva Tvorba.
Keď sa pozrieme do spätného zrkadla, vidíme Miroslava Demáka s viacerými identitami – básnika, prozaika, spisovateľa pre deti, redaktora a vydavateľa, dramatika, prekladateľa, zostavovateľa antológií, Pazovčana a Sriemca i svetobežníka, rozprávača a zabávača. Pridal by som – aj veselého človeka a ďalšie atribúty, podľa ktorých ho zaiste veľmi dobre poznáte i vy. A keď sa pozrieme dopredu, je tam Miroslav Demák, aktívny sedemdesiatnik, ktorému len tento a budúci rok pribudlo alebo pribudne šesť, či sedem titulov z vlastnej i prekladovej produkcie.
Miroslav Demák vydal básnické zbierky Z otvorenej dlane (1974) a Zverokruh (1977), (s dvanástimi básňami ako dvojknihu s Hroncovou zbierkou Medzi dvomi ohňami.) Je to poézia úprimného srdca, intímnych zážitkov a poézia, ktorá oslovila hlavne krajanský básnický diskurz a predznamenala zmenu básnickej paradigmy. Popri moderných básnických postupoch systematicky už v druhej zbierke nadviazal na intertextový repertoár a v časopisecky publikovaných básňach v hojnej miere využíval i skúsenosť vizuálnej poézie. Spomenul by som napríklad cyklus pomenovaný podľa odbornej práce Dobroslava Chrobáka Elektronické žiarenie a teória antén. V našej literárnej situácii, na Slovensku, Demákov krátky básnický opus však nepredstavuje výraznejší formotvorný činiteľ, napriek tomu, že je jeho poézia zastúpená vo viacerých antológiách doma i vo svete, a to i napriek Demákovej občianskej zžitosti so slovenskou kultúrou.
V osemdesiatych rokoch začal Miroslav Demák programovo vystupovať ako prozaik a autor pre deti. Jeho zbierka krátkych próz Švédske domky (1980) nesie znaky prózy v džínsoch, ako Alexander Flaker nazval nastupujúcich spisovateľov v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Druhá jeho kniha poviedok Kráľom bude ten, ktorý sa vráti (2001) je rozprávačským vrcholením M. Demáka, ktorý už otvorene reprezentuje postupy a procedúry intertextovej nadväznosti, overiteľnej faktografickosti i fikcionálnosti. Je to zvláštna, pútavá próza, takmer stredoveká kronika, v ktorej M. Demák ľahučko prechádza zo skutočnosti do pomyselného sveta, a v ktorej sú Demákove naratívne postupy priam exemplárnym príkladom toho, ako autor textu spolu so svojím čitateľom utvárajú originálny celok nahrádzaním chýbajúcich kamienkov v mozaike sveta. Pri jednej príležitosti sa autor o vlastnej poviedke a na margo postmodernej prózy vyjadril takto: „Na tvrdenie, že lyrické prvky hatia sujet, napísal som poviedku, v ktorej som chcel ukázať, že hatenie sujetu môže spôsobiť aj prílišná faktografickosť. Historických faktov je v tejto poviedke takmer toľko, koľko je v nej viet. Nie je faktom iba Karolova znalosť tajomstva budovania mostov. To vedeli už iní, a to o hodne skôr, než on a stavitelia jeho mostu v Prahe.“
Miroslav Demák sa plnohodnotne prejavil i ako spisovateľ pre deti knihami O troch umelcoch (1977), Trojhlavý drak Štefan (1979), Tchorí chór (1985), Husle (1993) a k sedemdesiatke mu vyšla zbierka básní pre deti Láskovičky. Za niektoré z nich získal Cenu Neven, aj iné významné ocenenia. Tieto knihy nevychádzali iba mimoriadne pekne ilustrované, ale i vo viacerých prekladoch do nemčiny, srbčiny, macedónčiny. Takže sa zdá, že Miroslav Demák je najúspešnejší ako autor pre deti. Ale asi najúspešnejšou knihou bude kniha Jedna smrť v Belehrade (vyšla po srbsky 2012 ), za ktorú získal prestížnu cenu Medzinárodnej akadémie Iva Andrića, pomenovanú po nositeľovi Nobelovej ceny za literatúru a prekladajú ju aj do turečtiny. Zaiste aj tu bude mať čitateľský ohlas, lebo Demák v nej zobrazuje (netradične z europocentrického pohľadu) posledné dni vezíra Kara Mustafu .
Už sme spomenuli Demákovu cestovateľskú záľubu. Veľký časopisecký ohlas mali jeho cestopisy z osemdesiatych rokov. Vyvrcholením Demákovej tvorivosti v tomto žánri je kniha Magnólia z Diamantovej hory (2013) a predovšetkým jeho najnovšia kniha cestopisov Takmer niečo: medzi nami a dejinami (2017), o ktorej bude referovať kolega Jozef Špaček. Najnovšie mu v Novom Sade vyšla kniha cestopisov Koja reka nema izvor (Ktorá rieka nemá prameň) (2018) v preklade nášho novosadského člena Martina Prebudilu.
Do širokého vejára literárnych druhov a žánrov, v ktorých sa Miroslav Demák pohybuje, patria aj divadelné a rozhlasové hry. V tejto šírke sa však autor nijako nestráca. Stále je to ten istý Demák. Všetky jeho diela charakterizujú spoločné znaky, v prvom rade intertextová nadväznosť a literárnodruhová prepojenosť, žánrová osmotickosť, až textová hybridizácia a hravosť. Práve vďaka týmto znakom sa hladko presúva z textu do textu. Textové echo bezprostrednosti a úprimnosti výpovede v poézii, „otvorená dlaň, na ktorú položil celý svoj osobný svet“ (M. Harpáň), echo imaginatívnosti a nonšalantnosti v tvorbe pre deti, metatextovosti a palimsestovosti, aluzívneho nadväzovania v próze, faktografickej nasýtenosti a subjektívnosti pohľadu v cestopisoch a reportážach nájdeme v každom jeho texte. Básne prestal písať už pred štyridsiatkou, ale poézia je obsiahnutá v iných jeho textoch. Neviem, či klasickú poéziu prestal písať po odznení anekdoty v kruhu našej nastupujúcej generácie slovenských básnikov vo Vojvodine v sedemdesiatych rokov, že ovplyvnil celú generáciu tým, že písal priemerné básne. Má však aj veľa antologických básní z cyklu Zverokruh, báseň To, ktoré boli zaraďované do dvadsiatich deviatich antológií doma i v zahraničí. Skôr si uvedomil subtílnu spoločenskú váhu poézie a jeho tvorivému temperamentu viacej vyhovuje výbušná energia krátkej prózy, ktorá má väčší interaktívny potenciál.
V každom prípade platí premisa z jeho básne September (Rómeo a Júlia)
Už je po všetkom A toľko
Toľko je stále pred nami.
Milý Miri, prajem Ti veľa zdravia a tvorivej energie, aby si dotiahol do úspešného konca všetky tohtoročné projekty a všetky ostatné, ktoré máš ešte len pred sebou. Viem, že tam bude aj veľa dôvtipu a vtipu. Živio!
V Klube nezávislých spisovateľov 18.12. 2018 Miroslav Dudok