Dávid Rubinovicz: Dávidkov denník
Q 111, Bratislava 2016
Mimoriadne zaujímavá, ale najmä v týchto časoch prepotrebná knižka pre deti vyšla vo vydavateľstve Q111. Volá sa Dávidkov denník, ilustrovala ju Katarína Slaninková, ktorá veľmi hlboko precítila posolstvo textu. Čo kniha obsahuje sa dozviete v priloženom úvodnom texte vydavateľky.
Dobrý deň, milý Dávidko,
od čias,
keď si mal dvanásť, trinásť, štrnásť rokov a nesmel si chodiť do školy,
keď ste všetci Židia tam u Vás v Poľsku (ale i u nás na Slovensku) museli nosiť žltú
šesťramennú hviezdu, aby bolo zďaleka vidieť, že ste Židia, že ste teda podľa nemeckých nacistov a fašistov príslušníci tej nenávidenej rasy, ktorú treba zlikvidovať,
keď v židovských domoch robili nemeckí žandári takmer denne prehliadky a zabavovali potraviny, oblečenie, kožušiny, cennejšie predmety... A keď u niekoho našli niečo ukryté, zatajené, niečo podľa nich nedovolené, toho potrestali krutým bitím, vysokými pokutami a veľmi často aj zastrelením,
keď ste nesmeli cestovať nijakými verejnými dopravnými prostriedkami, ba napokon ani obyčajným vozom z dediny do dediny či do najbližšieho mestečka,
keď mužov odvážali na povinné roboty a aj Tvoj otecko, hoci chorý, musel ťažko pracovať pre Nemcov v zbrojárskej továrni, a Ty s bratom ste museli v zime deň čo deň odhŕňať z cesty sneh,
keď Vás vyhnali z Vášho domu, pričom ste si smeli vziať iba to najpotrebnejšie, a museli sa presťahovať do susednej obce, kde ste sa potom tiesnili s mnohými inými židovskými nedobrovoľnými presťahovalcami z celého okolia, čo Vám všetkým prinášalo veľké utrpenie,
keď ste žili v ustavičnom strachu, čo bude zajtra, pozajtra, o hodinu,
keď celú Vašu rodinu a mnoho iných židovských rodín jedného dňa nemeckí fašisti, zrejme v bleskovej akcii, ako to vtedy u Vás bežne robili, naložili do vagónov pre dobytok, odviezli do koncentračného tábora a tam Vás nahnali do Plynčekov - tak slovenské židovské dievčatá v koncentračnom tábore Osvienčim nazvali smrtiace plynové komory, aby dali na korešpondenčnom lístku na Slovensko vedieť, čo strašné sa niektorým z nich stalo, lebo písať o tom otvorene sa nesmelo. Alebo Ťa na pôjde, kde si ukrýval svoj denníček a zapisoval tam doň, nečakane našiel nemecký žandár a zastrelil Ťa, takže si
už nestačil dokončiť ani rozpísanú vetu, ba ani slovo,
keď teda od tých hrozných čias a Tvojho posledného záznamu uplynulo takmer trištvrte storočia, vydávame, Dávidko, Tvoj denník, ktorý sa po mnohých rokoch našiel medzi kadejakými rárohami na spomínanom pôjde.
Robíme tak najmä preto, že v Tvojom rodnom Poľsku i v našej krajine, no aj inde v Európe sa opäť objavujú skupiny ľudí, veľmi často i veľmi mladých, ktorí zmýšľajú podobne ako vtedy dávno nemeckí fašisti a nacisti, aj tí Poliaci a Slováci, čo ich u Vás i u nás nasledovali. Sú to skupiny ľudí, v ktorých sa znovu rozhára plameň nenávisti proti Židom, proti príslušníkom národov a národností s inou farbou pleti, proti tým, ktorí vinou hrozných vojen utekajú do Európy zo svojich rozrumených miest, dedín, domovov v niektorej z afrických krajín.
Žiaľ, Dávidko, nemôžem Ťa ubezpečiť, že sa nezopakuje už nikdy nič také, čo si Ty, Tvoji rodičia, brat, príbuzní, susedia aj Tebe neznámi ľudia zažili , čo dnes označujeme slovom holokaust. Pravda, ak budeme slepí a nečinní...
A preto sa, dievčatá a chlapci,
teraz obraciam na Vás, teda deti v Dávidkovom veku i mladšie či staršie, na Vašich rodičov, panie učiteľky a pánov učiteľov... Dávidkov denník je svedectvo bystrého chlapca s citlivým srdcom, ktorý vnímal utrpenie iných ľudí, a ako dieťa mal prosté túžby, napríklad môcť chodiť so svojimi spolužiakmi do školy(!) a hrať sa s nimi, nemusieť sa obávať, či mu nezoberú pre frontových vojakov posledný teplý sveter alebo rodine zemiaky, ktoré boli ich hlavnou potravou - Dávidko takmer denne videl, ako najmä chudobní, nemajetní ľudia umierajú od hladu, pretože prídely potravín boli čoraz menšie a menšie a obmedzení a násilia čoraz viac a viac.
Dávidkov denník je písaný perom bývalého dobrého žiaka a vnímavého pozorovateľa a nie je v ňom veľa veselého, veď Dávidko zažil len málo radosti. Ale tešil sa z obyčajných príhod a zaznamenal aj tie. Napríklad ako s kamarátom stretli líšku, ktorej sa najprv zľakli oni, a potom ona ich. Alebo keď sa nestalo nešťastie, o ktorom si myslel, že ich už-už zastihne. Teda je to skôr vážne, posmutnelé, no navzdory tomu aj pútavé rozprávanie.
Čítajte Dávidkove svedecké riadky tak, ako keby bol Dávidko Vašim kamarátom, usilujte sa porozumieť jeho pocitom, úvahám, konaniu, opisom diania a zamýšľajte sa nad prečítaným. Či ich budete čítať sami, či spolu s mamou, otcom, s pani učiteľkou, so spolužiakmi, rozprávajte sa o prečítanom. A vlastne aj vôbec o tom, čo bola druhá svetová vojna a prečo bola. Nájdite si na internete obrázky detí z koncentračného tábora z Terezína v Čechách, choďte sa s rodičmi pozrieť, ako vyzeral pracovný tábor Židov v Seredi, z ktorého sa časť zachovala a v ktorom prednedávnom zriadili múzeum. A vžívajte sa do situácie tisícov tých, ktorým postupne, ako to Dávidko zapísal, obmedzovali slobodu (odpojili im telefón, zhabali rádiá, zakázali im vydávať noviny, zavreli im školy), ktorých okrádali, šikanovali, bili a napokon zabíjali... Historici odhadujú, že V Európskom meradle ich bolo 6 miliónov. Zo Slovenska vyviezli do koncentračných táborov 72 tisíc Židov, z ktorých určite neprežilo 68 tisíc. Azda pri tej príležitosti treba dodať, že najmä z pracovného tábora Nováky sa 1566 Židov zúčastnilo Slovenského národného povstania, toho veľkého vzopätia Slovákov proti hitlerovským okupantom i slovenským fašistom.
Pravdaže, Vy sa chcete hrať, športovať, zabávať sa, a prečo by ste sa aj nemali, veď je mier. Ale proti tým, čo dnes opäť po tých dlhých desaťročiach vzývajú a šíria nebezpečné myšlienky fašizmu, proti tým, čo organizujú polovojenské oddiely, aj čo do nich vstupujú, malo by sa naše ľudské spoločenstvo postaviť.
Ako to môžete Vy, deti? Že Vy ste ešte malí? Zatiaľ tak, že budete chcieť vedieť, že budete chcieť byť informovaní, že budete čítať, že sa nedáte obalamutiť nepravdami, ktoré sa vydávajú za pravdy. A že si zavše spomeniete na Dávidka, chlapca, ktorý už nestačil dopísať poslednú správu o svojom utrpení a o mukách iných židovských detí i dospelých vo svojom okolí.
Kveta Dašková, spisovateľka pre Vás, pre deti a vydavateľka