CicmanecTimrava - KNS

 

Väčšina slovenskej verejnosti zrejme stále nepostrehla, že na 2. október tohto roku pripadá150. výročie narodenia našej významnej prozaičky Boženy Slančíkovej-Timravy. Moja exilová skúsenosť mi hovorí, že keby Timrava bola nórskou spisovateľkou, nórske ministerstvo kultúry by už dávnejšie bolo vyhlásilo tento rok za rok Timravy, popredné vydavateľstvá by vydávali reedície jej kníh, odborníci by poriadali timravovské sympóziá a niektorý popredný literát by sa určite podujal na napísanie rozsiahleho Timravinho  životopisu. Na Slovensku je však zatiaľ ticho, ktoré neveští nič dobré.

 

Hoci už pekný rad našich literárnych vedcov poukázal na Timravinu veľkosť a originalitu,  v širšej verejnosti ostáva jej dielo stále nedocenené. Málokto u nás si uvedomuje, že Timrava bola našou prvou modernou prozaičkou, ktorá už v 90-ych rokoch 19. storočia písala poviedky a novely, čo sa vyrovnali vrcholom novšej európskej prózy, napríklad prácam autorov  ako Hamsun, Conrad, Čechov či Pirandello. Aj Timrava už intuitívne cíti, že Boh v starom ponímaní je „mŕtvy“, čo však neznamená, že mŕtvy je aj kozmický duch, ktorého sme všetci súčasťou. Timravine starostlivo komponované a vybrusované vety brnkajú na struny všetkých úrovní skutočnosti, výrečne a rafinovane zachytávajú súčasne viacero paralelných dejov či vrstiev vnútra postáv a ich prostredia a zároveň dodávajú aj tomu najobyčajnejšiemu posunku, vzťahu či predmetu symbolický význam. Všimnime si tiež priam filmatickú vizuálnosť jej próz, sugestívne preskakovanie autorského hľadáčika z tváre na tvár, z pohybu na pohyb, z veci na vec. Literárny a výtvarný vedec Oskár Čepan postrehol tiež príbuznosť Timravinej prózy zo súdobým symbolistickým a expresionistickým maliarstvom, napríklad pri opisoch fyzických parametrov jej postáv, ktoré sa často o čosi opierajú alebo ležia či sedia v eroticky ladených polohách.

Predovšetkým v Timraviných sedliackych poviedkach je viditeľný aj prvok absurdizmu: nepodáva sa tu iba obraz súdobej novohradskej dediny, ale aj nadčasová hra ľudskej nízkosti, lenivosti, zbabelstva a chamtivosti – na podhubí bezcieľneho vegetovania. Aj v jej prácach z prostredia inteligencie je táto rovina zreteľná, najmä pri zobrazovaní nerozumných rozhodnutí ich zmätených hrdinov a hrdiniek. V Timraviných prózach možno vari tiež pozorovať skrytú polemiku s Nietzscheho idealizáciou tzv. mužnosti, keďže muži sú u nej alebo rozpačití váhavci alebo hlúpi tyrani, tzv. vznešený divoch je v jej videní holou nemožnosťou. Pravdaže, ani ženské postavy nijako neidealizuje, dáva ich však na roveň mužským postavám. Od čias autorov starogréckych tragédií vari nikto nedokázal predstaviť mužský a ženský rozmer exístencie v takej rovnováhe a komplementárnosti ako Timrava. Až u nej sú ženy znova mužom vnútorne  rovnocenné, keď neobmedzujú svoje túžby na romantickú lásku či sentiment materstva, ale usilujú sa realizovať ako celistvé ľudské osobnosti. Filozoficky je Timrava blízka existencialistom, s ktorými ju spája dôraz na osamelosť  človeka vo svete, ale aj vedomie nekonečnosti bytia a možnosti slobodnej voľby. Tú najčastejšie zvýrazňuje v súvislosti so ženskými postavami, čím narúša falošný mýtus o údajne vrodenej pasivite a poddajnosti žien. Spomeňme aspoň postavu vzdorovitej Maríny Majtáňovej z autobiografickej novely „Skúsenosť“, ktorá sa uvedomene odvažuje rozmýšľať, rozprávať a konať inak, ako to od nej okolie očakáva.

 

Ako v živote, tak aj v literárnej tvorbe nebolo pre večne mladistvú Timravu nič dôležitejšie ako vnútorná nezávislosť a sloboda. V tom je aj jej najdôležitejší odkaz pre našu dobu.