Ivan Čičmanec: Z novších rozhlasových úvah
OZDRAVUJÚCA SILA ODSTUPU
V každom z nás je kus stádového človeka a kus outsidera. Prvý z nich sa viac či menej ochotne prispôsobuje železným zákonom spoločnosti, jej zvyklostiam, rituálom, ba neraz aj poverám, kým druhý sa vedome a nezávisle pokúša formovať svoju existenciu, tak ako sochár formuje svoje umelecké dielo. Poslušným zapájaním sa do spoločenských procesov prispievame k prežitiu nášho národa i ľudského plemena, tým sa však náš prínos v tejto oblasti končí. Iba outsider v nás je schopný prekračovať pragmatické hranice svojho biologického bytia, revoltovať proti diktátu úzkoprsého utilitarizmu a svojimi individuálnymi voľbami sa dotýkať večnosti.
Dá sa to robiť rozličnými spôsobmi: vedome angažovanou činorodosťou, dôsledným altruizmom, dovnútra obrátenou kontemplatívnosťou, umeleckou tvorbou, vedeckou prácou, lyrickým či humoristickým postojom k svetu, askézou, duchovným aristokratizmom alebo zdokonaľovaním svojich telesných schopností. Seba i ľudské spoločenstvo môžeme autenticky obohatiť iba tak, že sa odvážime prekonať sami seba, doslova horieť – a ak treba, aj zhorieť – za vec, s ktorou sa celá naša bytosť dokáže stotožniť. Všetko sa začína naším najvnútornejším sebapoznaním. Nie je to primárne vecou morálky, tá býva iba jedným z nevyhnutných produktov každého takéhoto duchovného procesu.
Chcem veriť, že každý z nás má na takúto sebanaplňujúcu obeť predpoklady, a že takéto sebanaplňovanie je pravým opakom egocentrizmu. Mocní tohto sveta sa nám aj dnes pokúšajú nahovoriť, že sám jednotlivec neznamená nič, že jeho jedinou nádejou je stať sa ohnivkom reťaze prírodných a spoločenských javov v čase a v priestore. Vo svojich najsilnejších okamihoch, keď sa cítime byť absolútne slobodní a nebojíme sa ani možnosti fyzického zániku, si však uvedomujeme, že naším pravým domovom nie je príroda ani spoločnosť, ale kozmos, a že naše vnútro je odrazom i súčasťou jeho bezhraničnosti.
Nevyhnutnou podmienkou takéhoto poznania je dôsledný rozumový, zmyslový a emocionálny odstup od sveta i od seba samého. Istá orientálna múdrosť hovorí, že ak chce človek vedieť ako vyzerá vrch, nemôže si zastať niekoľko krokov od neho, ale musí sa naň pozrieť z diaľky.
Pudový egocentrizmus, diktát biológie, iracionálnych návykov a nášho spoločenského zaradenia, sú najväčšími nepriateľmi vnútornej slobody. Táto sloboda je prakticky synonymom schopnosti pozrieť sa na seba z odstupu, podobne ako sa nepodkupný bádateľ či chladnokrvný chirurg pozerajú na predmet svojho záujmu. Bez takéhoto ozdravujúceho postoja nemôžeme nikdy dospieť k ozajstnému sebapoznaniu, a teda ani k poznaniu základných zákonitostí sveta, v ktorom žijeme. Nuž azda ani netreba zdôrazňovať, že bez autentického, poctivého poznania súradníc nášho bytia nie sme schopní správne posúdiť vlastné možnosti, a tým ani správne voliť a konať. Toto platí tak pre jednotlivca, ako aj pre kultúrne spoločenstvo.
PREČO TAK RADI ŠKATUĽKUJEME
Jednou z najčudesnejších a zároveň najškodlivejších čŕt ľudskej povahy je potreba škatuľkovania. Pravdepodobne od okamihu, keď sa prebudilo ľudské vedomie a s ním existenciálna úzkosť, začal človek triediť a hodnotiť nielen prírodné javy, ale aj ľudí, s ktorými prichádzal do styku. Ľudia sa začali deliť podľa spoločenského postavenia, podľa výzoru, jazyka, náboženstva, regiónu, aby si tak robili svet zrozumiteľnejším a aby si vykompenzovávali svoje komplexy. Od delenia sa na podskupiny bol však iba krôčik k tomu, aby sa jednotlivým spoločenským vrstvám, národnostiam či príslušníkom rozličných subkultúr pripisovali určité spoločné vlastnosti, ktoré vraj „majú v génoch“. Dejiny ľudstva sú plné príkladov, do akých katastrof takéto v zásade iracionálne delenie a škatuľkovanie viedlo. Stačí si spomenúť na javy ako otrokárstvo, kolonializmus alebo rasovo motivované vyvražďovanie celých etník.
V najvyspelejších demokraciách si ľudia, vďaka slobodnej výmene názorov a vývoju v oblasti spoločenských vied, už dávnejšie uvedomili, že škatuľkovanie je niečo ako zhubný nádor na tele spoločnosti, a že proti nemu treba všetkými silami bojovať. Isteže, tento boj nebude nikdy celkom vyhratý, no neúnavnou osvetou, dôrazom na liberálne hodnoty a etickú dôslednosť dokáže zdravo sa vyvíjajúca spoločnosť držať túto chorobu v šachu. Bohužiaľ, situácia je stále dosť odlišná v postkomunistických krajinách, vrátane Slovenska. Tam sa často stretávame s javom, že aj vzdelaní ľudia pri konfrontácii s nepohodlným názorom nepolemizujú vecnými a logickými argumentmi, ale pokúšajú sa diskvalifikovať jeho nositeľa na základe príslušnosti k nejakej etnickej skupine či spoločenskej vrstve. Neraz stačí, že jeden zo starých rodičov dotyčného mal „inakší“ etnický, náboženský či regionálny pôvod, hneď sa zvláštnosť jeho náhľadu pripisuje tomuto faktu. Skrátka, medzi našincami stále prežíva inštinkt „kádrovania“, ako si ho pamätáme z čias komunistickej totality, keď bolo spoločenské a svetonázorové škatuľkovanie organickou súčasťou politického systému.
Najzvláštnejšie je, že takéhoto škatuľkovania a nálepkovania sa často dopúšťajú aj ľudia, ktorí kedysi sami boli obeťami podobných praktík. Toto v nás budí podozrenie, že korene týchto necností siahajú ešte do čias pred komunistickým prevratom a určite aj pred obdobie fašistickej Slovenskej republiky v rokoch 2. svetovej vojny. Slovensko, ako aj väčšina jeho susedov, patrilo po stáročia do multi-etnickej habsburgovskej monarchie, ktorá sa vyznačovala nielen výraznými sociálnymi rozdielmi, ale aj skrytými a často aj otvorenými rozpormi medzi jednotlivými národnosťami. Dominantné národy videli vo svojej mocenskej pozícii potvrdenie svojej biologickej a civilizačnej nadradenosti, pričom sa neraz odvolávali na dejinné a prírodné zákonitosti, ba niekedy aj na božiu vôľu. Menšie, často utláčané národy, medzi ktoré patrili aj Slováci, hľadali zase vo svojej mentalite a kultúre kvality, ktoré podľa nich iným chýbajú a ktoré by z nich mohli urobiť akúsi duchovnú mocnosť. Skrátka, rozpory medzi jednotlivými etnikami, práve tak ako rozpory medzi náboženskými konfesiami a spoločenskými vrstvami, viedli k nezdravej kolektívnej súťaživosti a potrebe ľudí vyvyšovať sa nad iné skupiny. Takto vznikali kolektívne predsudky, ktoré v modifikovaných formách prežívajú v našej časti Európy dodnes. Keď uvážime, že posledné roky priniesli aj vznik a nárast extrémistických politických hnutí, ktoré robia z kolektívneho nálepkovania podstatnú časť svojho programu, mali by sme sa čo najrozhodnejšie zamyslieť nad týmto nepekným historickým dedičstvom, identifikovať jeho korene a minimalizovať jeho pôsobenie tak na individuálnej ako aj spoločenskej úrovni.
HUDBA V POŇATÍ SCHOPENHAUERA A NIETZSCHEHO
Na tento rok pripadá 160. výročie smrti Arthura Schopenhauera a 120. výročie skonu Friedricha Nietzscheho, dvoch nemeckých filozofov, ktorí mali obrovský vplyv na vývoj modernej európskej kultúry. Schopenhauer videl svet ako miesto nekonečnej reťaze utrpenia spôsobeného tyranskou neosobnou vôľou k životu, ktorá sa neustále potrebuje realizovať vo vytváraní individuálnych javov. Nietzsche, o dve generácie mladší, najprv vychádzal zo Schopenhauera, no postupne, ako nadobúdal pozitívnejší vzťah k životu, sa od neho čoraz dôraznejšie dištancoval. Na rozdiel od Schopenhauera, ktorý vyzýval ľudí k popretiu životnej vôle prostredníctvom askézy a kontemplácie, Nietzsche hlásal návrat k prirodzeným biologickým inštinktom. Podľa neho bolo treba žiť v súlade s vrodenou „vôľou k moci“, v ktorej však nevidel iba fyzickú nadvládu človeka nad okolím, ale aj sublimovanú moc prostredníctvom ideí a umeleckej tvorby.
Rozdiely medzi Schopenhauerovým a Nietzscheho videním sveta si môžeme ilustrovať na ich chápaní umenia, predovšetkým hudby. Obidvaja filozofi mali blízky vzťah k hudbe a boli jej zasvätenými znalcami. Bývali nielen častými návštevníkmi koncertov a operných predstavení, ale aj sami boli schopnými hudobníkmi. Schopenhauer bol výborným flautistom, Nietzsche zase hral dobre na klavíri, ba aj sám komponoval, predovšetkým vokálne a klavírne skladby. Pre nás sú však v tejto súvislosti zaujímavejšie ich názory na podstatu hudby ako umeleckého druhu. Pre Schopenhauera bola hudba priamym odrazom ešte nerealizovanej svetovej vôle. V hudobných tónoch, farbách a líniách dokážeme podľa neho spoznávať svet bez utrpenia, preto v nás počúvanie hudby prebúdza čistú estetickú slasť. Podľa Schopenhauera by hudba nemala rozprávať nejaký príbeh ani napodobňovať prírodné zvuky, ale mala by byť čisto abstraktná a bezúčelná, oslobodená od konkrétnych asociácií. Nietzsche sa najprv viac-menej stotožňoval s týmto Schopenhauerovým poňatím, čo najzreteľnejšie vidíme v jeho knihe Zrodenie tragédie, v ktorej tvrdí, že grécka tragédia vznikla „z ducha hudby“. Staroveký človek tvoril najprv hudbu ako abstraktný odraz vôle k životu, no postupne k nej pridával slová, vyjadrujúce jeho smútok zo straty prírodnej nevinnosti. Zozačiatku sa texty spievali zborovo, neskôr sa zo zboru vyčlenil jeden sólista, potom aj viacerí, čím vznikali dialógy medzi jednotlivými spevákmi a zborom. Toto dalo základ dramatickému umeniu, ako ho poznáme v Európe.
Začas si Nietzsche myslel, že v modernej dobe vzkriesil ducha gréckej tragédie predovšetkým Richard Wagner, keď na základe germánskych a keltských mýtov tvoril dramatické libretá, ktorým vdychoval dušu svojou monumentálnou, v tom čase novátorskou hudbou. Wagner uznával Schopenhauerovu tézu, že hudba je priamym odrazom ešte nerealizovanej svetovej vôle a rovnako akceptoval Schopenhauerov názor, že tragédia je najvyšším literárnym druhom, lebo zobrazuje ľudský život vo všetkej jeho trýznivosti a protirečivosti.
Postupne však Nietzsche čoraz väčšmi Wagnerovi vyčítal, že sa nedokáže oslobodiť od Schopenhauerovho pesimizmu. Podľa neskoršieho Nietzscheho neexistuje nijaké pesimistické umenie, lebo každé umenie má pritakávať životu a splývať s ním. Veľkým zážitkom bolo pre neho zoznámenie sa s Bizetovou operou Carmen, ktorú vraj videl dvadsaťkrát. V Bizetových ohnivých tónoch Nietzsche cítil prejav autentických ľudských vášní a posolstvo južanského temperamentu, ktorý bol pre neho zdravou alternatívou k Wagnerovmu severskému chladu a trudnomyseľnosti.
Dá sa povedať, že kým Schopenhauerovo poňatie hudby je blízke introvertným, kontemplatívnym svetonázorom, aký predstavujú buddhizmus, platonizmus alebo pôvodné kresťanstvo, Nietzscheho hudobný ideál vychádza z vitalistického opájania sa vášňou a okamihmi extatickej rozkoše. Azda sú to dva rovnako platné, komplementárne estetické pohľady, ktoré vždy budú mať svoju logiku a svoje opodstatnenie.
(Tieto tri texty boli odvysielané na Rádiu Devín v priebehu roku 2020)