Medzi dvoma jazykmi a dvoma kultúrami
K osemdesiatke Ivana Čičmanca
Narodil sa 21. augusta 1942 v Bratislave a po augustovej okupácii v roku 1968 (ruské tanky sa objavili v uliciach nášho hlavného mesta práve v to osudové ráno 21. augusta) sa rozhodol emigrovať. Nedávno mi o tom napísal: „ Emigroval som do Nórska, čo som nikdy neskôr neoľutoval. Keď som sa v rokoch 1968-69 rozhodoval, ši mám emigrovať alebo nie, v prospech emigrácie silno zavážila aj predtucha, že nielen do tlače, ale aj do literatúry a ostatnej kultúry sa vráti cenzúra a politický dirigizmus, čo bola pre mňa priam neznesiteľná predstava“.
Ivan Čičmanec sa tak ako poaugustový emigrant ubránil tomu, čo sa u nás doma naozaj zmenilo na dvadsaťročnú krutú realitu, od roku 1969 si v Nórsku najskôr prešiel obvyklým emigrantským údelom: v Oslo pracoval ako továrenský a prístavný robotník či nočný strážnik, potom vyštudoval na univerzite ruštinu, angličtinu a divadelnú vedu a od roku 1978 sa ako učiteľ na základnej školy mohol zapojiť do kultúrneho diania vo svojej novej vlasti, a zároveň si svoju „starú vlasť“ sprítomňoval publikovaním v česko-slovenskej exilovej tlači. Na Slovensku sa do roku 1989 veľa nevedelo o jeho prekladateľských aktivitách: v roku 1984 vyšla v nórčine pod názvom Fiken pá piletraer antológia slovenskej nadrealistickej poézie (preklad s K. Heggelundom) a v roku 1989 výber z poézie Jána Buzássyho ( so S. Saeterbakkenom) a v tom istom roku prózy slovenských autorov v antológii českých a slovenských poviedok Tsjekko-Slovakia forteller (preklady s M. Johnsenovou). V deväťdesiatych rokoch predstavil nórskemu publiku aj výber z poézie Jána Ondruša, Milana Richtera a Ivana Kupca.
Na Slovensku sa v roku 1992 ako prekladateľ predstavil antológiou súčasnej nórskej poézie Krajina s dvoma slnkami. V deväťdesiatych rokoch, verím, že ako natrvalo zapamätateľný básnik, prozaik a esejista, vstúpil do súčasnej slovenskej literatúry. V roku 2005 publikoval cyklus básní v próze V ohnisku neprítomnosti, v roku 2011 zbierku poviedok Vzdychy a údery, v roku 2012 eseje Krehké čaro disonancií, v roku 2011 zbierku poviedok Vzdychy a údery, v roku 2013 básnickú zbierku Fialová hudba (získal za ňu Prémiu Literárneho fondu) a v tom istom roku aj prestížnu Hviezdoslavovu za preklady slovenskej literatúry do nórčiny, v roku 1915 novelu Bratislavský satyr a v roku mu vyšiel výber z článkov a esejí z rokov 2013 – 2017 Život je len chodiaci tieň a cyklus esejistických úvah Z večerných kontemplácií.
Okrem dvoch kníh z roku 2019, ktoré vyšli do vydavateľstve Hronka a knihy esejí, ktoré vyšli v Kalligrame, sa Čičmancovým slovenským vydavateľom stal Milan Richter a jeho vydavateľstvo MilaniumM. Zoznámili sa v Nórsku, kde sa Milan Richter stal prvým slovenským diplomatom po vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 a ako Chargé d´affaires pôsobil v Nórskom kráľovstve do augusta 1995. Známy prekladateľ veľkých severských básnikov po založení svojho vydavateľstva postupne sprístupňoval Čičmancovo dielo, ktoré nás, jeho dlhoročných čitateľov oslovilo svojich poeticko-reflexivnymcharakterom, esejistickým ladením, podnetnými úvahami z oblasti filozofie, literatúry a náboženstva s jeho židovsko-kresťanskou duchovnou tradíciou, ale aj podnetmi z budhizmu, hinduizmu Do jeho próz, najmä knihy poviedok sa premietla drsnosť severskej prózy, jej nietzcheovská či schopenauerovská lektúra, ktorú má Čičmanec hlboko zažitú.V roku 2019 ma osobitne zaujal poviedkou Klietky (z denníka bieleho potkana), ktorá vyšla v prvom čísle Romboidu: prekvapila ma jej príbehová optika, prinášajúca výrazovo brilantný pohľad na svet, v ktorom sa žije, dúfa a trpí rovnako ako v našom ľudskom či skôr odľudštenom bytí.
Ivan Čičmanec žije od roku 1969 natrvalo v Nórsku, ale keď čítam jeho esej Téma outsiderstva u Vámaša a Becketta, brilantnú rozsiahlu štúdiu o B.S. Timrave Umelkyňa z rodu najslobodnejších, a spomenúť by som mohol ďalšie hlboké ponory do našej klasiky a jej obohacujúce presahy do európskeho literárneho kontextu, vždy vtedy mám neodbytný pocit, že svojim dielom je náš klubový kolega trvalejšie aj aktuálnejšie prítomný v slovenskej literatúre, ako mnohí z nás, ktorí sme ako autori „nevykročili z rodného chotára“.
S Ivanom Čičmancom som sa zoznámil v roku 2008 na Medzinárodnom literárnom festivale Kafkove Matliare, od roku 2010 som sa s ním, zväčša raz ročne, stretával na Klube nezávislých spisovateľov, v rámci kritických reflexii sme sa zaoberali jeho dielom. Osobne som obdivoval jeho hlboký vhľad do rôznych oblastí umenia a schopnosť tvorivo ho využiť vo svojich prózach a esejach, napriek zdravotným obmedzeniam, ktoré musí prekonávať pokračuje na svojej tvorbe. Svedčí o tom aj kniha poviedok Zažité a vysnívané, ktorá práve vyšla u jeho „skalného“ vydavateľa a priateľa Milana Richtera.
Milý Ivan, dúfame, že sa Ti podarí prísť v októbri na Slovensko a na našom klubovom stretnutí nám sám predstaviť svoju novú knižku. Už teraz ťa ale pozdravujeme ako čerstvého osemdesiatnika.
Za členov Klubu nezávislých spisovateľov srdečne Anton Baláž