Ivan Čičmanec: Bratislavský satyr
Dunajská Lužná, MilaniumM 2015
Ivan Čičmanec (1942, Bratislava) od roku 1969 žije v nórskom hlavnom meste Oslo, kde vyštudoval divadelnú vedu, ruštinu a angličtinu. Je aktívny ako publicista, prozaik, básnik a prekladateľ. V Nórsku mu knižne vyšlo niekoľko prekladov zo slovenskej literatúry, Pre slovenské vydavateľstvá zostavil antológiu súčasnej nórskej poézie Krajina s dvoma slnkami (1992) a preložil výbery z poézie nórskych básnikov Sigbjörna Obstfeldera (Tak toto je domov ľudí, 1998) a Gunvor Hofmovej (Smútok príde včas, 2001). Jeho novú prozaickú knižku krátko po jej vyjdení predstavili na júnovom klube prozaik Anton Baláž a poetka a esejistka Dana Podracká.
Bratislavský satyr ako Čičmancova odvaha k príbehu
S Ivanom Čičmancom ako prozaikom som sa zoznámil počas druhého ročníka Kafkových Matliarov. V Dolnom Smokovci dosť zarazeným učiteľkám na dôchodku prečítal úryvok z poviedky o manželskom nesúžití, ktorá potom vyšla v knihe Vzdychy a údery. Knihu, žiaľ, nemám práve k dispozícii, ale stručne by som mohol uviesť, že v tom úryvku bolo podstatne viac zákerných úderov ako milostných vzdychov, čo v dlhoročnom manželskom spolužití až tak neprekvapuje. Prekvapila ma, zrejme aj tie nepripravené poslucháčky miera otvoreného, až strindbergovsky krutého obnaženia hĺbky nedorozumenia, ktorý v tom vzťahu dominoval. Táto a myslím, že aj ďalšie poviedky v tejto knihe mali pôvodne rozhlasovú podobu (robím to tak aj ja, dokonca zo svojich rozhlasových hier robím romány), a tak sa vyznačovali úspornými a zmysluplnými dialógmi, výraznými postavami a presnou stavbou príbehu.
Tieto autorské cnosti sú zabudované aj v základoch Bratislavského satyra. Tu celý text novely prestupuje výrazná vrstva reflexie, pevne zabudovanej do príbehu hlavného protagonistu Stana, jeho manželky Beáty, ich dcéry Idy, syna Otta a jeho priateľky Míny a je predstavená čitateľovi v komunikatívnej podobe eseje o úpadku tradičných hodnôt slovenskej rodiny a stratenom raji patriarchátu a (citujem ) "nenahraditeľnej možnosti žiť v skutočnosti číreho erosu a plodnosti", ktorá so stále narastajúcou mierou agresívneho feminizmu urobila z mužov len "užitočných idiotov". Súčasný neuspokojivý vzťah Stana s Beátou, ktorá sa po odchode na dôchodok plne oddala hudbe, od ktorej ju odtrhlo manželstvo a výchova detí, pre ktoré sa vzdala kariéry hudobníčky a pri spätnom pohľade na spolužitie so Stanom cíti narastajúce sklamanie a pred dcérou sa o Stanovi vyjadrí, že " žena je pre neho iba maternica". Beáta sa zatvára vo svojej izbe a nielen navonok, telesne, ale i vnútorne postupne pretŕha všetky väzby so svojim životnými druhom, ktorého si kedysi vyvolila dobrovoľne a "dala sa ním dvakrát oplodniť", ale teraz to pociťuje ako svoju životnú prehru, ktorá jej zabránila realizovať sa ako umelkyni. K rozpadnutému manželstvu sa pridáva Stanov krajne neuspokojivý vzťah s dcérou, akousi oneskorenou hipisáčkou, ktorá sa považuje za anarchistku a ktorej príchody k rodičom majú podobu krajnej arogancie a pohŕdania aj základnými pravidlami slušného správania, ktoré je u nej motivované ignorovaním spoločenských konvencií a stále narastajúcou nenávisťou k otcovi. Dejový vrchol jej vzťahu k otcovi a úplné popretie ním proklamovaným predstavám v pokračovaní ich rodovej línie je dcérino oznámením, že sa dobrovoľne zbavila možnosti plodiť deti , pretože " sa nechce dať oplodňovať nejakým samoľúbym rozmnožovačom". U syna Otta je to zasa jeho neúspešné podnikanie, pokus zatiahnuť aj otca s pomocou jeho úspor do svojich novým biznisplánov. Aj Ottov vzťah k dlhoročnej priateľke a milenke Míne, ktorý nesmeruje k splodeniu dieťaťa, marí ďalšiu Stanovu nádej na biologické pokračovanie rodu. Tak ako u neho narastá zmarenie všetkých jeho snov a plánov, prehlbuje sa aj radikalizmus jeho úvah, jeho tajných poznámok, ktoré zveruje po večeroch len svojmu počítaču. Predstavujú jeho satyrský únik k "zlatému veku", v ktorom muži ovládali svet prostredníctvom svojej plodivej sexuálnej potencie, úlohou žien bolo len plodiť deti (ba muž ich mohol splodiť s ľubovoľným počtom žien), stav populácie sa nemal regulovať žiadnymi umelými zásahmi, vrátanie očkovania detí proti vírusovým chorobám, nie je treba motivovať, ba skôr brániť ženám v prístupe k vyššiemu vzdelaniu, dokonca by bolo treba vrátiť civilizáciu znova do jaskynnej podoby.
Hoci tieto úvahy pôsobia až groteskne, Čičmanec tu len v extrémnej podobe ukazuje, že ak nie je pud regulovaný a kultivovaný práve, potom sme sa ešte nebezpečne málo vzdiali od sveta nahej opice. Túto myšlienku autor dôsledne pretavuje aj do príbehu novely, preto čitateľa zo začiatku prekvapuje u našej literatúre taký otvorený, naturalistický opis milostného aktu, ktorý má u Čičmanca len podobu vniknutia penisu do vagíny, doslovne "zopár kvapiek žltkavej tekutiny do lepkavej ženskej diery". Čiže žiadne erotické zjemnenie, pretože to je už súčasťou kultúry, a kultúra bráni návratu k prvotným pudom a inštinktom, k čisto biologizujúcemu poňatiu človeka, reštartu sveta v ktorom je bez korekcie života prostredníctvom ducha a morálky všetko dovolené.
Ivan Čičmanec v Bratislavskom satyrovi ako autor demonštroval aj svoju odvahu k príbehu, ktorý je uhoľným kameňom epiky a ktorý aj naši postmoderní autori zavrhli či aspoň spochybnili a napísali a vydali tak mnoho čitateľsky mŕtvych diel. Čičmanec v novele vracia próze výrazný, zmysluplný príbeh, do krajnosti doviedol Idino anarchisticky zvrátené vnímanie slobody nakladania s vlastným telom, Stanove kruté zlyhania v úsilí získať samčím spôsobom iné ženy, a bez zábran, vedome, bez obáv z oidipovských výčitiek ho poslal do postele so synovou družkou počas jeho obchodnej cesty a tým akoby predznamenal aj synov dobrovoľný fyzický koniec v ktoromsi berlínskom hoteli. Musím ale zdôrazniť, že u Čičmanca ale táto odvaha k príbehu hraničných rodinných situácii s krajnými riešeniami dosahuje apelatívny účinok, čitateľ si uvedomuje ako antihumánne úvahy ovplyvňujú nielen ľudskú psychiku, ale môžu v príhodnej osobnej i spoločenskej situácii viesť k antihumánnym činom. Chvíľami som pri čítaní hrdinových úvah cítil desivý, odvrátený, dnes často nezbadaný či v mediálnom hluku sa strácajúci dych dejín, tých dejín, ktoré ešte nedávno aj v našom stredoeurópskom priestore mali podobu osvienčimských plynových krematórií a dnes stále viac sa približujúcu hrozbu anarchistických či džihádistických excesov.
Bratislavský satyr je dielo premýšľavého autora, jeho sociologizujúce úvahy o súčasnom stave slovenského rodinného, spoločenského i duchovného života ( odhliadnúc od ich krajných myzogínskych polôh), mi pripomenuli zabúdané a stále nedocenené dielo Jána Lajčiaka Slovensko a kultúra - o ktorom sme si s Ivanom po vydaní môjho románu Prehovor, Ezechiel, vymenili niekoľko inšpirujúcich mejlov. Aj Lajčiakove úvahy neboli zámerne provokujúce či kontroverzne, len zachytili vtedajší stav slovenskej spoločnosti. Túto nezámernosť, no ktorá vo svojom výsledku pôsobí rovnako provokatívne som odčítal aj v reflexívnej vrstve Čičmancovej novej knihy. Vnútorne je spojená s textami Tichý triumf malomeštiactva a Slovenské paradoxy a protirečenia a v Bratislavskom satyrovi im dáva podobu príbehu. Vďaka za tento príbeh, Ivan, za spôsob akým si nás zo vzdialeného Nórska predstavil v tomto nelichotivom, ale pravdu zrkadliacom pohľade.
Anton Baláž
Keď príbeh mení dušu...
Bratislavský satyr je treťou prozaickou knihou Ivana Čičmanca. Chce byť knihou varovnou. Autor píše: "Chcem varovať pred antiduchovnou mentalitou, ktorej výhonky možno pozorovať aj u nás a ktorej vplyvy by v prípade vážnejšej spoločenskej krízy mohli mať fatálne následky." Protagonistom je Stano. Stano je mačo (slovo macho pochádza zo španielčiny a jeho pôvodný význam je samec). Je solídne intelektuálne vybavený. Patriarchálnu rolu uplatňuje nielen pro domo, teda dôverne a doma, ale aj v sociálnom a mediálnom priestore. Riadi sa heslom: Všetko je dovolené. Táto myšlienka má pôvod v Dostojevskom (a ešte hlbšie v Solovjevovi), má však aj druhú polovicu: Všetko je dovolené, ak nie je Boh. Stano tento rozmer bytia zjednodušuje: Všetko je dovolené, pretože som samec.
Aby to nebolo také priehľadné, znaky antiduchovnej mentality má uhladené kultúrnym správaním. Ako novinár pomerne zručne narába so slovom. Podľa Čičmanca: "Stano, ústredná postava príbehu, je nespokojný so svojím životom, problém však nevidí v sebe, ale v okolitom svete. Utieka sa k zdanlivo nerealistickým, antihumánnym snom o spoločnosti založenej na biologizujúcom poňatí človeka a na práve silnejšieho." Mnoho dvojíc žije ako Stano a jeho manželka Beata. Konzumujú navzájom svoje životy, vychovávajú a materiálne zabezpečujú svoje deti, a predsa sú dôsledky ich životov fatálne. Stanova vina je dovŕšená na deťoch - syn Otto spácha samovraždu a dcéra Ida oznámi rodičom, že sa dala sterilizovať, pretože cieľom jej života je byť anarchistkou. Aby dráma nadobudla antické rozmery, po samovražde syna Otta, Stano, ktorý spal s Ottovou priateľkou Mínou, sa dozvedá, že ich sex nezostal bez následkov. Mína však dieťa nechala potratiť. Aby sa zbavila viny aj za potratené dieťa, aj za samovraždu priateľa, hovorí o spoluvine: "Hanebne sme ho nechali v štichu. Všetci sme vlastne spolupáchateľmi. Ja aj ty... Všetci. Mali by nás za to súdiť." Inými slovami povedané, za duchovný stav dnešnej spoločnosti sme zodpovední obecne všetci, ale nikto konkrétne, lebo také časy žijeme.
Tesne po druhej svetovej vojne, roku 1946, vydal Karl Jaspers filozofické dielo Otázka viny (Die Schuldfrage), kde vojnovú, a teda ideologickú nemeckú vinu začlenil do štyroch oblastí: 1. kriminálna vina 2. politická vina 3. morálna vina a 4. metafyzická vina. Vojna sa skončila, vojna pokračuje. V súvislosti s otázkami, ktoré nastoľuje Čičmanec, by bolo výstižnejšie hovoriť o zodpovednosti a spoluzodpovednosti. Ak je vydobytá sloboda človeka o tom, že všetko je dovolené, veľmi ľahko môže skĺznuť do slobody bez zodpovednosti. Čičmanec píše: "Naša sloboda je dnes ohrozovaná z mnohých strán. V mene ideológií, prírodných zákonov a tzv. tradičných hodnôt sa útočí na duchovnú autonómiu jednotlivca a na jeho právo voliť si vlastnú životnú cestu. V tejto knižke som sa pokúsil ponoriť do psychiky človeka, ktorý by sa za určitých okolností mohol stať prisluhovačom niektorého z takýchto totalitných hnutí."
Satyr v gréckej mytológii patril medzi lesných démonov. Bol napoly cap, napoly človek. Holdoval vínu a sexu a bol zobrazovaný s erekciou. Považovali ho za zbabelca. Ak začneme starý príbeh vykladať v nových súvislostiach, vynára sa z neho aj symbolika moci silnejšieho nad slabším, symbolika ideológie. Dnešný satyr, ten, ktorého má na mysli Čičmanec, patrí medzi civilizačných démonov. Je napoly mačo, napoly intelektuál, holduje rôznym typom závislostí, od internetu po burzu, a tiež je považovaný za zbabelca. Je maskovaný kultúrou a má aj romantické črty (súcitne načúva problémom žien v romantických kaviarňach, pričom uvažuje o tom, či by sa s nimi dalo vyspať alebo ich zmanipulovať). V maile mi Ivan napísal: "Je nesporným, a dosť deprimujúcim faktom, že mnohí romantickí, alebo romanticky založení umelci, ktorí vo svojich dielach vedeli krásne stvárňovať čistú lásku, boli v súkromnom živote satyrmi najvulgárnejšieho druhu. Spomeniem aspoň anglického básnika Shelleyho a Nóra Hamsuna. Neraz mám pocit, že títo ľudia ospevovali lásku preto, aby ju vo vlastnom živote mohli zneužívať na slepý kult semena. Obeťami takéhoto pseudoromantizmu sa stávali ženy a deti. Ale boli tu tiež zničené životy samotných satyrov, keďže v hre bývali neraz aj chudoba, pohlavné choroby, alkoholizmus alebo drogy. Pokiaľ ide o Stanovu schopnosť písať o patriarcháte v (kvázi) filozofickej rovine, bol som pri písaní začas v rozpakoch, akými intelektuálnymi schopnosťami ho mám vybaviť. Nakoniec som mu priznal schopnosť treťotriedneho esejistu, pričom jeho poznámky možno chápať aj ako čisto literárny extrakt jeho vedomých a podvedomých túžob, a či jeho mačovskej paranoie. Aj nórsky masový vrah Breivik, takisto veľký prívrženec patriarchátu, sa dokáže celkom slušne písomne vyjadrovať, podobne aj jeho predchodca Quisling sa rád hral na filozofa."
Z Čičmancovej knihy vanie čechovovský mráz; zdanlivo sa nič nedeje, a pritom sa siaha do psychických rán celého spoločenstva. Satyr vie, že jeho srdce je iba pseudosrdce. Aj preto sa upína k biologizácii života, k jeho materializácii, čo má vždy blízko k ideológiám, manipulujúcim s duchovnou podstatou človeka. Dostávame sa k jadru Čičmancovho varovania: Ak príbeh nemá dušu, nie je to ľudský príbeh, ale príbeh satyrský.
Dana Podracká
Dunajská Lužná, MilaniumM 2015
Ivan Čičmanec (1942, Bratislava) od roku 1969 žije v nórskom hlavnom meste Oslo, kde vyštudoval divadelnú vedu, ruštinu a angličtinu. Je aktívny ako publicista, prozaik, básnik a prekladateľ. V Nórsku mu knižne vyšlo niekoľko prekladov zo slovenskej literatúry, Pre slovenské vydavateľstvá zostavil antológiu súčasnej nórskej poézie Krajina s dvoma slnkami (1992) a preložil výbery z poézie nórskych básnikov Sigbjörna Obstfeldera (Tak toto je domov ľudí, 1998) a Gunvor Hofmovej (Smútok príde včas, 2001). Jeho novú prozaickú knižku krátko po jej vyjdení predstavili na júnovom klube prozaik Anton Baláž a poetka a esejistka Dana Podracká.
Bratislavský satyr ako Čičmancova odvaha k príbehu
S Ivanom Čičmancom ako prozaikom som sa zoznámil počas druhého ročníka Kafkových Matliarov. V Dolnom Smokovci dosť zarazeným učiteľkám na dôchodku prečítal úryvok z poviedky o manželskom nesúžití, ktorá potom vyšla v knihe Vzdychy a údery. Knihu, žiaľ, nemám práve k dispozícii, ale stručne by som mohol uviesť, že v tom úryvku bolo podstatne viac zákerných úderov ako milostných vzdychov, čo v dlhoročnom manželskom spolužití až tak neprekvapuje. Prekvapila ma, zrejme aj tie nepripravené poslucháčky miera otvoreného, až strindbergovsky krutého obnaženia hĺbky nedorozumenia, ktorý v tom vzťahu dominoval. Táto a myslím, že aj ďalšie poviedky v tejto knihe mali pôvodne rozhlasovú podobu (robím to tak aj ja, dokonca zo svojich rozhlasových hier robím romány), a tak sa vyznačovali úspornými a zmysluplnými dialógmi, výraznými postavami a presnou stavbou príbehu.
Tieto autorské cnosti sú zabudované aj v základoch Bratislavského satyra. Tu celý text novely prestupuje výrazná vrstva reflexie, pevne zabudovanej do príbehu hlavného protagonistu Stana, jeho manželky Beáty, ich dcéry Idy, syna Otta a jeho priateľky Míny a je predstavená čitateľovi v komunikatívnej podobe eseje o úpadku tradičných hodnôt slovenskej rodiny a stratenom raji patriarchátu a (citujem ) "nenahraditeľnej možnosti žiť v skutočnosti číreho erosu a plodnosti", ktorá so stále narastajúcou mierou agresívneho feminizmu urobila z mužov len "užitočných idiotov". Súčasný neuspokojivý vzťah Stana s Beátou, ktorá sa po odchode na dôchodok plne oddala hudbe, od ktorej ju odtrhlo manželstvo a výchova detí, pre ktoré sa vzdala kariéry hudobníčky a pri spätnom pohľade na spolužitie so Stanom cíti narastajúce sklamanie a pred dcérou sa o Stanovi vyjadrí, že " žena je pre neho iba maternica". Beáta sa zatvára vo svojej izbe a nielen navonok, telesne, ale i vnútorne postupne pretŕha všetky väzby so svojim životnými druhom, ktorého si kedysi vyvolila dobrovoľne a "dala sa ním dvakrát oplodniť", ale teraz to pociťuje ako svoju životnú prehru, ktorá jej zabránila realizovať sa ako umelkyni. K rozpadnutému manželstvu sa pridáva Stanov krajne neuspokojivý vzťah s dcérou, akousi oneskorenou hipisáčkou, ktorá sa považuje za anarchistku a ktorej príchody k rodičom majú podobu krajnej arogancie a pohŕdania aj základnými pravidlami slušného správania, ktoré je u nej motivované ignorovaním spoločenských konvencií a stále narastajúcou nenávisťou k otcovi. Dejový vrchol jej vzťahu k otcovi a úplné popretie ním proklamovaným predstavám v pokračovaní ich rodovej línie je dcérino oznámením, že sa dobrovoľne zbavila možnosti plodiť deti , pretože " sa nechce dať oplodňovať nejakým samoľúbym rozmnožovačom". U syna Otta je to zasa jeho neúspešné podnikanie, pokus zatiahnuť aj otca s pomocou jeho úspor do svojich novým biznisplánov. Aj Ottov vzťah k dlhoročnej priateľke a milenke Míne, ktorý nesmeruje k splodeniu dieťaťa, marí ďalšiu Stanovu nádej na biologické pokračovanie rodu. Tak ako u neho narastá zmarenie všetkých jeho snov a plánov, prehlbuje sa aj radikalizmus jeho úvah, jeho tajných poznámok, ktoré zveruje po večeroch len svojmu počítaču. Predstavujú jeho satyrský únik k "zlatému veku", v ktorom muži ovládali svet prostredníctvom svojej plodivej sexuálnej potencie, úlohou žien bolo len plodiť deti (ba muž ich mohol splodiť s ľubovoľným počtom žien), stav populácie sa nemal regulovať žiadnymi umelými zásahmi, vrátanie očkovania detí proti vírusovým chorobám, nie je treba motivovať, ba skôr brániť ženám v prístupe k vyššiemu vzdelaniu, dokonca by bolo treba vrátiť civilizáciu znova do jaskynnej podoby.
Hoci tieto úvahy pôsobia až groteskne, Čičmanec tu len v extrémnej podobe ukazuje, že ak nie je pud regulovaný a kultivovaný práve, potom sme sa ešte nebezpečne málo vzdiali od sveta nahej opice. Túto myšlienku autor dôsledne pretavuje aj do príbehu novely, preto čitateľa zo začiatku prekvapuje u našej literatúre taký otvorený, naturalistický opis milostného aktu, ktorý má u Čičmanca len podobu vniknutia penisu do vagíny, doslovne "zopár kvapiek žltkavej tekutiny do lepkavej ženskej diery". Čiže žiadne erotické zjemnenie, pretože to je už súčasťou kultúry, a kultúra bráni návratu k prvotným pudom a inštinktom, k čisto biologizujúcemu poňatiu človeka, reštartu sveta v ktorom je bez korekcie života prostredníctvom ducha a morálky všetko dovolené.
Ivan Čičmanec v Bratislavskom satyrovi ako autor demonštroval aj svoju odvahu k príbehu, ktorý je uhoľným kameňom epiky a ktorý aj naši postmoderní autori zavrhli či aspoň spochybnili a napísali a vydali tak mnoho čitateľsky mŕtvych diel. Čičmanec v novele vracia próze výrazný, zmysluplný príbeh, do krajnosti doviedol Idino anarchisticky zvrátené vnímanie slobody nakladania s vlastným telom, Stanove kruté zlyhania v úsilí získať samčím spôsobom iné ženy, a bez zábran, vedome, bez obáv z oidipovských výčitiek ho poslal do postele so synovou družkou počas jeho obchodnej cesty a tým akoby predznamenal aj synov dobrovoľný fyzický koniec v ktoromsi berlínskom hoteli. Musím ale zdôrazniť, že u Čičmanca ale táto odvaha k príbehu hraničných rodinných situácii s krajnými riešeniami dosahuje apelatívny účinok, čitateľ si uvedomuje ako antihumánne úvahy ovplyvňujú nielen ľudskú psychiku, ale môžu v príhodnej osobnej i spoločenskej situácii viesť k antihumánnym činom. Chvíľami som pri čítaní hrdinových úvah cítil desivý, odvrátený, dnes často nezbadaný či v mediálnom hluku sa strácajúci dych dejín, tých dejín, ktoré ešte nedávno aj v našom stredoeurópskom priestore mali podobu osvienčimských plynových krematórií a dnes stále viac sa približujúcu hrozbu anarchistických či džihádistických excesov.
Bratislavský satyr je dielo premýšľavého autora, jeho sociologizujúce úvahy o súčasnom stave slovenského rodinného, spoločenského i duchovného života ( odhliadnúc od ich krajných myzogínskych polôh), mi pripomenuli zabúdané a stále nedocenené dielo Jána Lajčiaka Slovensko a kultúra - o ktorom sme si s Ivanom po vydaní môjho románu Prehovor, Ezechiel, vymenili niekoľko inšpirujúcich mejlov. Aj Lajčiakove úvahy neboli zámerne provokujúce či kontroverzne, len zachytili vtedajší stav slovenskej spoločnosti. Túto nezámernosť, no ktorá vo svojom výsledku pôsobí rovnako provokatívne som odčítal aj v reflexívnej vrstve Čičmancovej novej knihy. Vnútorne je spojená s textami Tichý triumf malomeštiactva a Slovenské paradoxy a protirečenia a v Bratislavskom satyrovi im dáva podobu príbehu. Vďaka za tento príbeh, Ivan, za spôsob akým si nás zo vzdialeného Nórska predstavil v tomto nelichotivom, ale pravdu zrkadliacom pohľade.
Anton Baláž
Keď príbeh mení dušu...
Bratislavský satyr je treťou prozaickou knihou Ivana Čičmanca. Chce byť knihou varovnou. Autor píše: "Chcem varovať pred antiduchovnou mentalitou, ktorej výhonky možno pozorovať aj u nás a ktorej vplyvy by v prípade vážnejšej spoločenskej krízy mohli mať fatálne následky." Protagonistom je Stano. Stano je mačo (slovo macho pochádza zo španielčiny a jeho pôvodný význam je samec). Je solídne intelektuálne vybavený. Patriarchálnu rolu uplatňuje nielen pro domo, teda dôverne a doma, ale aj v sociálnom a mediálnom priestore. Riadi sa heslom: Všetko je dovolené. Táto myšlienka má pôvod v Dostojevskom (a ešte hlbšie v Solovjevovi), má však aj druhú polovicu: Všetko je dovolené, ak nie je Boh. Stano tento rozmer bytia zjednodušuje: Všetko je dovolené, pretože som samec.
Aby to nebolo také priehľadné, znaky antiduchovnej mentality má uhladené kultúrnym správaním. Ako novinár pomerne zručne narába so slovom. Podľa Čičmanca: "Stano, ústredná postava príbehu, je nespokojný so svojím životom, problém však nevidí v sebe, ale v okolitom svete. Utieka sa k zdanlivo nerealistickým, antihumánnym snom o spoločnosti založenej na biologizujúcom poňatí človeka a na práve silnejšieho." Mnoho dvojíc žije ako Stano a jeho manželka Beata. Konzumujú navzájom svoje životy, vychovávajú a materiálne zabezpečujú svoje deti, a predsa sú dôsledky ich životov fatálne. Stanova vina je dovŕšená na deťoch - syn Otto spácha samovraždu a dcéra Ida oznámi rodičom, že sa dala sterilizovať, pretože cieľom jej života je byť anarchistkou. Aby dráma nadobudla antické rozmery, po samovražde syna Otta, Stano, ktorý spal s Ottovou priateľkou Mínou, sa dozvedá, že ich sex nezostal bez následkov. Mína však dieťa nechala potratiť. Aby sa zbavila viny aj za potratené dieťa, aj za samovraždu priateľa, hovorí o spoluvine: "Hanebne sme ho nechali v štichu. Všetci sme vlastne spolupáchateľmi. Ja aj ty... Všetci. Mali by nás za to súdiť." Inými slovami povedané, za duchovný stav dnešnej spoločnosti sme zodpovední obecne všetci, ale nikto konkrétne, lebo také časy žijeme.
Tesne po druhej svetovej vojne, roku 1946, vydal Karl Jaspers filozofické dielo Otázka viny (Die Schuldfrage), kde vojnovú, a teda ideologickú nemeckú vinu začlenil do štyroch oblastí: 1. kriminálna vina 2. politická vina 3. morálna vina a 4. metafyzická vina. Vojna sa skončila, vojna pokračuje. V súvislosti s otázkami, ktoré nastoľuje Čičmanec, by bolo výstižnejšie hovoriť o zodpovednosti a spoluzodpovednosti. Ak je vydobytá sloboda človeka o tom, že všetko je dovolené, veľmi ľahko môže skĺznuť do slobody bez zodpovednosti. Čičmanec píše: "Naša sloboda je dnes ohrozovaná z mnohých strán. V mene ideológií, prírodných zákonov a tzv. tradičných hodnôt sa útočí na duchovnú autonómiu jednotlivca a na jeho právo voliť si vlastnú životnú cestu. V tejto knižke som sa pokúsil ponoriť do psychiky človeka, ktorý by sa za určitých okolností mohol stať prisluhovačom niektorého z takýchto totalitných hnutí."
Satyr v gréckej mytológii patril medzi lesných démonov. Bol napoly cap, napoly človek. Holdoval vínu a sexu a bol zobrazovaný s erekciou. Považovali ho za zbabelca. Ak začneme starý príbeh vykladať v nových súvislostiach, vynára sa z neho aj symbolika moci silnejšieho nad slabším, symbolika ideológie. Dnešný satyr, ten, ktorého má na mysli Čičmanec, patrí medzi civilizačných démonov. Je napoly mačo, napoly intelektuál, holduje rôznym typom závislostí, od internetu po burzu, a tiež je považovaný za zbabelca. Je maskovaný kultúrou a má aj romantické črty (súcitne načúva problémom žien v romantických kaviarňach, pričom uvažuje o tom, či by sa s nimi dalo vyspať alebo ich zmanipulovať). V maile mi Ivan napísal: "Je nesporným, a dosť deprimujúcim faktom, že mnohí romantickí, alebo romanticky založení umelci, ktorí vo svojich dielach vedeli krásne stvárňovať čistú lásku, boli v súkromnom živote satyrmi najvulgárnejšieho druhu. Spomeniem aspoň anglického básnika Shelleyho a Nóra Hamsuna. Neraz mám pocit, že títo ľudia ospevovali lásku preto, aby ju vo vlastnom živote mohli zneužívať na slepý kult semena. Obeťami takéhoto pseudoromantizmu sa stávali ženy a deti. Ale boli tu tiež zničené životy samotných satyrov, keďže v hre bývali neraz aj chudoba, pohlavné choroby, alkoholizmus alebo drogy. Pokiaľ ide o Stanovu schopnosť písať o patriarcháte v (kvázi) filozofickej rovine, bol som pri písaní začas v rozpakoch, akými intelektuálnymi schopnosťami ho mám vybaviť. Nakoniec som mu priznal schopnosť treťotriedneho esejistu, pričom jeho poznámky možno chápať aj ako čisto literárny extrakt jeho vedomých a podvedomých túžob, a či jeho mačovskej paranoie. Aj nórsky masový vrah Breivik, takisto veľký prívrženec patriarchátu, sa dokáže celkom slušne písomne vyjadrovať, podobne aj jeho predchodca Quisling sa rád hral na filozofa."
Z Čičmancovej knihy vanie čechovovský mráz; zdanlivo sa nič nedeje, a pritom sa siaha do psychických rán celého spoločenstva. Satyr vie, že jeho srdce je iba pseudosrdce. Aj preto sa upína k biologizácii života, k jeho materializácii, čo má vždy blízko k ideológiám, manipulujúcim s duchovnou podstatou človeka. Dostávame sa k jadru Čičmancovho varovania: Ak príbeh nemá dušu, nie je to ľudský príbeh, ale príbeh satyrský.
Dana Podracká