Aktuálne „starožitnosti“ Rudolfa Chmela
V pripravovaných pamätiach som ho označil za najosvietenejšieho slovenského ministra kultúry. Mal som na to viac dôvodov: do úradu ministra prichádzal ako uznávaný literárny vedec, ktorý sa od šesťdesiatych rokov uplynulého storočia podieľal na formovaní profilu súčasnej literatúry ako autor početných štúdii, článkov a odborných monografii, ako diplomat sa po roku 1989 utváral novú podobu vzájomných diplomatických a kultúrnych vzťahov s Maďarskou republikou, v Českej republike stál pri vzniku Ústavu slovakistických a východoeurópskych štúdií na FFUK v Prahe (a potom ústavu ako riaditeľ dlhé roky viedol). Keď sa v roku 2002 stal po Milanovi Kňažkovi ministrom kultúry SR, podieľal sa na rozvoji literárneho života rozsiahlou podporou grantového systému ministerstva, podporou edičnej činnosti zameranej na pôvodnú tvorbu, osobitne pokračovaním projektu Knižnica slovenskej literatúry.
V čase, keď Chmel pôsobil ako minister kultúry som pracoval v Literárnominformačnom centre a v rámci tzv. prioritných projektov sme mali možnosť čerpať finančné prostriedky na také významné knižné projekty akými boli Šmatlákove Dejiny slovenskej literatúry I., II. , na ktoré nadviazali Marčokové Dejiny slovenskej literatúry III. aj Dejiny slovenskej literatúry pre deti a mládež Ondreja Sliackeho, základné slovníkové diela, výbery z diel literárnych vedcov V. Turčányho a M. Harpáňa, a na podnet Vlada Petríka zriadil R. Chmel viacročný štipendijný fond na podporu novej románovej tvorby: ponúkli sme ho takmer dvadsiatke autorov, viacerým (ako D. Mitanovi či J. Johanidesovi) štipendium pomohlo riešiť aj ich stále ťaživú finančnú situáciu.
V tých rokoch som sa s Rudolfom Chmelom často stretal aj na literárnych podujatiach v Prahe, kde bol v tom čase veľvyslancom SR v Českej republike Ladislav Ballek a riaditeľom Slovenského inštitútu Igor Očenáš. Naše pracovno-priateľské vzťahy pokračovali aj po jeho skončení vo funkcii ministra v roku 2006, keď sa znova naplno venoval pôsobeniu v Ústave slavistických štúdii. V roku 2009 vyšiel v Kalligrame, pod názvom Romantizmus v globalizme s podtitulom Malé národy – Veľké mýty rozsiahly, viac ako 600 stranový výber z jeho literárnohistorických prác, eseje Moja maďarské otázka, Moje slovenské pochybnosti, kritické literárne portréty Ľ. Štúra, J.M. Hurbana, A. Matušku či priateľa I. Kadlečíka, ale aj portréty Alberta Škarvana a Jána Lajčiaka – oboch Chmel považoval za „ národných hriešnikov“, a jeden z nich, evanjelický teológ Ján Lajčiak, ktorého A. Matuška označil za „tragického kňaza“ ma inšpiroval k románu Prehovor, Ezechiel.
Keď mi Chmel Romantizmus v globalizme v marci 2009 priateľsky venoval, texty zhromaždené v knihe označil za „tieto starožitnosti“. Hneď v úvodnom texte Ľudovít Štúr napísal: „ Sme národ fragmentov, odlomkov, improvizácií, diskontinuity. Nie syntéz, celistvosti, nadväznosti. Nemáme skutočné kontinuálne symboly, ani osobnostné. Aj taký Ľudovít Štúr, osobnosť fundamentálneho významu, je pre veľkú, ak nie pre takmer úplnú väčšinu Slovákov symbol skôr školsky formálny, bezobsažný, takmer mŕtvy ako zmysluplný, inšpiratívny, živý. To všetko napriek tomu, že v ankete z prelomu tisícročí ho označila verejnosť za najvýznamnejšieho Slováka. Dostal sa na prvé miesto pred Štefánika a Dubčeka“. A v rozsiahlej štúdii Od Trianonu k Európskej únii, ktorá vyšla v roku 2002, keď vznikla prvá vláda V. Orbána, napísal: „ Keď po dvanástich rokoch vláda mladých demokratov zákonom o Maďaroch žijúcich v susedných štátoch napĺňa odkaz Józsefa Antalla – po desaťročiach prvého predsedu vlády, ktorá vzišla zo slobodných volieb – netají sa tým, že ide o aj o terapiu Trianonu, živej rany maďarských dejín 20. a 21. storočia. Dáva jej však rozmer, ktorý šikovne spája resentiementy minulosti s novými integračnými realitami“. Ako táto “ integračná“ maďarská politika vo vzťahu k Európskej únii po dvadsiatich rokoch Orbánovej vlády vyzerá? No comment! A pokiaľ ide o naše vzájomné vzťahy? „ Sila predsudkov je nateraz v slovensko-maďarských vzťahoch ešte stále väčšia ako sila faktov a nečrtá sa nádej na zmenu“. Len zopakujem, že Chmel to napísal v roku 2002. Teda, takéto aktuálne starožitnosti môžeme čítať v jeho nemýtotvornom pohľade na dejiny strednej Európy.
Už spomeniem len jednu v mojej knižnici spojenej s Rudolfom Chmelom. Je to nové vydanie knihy Jána Lajčiaka Slovensko a kultúra. Vyšla v Spoločnosti Martina Rázusa v Liptovskom Mikuláši v roku 2020 – na sté výročie od jej prvého vydania a v rovnakej grafickej i obsahovej podobe. Spolu s čestným predsedom Spoločnosti Jánom Jurášom a dlhoročným diplomatom Stanislavom Vallom sme Chmela požiadali o úvodnú esej. Dal jej názov Európsky Slovák – slovenský Európan a uviedol ju citátom Alexandra Matušku: „ So slovenskou literatúrou zmierovali človeka tí, čo sa nezmierovali so slovenským životom“. Takto si spomenul na svoj objav tohto, predtým i mnohokrát odvtedy zabúdaného Lajčiakovho diela: „Prvý raz knihu čítal v roku 1957, kniha vyšla vo februári vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v náklade tisíc dvesto exemplárov, v študovni vysokoškolského internátu v Horskom parku, živo si na to pamätám. Mal som osemnásť rokov, bol som čerstvý prvoročiak v druhom semestri a bol som fascinovaný jej nezvyčajným vedeckým kriticizmom, najmä však časovosťou myšlienok, záverov, písaných akoby v prítomnosti. S takou neobyčajne ostrou analýzou stavu slovenskej spoločnosti na začiatku 20. Storočia som sa dovtedy iste nestretol, hoci Matuškovu knihu Pre a proti z predchádzajúceho roku, ktorá nás mohla na podobný pohľad na nedávny vývin pripraviť, sme už absolvovali... Aj Lajčiakova kniha Slovensko a kultúra nám v tom ideologickom čase či skôr nečase dokazovala, že slovenské myslenie môže byť moderné a kritické zároveň. Už len ako malý paradox tých čias môžem pripomenúť, že sociológia bola v dobe nášho štúdia ešte ako „buržoázna“ veda tabu. A štát vydal knihu zakladateľa slovenskej sociológie! Pravdou je, že bez kapitoly Slovensko a náboženstvo, táto téma však bola obsiahnutá v celej knihe, takže čitateľ si obraz o nej mohol urobiť aj tak.“ V našom novom vydaní táto kapitola nechýba.
A už len tento predzáverečný dúšok. Keďže sa nám v Klube nezávislých spisovateľov takmer naraz stretli dvaja vzácni 85. roční jubilanti – po Tiborovi Žilkovi teraz Rudolf Chmel (narodil sa 2. februára 1939), uvediem ešte, že obaja v rovnakom čase študovali na Filozofickej fakulte UK v Bratislave: Žilka slovenčinu a maďarčinu a Chmel slovenčinu a ruštinu. V knihe mojich rozhovorov s Tiborom Žilkom, v kapitole Od maďarských klasikov naživo k budúcim slovenským klasikom, si takto na neho spomenul: „Prvé dva roky na fakulte mi pridelili internát na Švédskych domkoch, rok tam býval aj Rudo Chmel. Už vtedy sa uňho prejavil vzácny rečnícky talent. Neskôr, keď sa začal venovať maďarskej literatúre a slovensko –maďarským literárnym vzťahom, sme nadviazali trvalé pracovné i osobné kontakty.“ Bolo to tak počas Žilkovej ašpirantúry v Ústave svetovej literatúry i počas jeho pedagogického pôsobenia v Maďarsku, kde sa Chmel často pohyboval nielen v diplomatických, ale i vedeckých kruhoch.
Pri týchto ich blízkych jubileách môžeme oprávnene konštatovať, že obaja sú dnes uznávanými literárnymi klasikmi. A tak nášmu klubovému kolegovi Rudolfovi Chmelovi rovnako srdečne blahoželáme k jeho 85. narodeninám.
Milý Rudo, ešte veľa tvorivých síl pri tvorbe nových, stále takých aktuálnych literárnych „starožitností“. Práve malé národy sa potrebujú (teraz ešte naliehavejšie ako v minulosti) vyrovnať so svojimi „veľkými“ často falošnými národnými mýtmi.
Anton Baláž
