Tri ceny AOSS pre členov nášho klubu
Trojnásobným triumfom členov Klubu nezávislých spisovateľov sa skončilo udeľovanie cien Asociácie spisovateľov Slovenska za rok 2016, ktoré sa 29. novembra 2017 odovzdali ich laureátom v Zichyho paláci v Bratislave.
Cenu Slovenského centra PEN získal Ireney Baláž za básnickú zbierku Čas hmatu.
Cenu Klubu nezávislých spisovateľov získala Mila Haugová za básnickú zbierku Srna pozerajúca na Polárku.
Výročnú cenu Asociácie organizácii spisovateľov Slovenska získal Milan Richter za knihu Kafka a Kafka, ktorá obsahuje hry Z Kafkovho pekloraja a Kafkov druhý život.
Všetky ocenené diela sme už predstavili na našich klubových stretnutiach: zbierku I. Baláža Čas hmatu predstavila Mária Bátorová v októbri 2017, zbierku M. Haugovej Srna pozerajúca na Polárku Dana Podracká v júni 2017 a Richterove hry Ladislav Šimon vo februári 2017. Ich príspevky sú publikované na našej webovej stránke v rubrike Kritické reflexie.
O našej klubovej cenu rozhodla porota v zložení Igor Hochel (predseda), Dagmar Inštitorisová a Anton Baláž. Posudzovala takmer dvadsiatku diel, ktoré v roku 2016 vydali členovia KNS a vznikli vo všetkých základných prozaických žánroch: v detskej literatúre, poézii, próze (poviedky, novely i román), kritike i literárnej vede. Svedčí to o vysokom tvorivom nasadení členov KNS a tým, že väčšina týchto diel sa stala i predmetom tvorivých diskusií na klubových stretnutiach, vypovedá aj o pokračovaní v úspešnej klubovej činnosti: vnímame ju i ako záväzok voči našim predchodcom a zakladateľom KNS.
K odovzdávaniu Cien AOSS sa vraciame i nasledujúcimi fotografiami D. Inštotorisovej.
Laudáciou Igora Hochela, ktoré predniesol pred odovzdaním Ceny AOSS poetke Mile Haugovej.
Vážené dámy, vážení páni, ctení prítomní,
pri tejto slávnostnej príležitosti mám tu česť krátko hovoriť o básnickej knihe Mily Haugovej Srna pozerajúca na Polárku, ktorú v roku 2016 vydalo vydavateľstvo ArsPoetica.
Predstava, ako sa krásne, vznešené a ušľachtilé zviera, akým je srna, pozerá na Polárku, je sama osebe pútavá a estetická. Celkom prízemný čitateľ, ale aj čitateľ poézie, ktorý má rád ten typ lyriky, pri ktorom možno básnický obraz presne dešifrovať, teda dá sa presne určiť jeho význam, takpovediac jeho protipól v prírodnej, predmetnej či spoločenskej realite, by mohol vehementne namietať: To nie je možné! My môžeme uzrieť srnku, ale nemôžeme vidieť či vedieť, že sa pozerá práve na Polárku. Moderná či súčasná poézia však pracuje predovšetkým s asociáciami, tajomstvami a víziami, realitu sveta zachytáva prostredníctvom krehkých pocitových záchvevov, chvenia duše, dotykov s transcendentnom, ale i najjemnejších detailov, ktoré dokáže objaviť len pozorné oko, pozorných sluch, hmat či čuch básnika alebo poetky. Takto tvorí poéziu, svoj nevšedný poetický vesmír aj Milka Haugová. Potvrdzuje to i jej najnovšia, opäť pozoruhodná kniha, o ktorej je reč.
Slovenská poézia je už od šesťdesiatych rokov minulého storočia vo svojej prevažnej časti koncipovaná tak, že ju charakterizuje polytematickosť a polymotivickosť jednotlivých básní, jednotlivých lyrických výpovedí. Básne sa vyznačujú zložitou obraznosťou, ktorá vytvára ich viacvýznamovosť, polysémantickosť, nedajú sa teda ani interpretovať jednoznačne, spravidla nemajú jedno myšlienkové jadro, ale majú tých jadier a jadierok viac. Takáto je aj poézia poetky MilyHaugovej – svojím spôsobom teda v sebe kondenzuje všeobecné vlastnosti súčasnej slovenskej lyriky, pravda, len tie najlepšie, no jej autorský rukopis, spôsob písania je zároveň svojský, jedinečný, originálny (i ťažko napodobniteľný). V jej jednotlivých básňach, resp. v básnických kompozíciách (týmto slovným spojením asi v prípade tejto knihy treba charakterizovať jejtexty) nachádzame celé priehrštia sémantických jadier, jadierok, diamantov, významových detailov a nuansí, ale aj nuansí detailov či detailov nuansí.
Milku Haugovú poznám dlhé roky, predovšetkým prostredníctvom jej veršov, noviem aj čosi o jej živote, a môžem povedať, že som nestretol žiadneho iného človeka, ktorý by tak bytostne a intenzívne žil poéziou. Svet ako taký vníma cez poéziu, respektíve vníma a dýcha poéziu sveta. Žije poéziou vlastnou, ale aj poéziou iných – nezabúdajme, že je tiež významnou prekladateľkou. Dokáže to popri riešení bežných, existenčných otázok, takpovediac prevádzkových povinností„obyčajného“ bytia.
Mila Haugová dnes tvorí poéziu takmer ako každodenné záznamy, ale samozrejme, nie sú to záznamy banalít, nejde len o dajakú impresívnu lyriku (hoci impresia v jej podaní dokáže byť veľmi sugestívna), ale ide o záznamy vlastného vnútorného sveta, citového i pocitového prežívania, záznamy záchvevov či mihnutí. Jej básnická výpoveď v knihe Srna pozerajúca na Polárku (mimochodom, tento v názve obsiahnutý motív je tiež záverečným motívom celého diela) je aj tentoraz komplikovaná, autorka ponúka náročnú, často do šírky budovanú metaforu, množstvo symbolických významov, šifier, literárnycha kultúrnych odkazov rozmanitej proveniencie (svojím spôsobom sa v nich priam vyžíva). Zachytáva hĺbku a šírku ľudského bytia, fyzického (telesného) i psychického (duchovného), a to v ich existenciálnych súvislostiach. Raz sa text číta celkom plynulo inokedy je zadŕhavý, raz kladie menší odpor, raz väčší. Je jasné, že poetka vedome počíta s intelektuálne mimoriadne vyspelým percipientom, ničím nenadbieha konvenčným predstavám o tom, čo je poézia. Ale dokáže nás prekvapiť – a to je skvelé – aj krehkými, esteticky účinnými, a pritom významovo priezračnými veršami, ktoré sú súčasťou kompozícií, napr.: „psami štvaná líška začne hovoriť svoje krátke sny ktoré máva / s mláďatkami v teplej nore splývajúcej s čiarou letného / obilného poľa“ (s. 24). No nie je to krásne?
Odborná porota Klubu nezávislých spisovateľov pracovala v zložení Dagmar Inštitorisová, Anton Baláž a Igor Hochel. Cenu tejto spisovateľskej organizácie za rok 2016 sa rozhodla udeliť pani Mile Haugovej za básnické dielo Srna pozerajúca na Polárku. V mene poroty vyslovujem presvedčenie, že sa dostáva do tých správnych rúk.