AOSS poctila Johna Minahaneho Cenou P. O. Hviezdoslava za rok 2021
Myslime, koľko len môžeme
Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska udelila prestížnu Cenu P. O. Hviezdoslava za rok 2021 írskemu prekladateľovi a básnikovi Johnovi Minahanemu za jeho významné prekladateľské počiny, a predovšetkým za preklad Krvavých sonetov P. O. Hviezdoslava do anglického jazyka (The Bloody Sonnets, vyd. LIC, 2018). Slávnostné odovzdanie ocenenia sa konalo 9. marca 2022 v obradnej sieni Zichyho paláca v Bratislave.
Predseda AOSS Peter Juščák v predslove privítal hostí v dňoch, keď “kultúra ako keby cúvla pred prejavmi moci a sily. Sme tu, a dávame svedectvo o tom, že poézia a próza žijú ďalej.” Cena P. O. Hviezdoslava sa udeľuje za preklad slovenskej literatúry do cudzích jazykov. “Putovanie jazykmi je zakaždým sprevádzané vzrušujúcimi zážitkami. Začínajúc objavom prvého cudzojazyčného výrazu až po zložitý svet umeleckého prekladu. Jazyk je fascinujúci priestor. Maďarský prozaik Sándor Márai označil maďarčinu za svoju vlasť. Naopak, mexický básnik Octavio Paz sa na svoju reč zahľadel tak trocha z opačnej strany a nadnese povedal, že národy sú väzňami svojich jazykov. Každá úvaha o reči podnecuje k novým a novým zamysleniam. Bezpochyby ide o zvláštny svet – žije spolu s nami, je tvorcom i odrazom všetkých zložitostí sveta, terajších i dávnych udalostí. Putovanie jazykmi je práve preto veľkým dobrodružstvom. Nie je jednoduché prenášať významny z jedného do druhého jazyka. Možno preto je aj prekladanie odvekou výzvou – od babylonských čias. Čím je teda umelecký preklad? Je hľadaním ciest medzi jazykmi práve tak ako hľadáme cesty v neprebádanej krajine? Alebo je dávaním rovnakých pocitov a rovnakých posolstiev v rôznych jazykových a kultúrnych prostrediach? A ďalej – môže malá literatúra zasiahnuť do sveta svojich veľkých sestier? Na tieto otázky poznajú odpovede skôr prekladatelia, oni najlepšie poznajú úskalia putovania slov.
John Minahane prekladá zo slovenčiny do angličtiny, je jedným z tých mágov, ktorí majstrovstvo jednej literatúry sprostredkúvajú do iného jazykového prostredia. Zámerne hovorím o kultúrnom prostredí, lebo John Minahane je ten, kto odhalil, že práve Hviezdoslav zastal významné miesto, ktoré v čase básnikovho súženia bolo nepochopiteľne pravdivé. Bolo to miesto básnika, ktorý vyslovil svoje obavy z blížiacej sa vojny. Čítal som veľa európskej poézie zo začiatku prvej svetovej vojny, a nepoznám žiadne iné také ambiciózne protivojnové poetické dielo ako sú Krvavé sonety, povedal John.
Dnes sme sa stretli práve vďaka Johnovi Minahanemu – kvôli poézii, kvôli porozumeniu medzi národmi pri šírení tých najhodnotnejších myšlienok. Žiaľ, stretli sme sa v čase neslýchaného vojnového besnenia. V našej organizácii sme sformulovali svoj hlas, ktorý sme publikovali a oslovujeme ďalších autorov na Slovensku, aby sa vyjadrili k tomu, čím žijeme.
Nech naša dnešná slávnosť je príspevkom k tomu, že kultúra žije, žiť bude ďalej a bude svojím posolstvom ozvláštňovať a tešiť náš svet.”
Cenu P. O. Hviezdoslava, zhmotnenú do sklenej plastiky z ateliéru Achilleas Art & Glass and Design, írskemu prekladateľovi a básnikovi Johnovi Minahanemu odovzdal predseda Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska Peter Juščák a kyticu krvavočervených ruží odovzdala predsedníčka Klubu nezávislých spisovateľov Judita Kaššovicová. John Minahane je skromný a umný muž, ktorý žije poltreťa dekád v Bratislave, je priateľom a kolegom členov Klubu nezávislých spisovateľov. Bibliografiu jeho významného prekladateľského diela zo slovenskej poézie a prózy do angličtiny uvádza webový portál Literáneho informačného centra: https://www.litcentrum.sk/autor/john-minahane/prekladova-tvorba
V slávnostnom auditóriu odzneli dve laudáciá na prekladateľské dielo od členov poroty prof. Mariána Andričíka a prof. Jána Zambora (v ich neprítomnosti ich predniesli Štefan Bučko a Judita Kaššovicová). Marián Andričík v laudáciu okrem iného hovorí: “Je symbolické, že cenu Pavla Országa Hviezdoslava dostáva prekladateľ, medzi ktorého prekladmi sa priam vyníma jeho vynikajúce pretlmočenie práve Hviezdoslavových Krvavých sonetov. Veľmi dobre si pamätám na stretnutie s Johnom Minahanem v pracovni prof. Jána Zambora na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského pred niekoľkými rokmi, keď mi s nadšením rozprával, že tento básnický čin je výnimočný v celej európskej poézii, čo sme si našou domácou optikou zrejme neuvedomovali. Až nám to musel prísť povedať Ír John Minahane, a svojím priekopníckym prekladateľským činom z neho urobil európskeho básnika. Vo svojom predslove k prekladu Krvavých sonetov pripomína, že Hviezdoslav tak mocne vycítil rozsah a ničivú silu vojny, až je ťažké uveriť, že Krvavé sonety napísal v auguste a septembri 1914. Okrem toho sa zmieňuje aj o Hviezdoslavovej básnickej polemike s Puškinom v 28. sonete, týkajúcej sa slovanstva, keď nesúhlasí so “zliatím slovanských potokov v ruskom mori”. Konštatovanie má, žiaľ, trpko-pravdivú príchuť, zvlášť v kontexte udalostí posledných dní. Takýto pohľad zvonku na slovenskú poéziu je pritom vzácny a umožňuje predefinovať jej miesto v súdobom európskom kontexte. Azda nebude prehnaná myšlienka, že vďaka Minahanovmu prekladu je pre súčasného anglického čitateľa Hviezdoslav zrozumiteľnejší ako originál pre súčasného slovenského čitateľa.”
Obaja profesori slovenskej literatúry a členovia poroty vysoko hodnotia majstrovský prekladateľský výkon Johna Minahana a skvelú službu slovenskej poézii v zahraničí. “Táto služba má, pravda u Minahana, okrem prekladu Hviezdoslava množstvo ďalších podôb, či sú to preklady v anglických antlógiách slovenskej literatúry alebo samostatné výbery konkrétnych autorov – Jána Buzássyho, Mily Haugovej, Kamila Peteraja, Daniela Heviera, Petra Repku, Ivana Štrpku, Laca Novomeského a ďalších.” V laudáciách Marián Andričík a Ján Zambor prinášajú aj precíznu literárnovednú a literárnokritickú analýzu tvorivého prístupu Johna Minahana k prekladaniu a prenosu diela básnika. Plné znenia laudácii publikujeme na samostatnom mieste.
Práve 28. sonet Krvavých sonetov v angličtine a slovenčine sme si na slávnostnom odovzdaní ceny vypočuli v precítenom podaní poslucháčov Vysokej školy múzických umení Petry Dubayovej a Adama Hileka, študentov Štefana Bučka. Slávnosť sprevádzali harfové prelúdiá v podaní Emílie Nádlerovej.
John Minahane sa prítomnému publiku prihovoril po slovensky, jeho slová boli dojímavé, s osobitnými rozpakmi a úmevom, i tiesnivé a zároveň múdre. Prihovára sa “v čase, keď myšlienky, ktoré vyjadril Hviezdoslav, nemajú váhu. Včera som bol v takej melanchólii, že som si myslel – len sa poďakujem a pôjdem preč. Musím však povedať pár slov… Keď človek dlho žije, je pravdepodobné, že nejaká vojna si ho nájde, ak sa aj sám neocitne v bojisku, zažije tú vojnovú atmosféru…” Rozhovoril sa o svojej írskej skúsenosti z roku 1972, pripomenul Hviezdoslavove slová, tiež Cicerov citát Inter arma silent Musae. “Tak to je, nielen múzy, básnici, ale aj filozofi... Napokon chcem citovať filozofa Martina Heideggera, ktorý povedal: Lepšie by bolo bývalo, keby za posledné tri stročia Európa menej robila a viac myslela. Zvlášť v takomto čase je dobré myslieť…” Záverečné slová Johna Minahana boli priam apelačným odkazom: “Odporúčam všetkým – myslite koľko len môžete.”
Po slávnostnej časti nasledovali dlhé a hlboké rozhovory prítomných s laureátom. Spisovatelia a priatelia sú vďační Johnovi aj za dojímavé a nezabudnuteľné stretnutie.
Text a fotografie: Ľubica Suballyová