Pri prechádzaní uličkou so zväzkami poézie v knižnici či kníhkupectve sa poetka Alena Brindová nachádza hneď vedľa Jána Buzássyho. To však nebolo motiváciou redakcie Vertiga, aby sa vyjadrila k téme básnici a vek. Oveľa viac ako náhoda v abecednom poradí nás zaujalo, že Brindová sa napriek tomu, že je autorkou nateraz jedinej básnickej zbierky, stihla pozitívne zapísať do povedomia čitateľskej verejnosti. Krátko po dokončení rozhovoru bola oznámená finálová pätica básnickej súťaže Zlatá vlna, do ktorej sa ako jediný debut dostala Brindovej kniha Horolezci, a hoci cenu nakoniec zbierka nezískala, bolo jej udelené iné významné ohodnotenie v podoby laureátstva Ceny Ivana Kraska.
Rozhovor o vlastnom hlase, dostatočnom čase a tekutom nasycovaní
Rozhovor Jána Gavuru s Alenou Brindovou
JG: Človek sa síce učí celý život, ale už v mladom veku si musí vyberať, čomu sa chce teraz a do budúcna venovať. Čo ťa najviac obohacuje? Ako ovplyvňuje tvoj spôsob myslenia to, že sa venuješ písaniu a čítaniu poézie?
AB: Neviem, či úplne súhlasím s tým, že si musíme vybrať všetko v mladom veku. Podľa mňa je vždy možné sa znovuobjaviť a transformovať. Podľa Zygmunta Baumana žijeme v tekutej realite, kde už nič nie je precízne definované a stále. Čiže ani profesia alebo povolanie už nie je niečo, čo musíme nevyhnutne vykonávať štyridsať rokov. Bauman chce poukázať napríklad na to, že prácu už nevnímame ako nástroj budovania nadosobnej reality, spoločnosti a všeobecného dobra, ale chceme ňou uspokojovať iba svoje vlastné potreby, čo je v konečnom dôsledku asi dosť smutné :-). Čiže sa vlastne chceme neustále niečím novým nasycovať, napĺňať, ale strácame tým z dohľadu plnosť svojho vlastného ja, že sme tak, ako sme, a to bohato stačí. Obohacuje ma, keď sa zamýšľam napríklad nad takýmito vecami, keď získavam nové vhľady do tém, ktoré ma zaujímajú. Písanie a čítanie poézie vo mne kultivuje analytické myslenie, možno mi to rozvinulo aj schopnosť vrstviť a prepájať rôzne vnemy a obsahy, ale zároveň tam vnímam aj istú svoju prchavosť a povrchnosť, hoci to nerada priznávam :-). Báseň je v porovnaní s prózou šprint, ako povedal Peter Repka. Už v podstate ani veľmi nedokážem písať iné než krátke texty.
JG: Umenie a poézia sú na jednej strane nadčasové. Z inej stránky zasa platí, že máme básnikov, ktorí boli najlepší v mladom veku, iní zasa boli „late bloomers“ [neskoré kvety] a nie je málo tých, ktorých básne z vysokého veku patria k tomu najlepšiemu. Sleduješ, v akom veku písali básne tí, ktorých si čítaš?
AB: Podľa mňa nemusí byť každý ako Rimbaud, že prestanem písať v dvadsiatich rokoch a dielo, čo po sebe zachovám, zo mňa urobí legendu. To sa nepodarí skoro nikomu. Asi platí tak všeobecne, že osobná zrelosť sa pretaví aj do zrelosti básnickej produkcie. A vlastne je jedno, aký je fyzický vek danej osoby, podstatnú rolu hrá skôr skúsenostný vek. Preto sa veľmi nezaoberám tým, v akom veku sú autori a autorky, skôr sa orientujem na text. Z akejkoľvek knihy poézie si väčšinou prečítam tak osem-desať textov, a keď ma zaujme viac než polovica, tak si ju s vysokou pravdepodobnosťou aj dočítam celú. Ale je pravda, že mám asi slabosť na „rekapitulačnú“ poéziu plnú spomienok a spätného pohľadu na prežitý život (napr. JimaHarrisona vo výbere Básne). Zdá sa mi, že vo vysokom veku sa zaujímavo obracia optika vnímania, redukuje sa nepodstatné a mnohé takéto texty sa vyznačujú špecifickým espritom a hlbokou múdrosťou.
AB: V poslednej dobe začínam mať pocit, že sa mi poriadne nič neoplatí plánovať, lebo všetko dopadne úplne inak, než som čakala :-). Medzi moje umelecké plány patrí vydanie druhej knižky, už na tom pracujem, želám si, aby sa v nej zrkadlil nejaký možný autorský rast a nová koncepcia. Chcem sa venovať väčšmi ženským témam a skúsenostiam. Inak nemyslím príliš ďaleko dopredu, sústreďujem sa vždy na to, čo je bezprostredne predo mnou. Rada by som sa možno naučila ďalší cudzí jazyk a venovala sa viac prekladu.
JG: Aký máš vzťah k staršej generácii autorov? Ktorých si vážiš a prečo?
AB: Básnik, ktorý mi po prvý raz otvoril pomyselné dvierka do sveta poézie, bol Jozef Urban. Chodil na to isté gymnázium ako ja, dokonca sme pravdepodobne sedeli v tej istej lavici v rovnakej triede :-). Koncept malého zúrivého Robinsona so mnou práve na strednej škole veľmi rezonoval. Odjakživa si vážim tvorbu a hodnotovú orientáciu viacerých autorov a autoriek staršej generácie, priam by som povedala, že mám s týmito ľuďmi paradoxne možno bližšie osobné a profesionálne kontakty než s básnikmi a poetkami mojej vlastnej generácie. Vnímam takisto poetologickú príbuznosť svojich textov s textami niektorých starších literátov a literátiek. Za všetkých a všetky môžem spomenúť Janu Bodnárovú, Evu Luku, Petra a Mariána Milčákovcov, Juraja Kuniaka, Máriu Jankalovú Vaškovičovú, Silviu Kaščákovú, Rudolfa Juroleka, ale aj Teba, Janko :-). Z ešte starších, ktorých som osobne nestretla, by som spomenula afinitu k Lýdii Vadkerti Gavorníkovej alebo Ivanovi Laučíkovi.
AB: V kontexte „mladej poézie“ vnímam výrazné talenty a obrovskú rozmanitosť prístupov, ale záleží na tom, čo vlastne za mladú poéziu považujeme. Zaujímavým úkazom sú, pochopiteľne, básne tridsiatnikov, napríklad Dominiky Moravčíkovej, ale zaujala ma napríklad aj mladulinká Agáta Komanová. Zdá sa mi, že individualizovanosť alebo solitérstvo možno vnímať v kontexte samotného hľadania a nachádzania básnického (seba)vyjadrenia. Komunita priateľstiev, spolupráce a vzájomných kontaktov ale z môjho pohľadu medzi mladšími autormi a autorkami funguje na vysokej úrovni. Rozličné platformy pre mladú tvorbu, festivaly, literárne súťaže, rezidencie podporené možnosťami sociálnych sietí ponúkajú príležitosti, aké v minulosti začínajúci spisovatelia a spisovateľky rozhodne nemali.
JG: Rilke napísal listy mladému básnikovi. Ktoré rady tebe, ako mladej poetke, pomohli najviac? Keby si chcela dať radu mladým tvorcom ty, aká rada by to bola?
AB: Mne veľmi pomohla rada, že aj keď môžem cítiť k niekomu priateľstvo, obdivovať spôsob písania iných, stále mám hľadať svoj vlastný hlas. Ďalšia veľmi dobrá rada pre mňa bola, že sa nemám s vydaním knižky až tak ponáhľať. Že básne vždy potrebujú trochu odstáť a pohľad na ne tiež. Viacerí priatelia z literárneho prostredia mi napríklad povedali, že sa s odstupom času dokonca hanbia za svoje debuty, že to mohli ešte odložiť. Ja by som mladým autorom a autorkám poradila možno to, nech skúmajú svet s otvorenými očami, nasávajú nové zážitky, získavajú sebavedomie a skúsenosti, vzdelávajú sa a hľadajú tých správnych ľudí, ktorých si k sebe dokážu pustiť. Na základe toho môžu kultivovať aj svoje cítenie, vnímanie a myslenie a to je určite dôležitý predpoklad pre vznik kvalitnej poézie a umenia celkovo.
(rozhovor Vertigo 1/2023)
