Za Jaroslavou Blažkovou
V pondelok 20. februára 2017 zomrela vo veku 83. rokov vo svojom novom kanadskom domove spisovateľka Jaroslava Blažková, výrazná osobnosť slovenskej modernej prózy, autorka nezabudnuteľného Nylónového mesiaca a kníh pre deti a mládež, ktoré sa po dvadsaťročnom vyradení z knižníc a vytrvalom zapieraní pred detskými čitateľmi (z rozhodnutia a na príkaz komunistického režimu) po roku 1989 vrátili do vydavateľských plánov, do kníhkupectiev a najmä k tým, ktorý boli určené predovšetkým – slovenským deťom.
Veľkú zásluhu na tomto veľkom návrate emigrantky a proskribovanej autorky má vydavateľka Kveta Dašková, jej dlhoročná priateľka a od roku 1990 aj majiteľka malého, ale prestížneho vydavateľstva Q111. V ňom postupne vyšli Blažkovej detské knižky zo šesťdesiatych rokov uplynulého storočia, román určený dorastajúcej mládeži Tóno, mravce a ja, rovnako nové diela Traja nebojsovia a dom Miguel, Minka a Pyžaminka a autobiograficky ladené dielko To decko je blázon (Zo spomienok rozmaznanej dcérušky). Považovali sme preto za samozrejmé, že sme si na našom stretnutí Klubu nezávislých spisovateľov, ktorého je Kveta Dašková dlhoročnou členkou, najskôr minutou ticha a potom osobnými spomienkami kolegyne Kvetky Jarku Blažkovú pripomenuli.
K slovám Kvety Daškovej chcem pripojiť časť rozhovoru, ktorý som urobil s Jaroslavou Blažkovou pre Knižnú revue. Pozvali sme vtedy, v decembri 2005 pani Jarku do Literárneho informačného centra, moja vtedajšia kolegyňa Ľubica Subalyová urobila magnetofónový záznam z tohto výnimočného stretnutia a ja som mal pre ňu pripravené otázky na celostranový knižný rozhovor. Publikujem tú časť, v ktorej hovoríme o prijatí dnešných malých čitateľov nového vydania jej kníh určených deťom.
- Zásluhou obetavosti a vytrvalosti vašej priateľky, dnes vydavateľky Kvety Daškovej, vyšli v jej vydavateľstve Q 111 znova vaše úspešné detské knihy zo 60. rokov Ohňostroj pre deduška a Ako si mačky kúpili televízor. Písali ste ich, obrazne povedané, pre svoje deti, a teraz ich čítajú vnúčence vašich rovesníčok.
Keď som začiatkom októbra bola na Slovensku, prežila som jeden veľmi krásny slnečný deň v Piešťanoch, kde sme celé predpoludnie strávili v skvelej knižnici, ktorú vedie zanietená Ing. Margita Gállová. V miestnosti, naplnenej deťmi, dievčatká recitovali Ako si mačky kúpili televízor naspamäť, od začiatku do konca, s veľkým mačacím pôvabom. Dve skupiny detí predviedli dramatizované scénky z Ohňostroja, a darilo sa im to výborne. Myslela som si: no, panie učiteľky decká dobre natrénovali. Na môj úžas nasledovala beseda, kde sa deti, celkom spontánne, pýtali kadečo, napríklad, či v ich veku bol mojím najlepším priateľom papier. To, pravdaže, chcelo vedieť dievčatko, ďubajúca sa spisovateľka. Nebola som na besede s čitateľmi vyše tridsať rokov, kedysi som to strašne nemala rada. Vždy mi to prichodilo predstierané. Asi som zosentimentálnela, v Piešťanoch sa mi to videlo nesmierne milé.
- Hneď vaše prvé poviedky si získali ohlas vtedajšej mladej generácie. Do vašej prózy „vtrhol život“, ulica s vlastným, mestským jazykom, v ktorom nechýbali slangové výrazy. Spolu s inými autormi vašej generácie ste pomáhali otvoriť to, čo by som dnes pomenoval ako „jazykovú konzervu“, úzkostlivého ľpenia na prísnej norme spisovného jazyka. Ako si spomínate na toto obdobie?
Pamätám sa na zápasy v nakladateľstvách, na trampoty svedomitých redaktorov, odchovaných krásnym klasickým jazykom: ,,Tak to nemôžeš povedať! Toto nie je prípustné slovo! Ale, Jarka, kde si toto zobrala?" No, kde som to zobrala? Mala som našpicované uši, nastavené antény. Počúvala som mláďatá a ulicu. Čítala som plagáty. Spomínam si, že tam som videla slovo ,,Kasabubu", v očiach vrchnosti to bol dajaký nevhodný africký vodca. Potom v poviedke Malá galéria mladšieho brata hrdina, čiže mladší brat, uteká, a v bezmocnosti soptí: ,,Pirát! Somár! Kasabubu!" Musela som redaktora veľmi prehovárať, aby mi to pustil. Vidíte, neboli iba priestupky politické, tie politické nasledovali vzápätí. Na celé toto obdobie si však spomínam ako na ohromnú zábavu, a to naťahovanie s jazykovými strážcami a cenzormi, to všetko bol tenisový zápas, keď sme si s veľkou energiou a chuťou vracali loptičky v krkolomných smečoch. Tu a tam ma pobili, tu a tam som vyhrala. Ale všetko to patrilo k humoru mladosti, a mňa to ohromne vzpružovalo.
- V Kanade ste boli predovšetkým vydavateľskou redaktorkou – od roku 1978 až do roku 1989 ste pracovali pre Škvoreckého exilové nakladateľstvo 68 Publishers. A trvalo ešte ďalších päť-šesť rokov, kým ste vo svojom novom domove, konkrétne v univerzitnom mestečku Guelph, znova začali písať prózu. Nebola tá prestávka nebezpečne dlhá? Alebo ste už vôbec nepomýšľali vrátiť sa k vlastnej tvorbe?
V Kanade som robila mnoho vecí, žila v najrôznejších prostrediach, sčasti aj preto, že som sa živila nádejou, že mi tu, na novom kontinente, narastie nová duša. Vnímala som sa vždy ako rastlina, a nikdy som si neprichodila taký zostrihaný krík, ako prvé roky v Toronte. Žili sme potom aj trinásť rokov uprostred divočiny, v rurálnej Kanade. Potrebovala som dotyk s hlinou, no vždy, nech sme žili, kde žili, som, už kvôli sebazáchove, neprestávala písať. Najmä tých unikátnych trinásť rokov by som ešte rada pripravila na vydanie. Lenže opäť: ak sme doma mali zásuvku na nepublikované texty, boli sme si istí, že o dva, tri roky zlé vetry prevejú, príde obľava, a my ich pekne, hravo zo zásuvky povyťahujeme. Na emigrácii bolo najstrašnejšie to, že sme ju považovali za doživotnú. Nikomu z nás, koho som poznala, vrátane mužových priateľov, veľkých politológov, neprišlo na um, že Sovietsky zväz sa rozsype, a partaj sa vyparí ako mláka v púšti. A že náš domov, to zakliate, nedostupné kráľovstvo, sa nám znovu otvorí. Myslela som si dokonca, že som už s biznisom nosenia osobných výpovedí na trh skoncovala. No reedície u Kvety Daškovej, stále povzbudzovania Milana Jurču, a najmä mladé a živé výzvy Jany Juráňovej a Jany Cvikovej mi trochu zrýchlili spomalený tep. Od rukopisu ku knihe je ešte dlhá cesta, a človek k nej potrebuje veľa energie. No rada by som ešte kadečo urobila.
- Začína sa druhý rok tretieho tisícročia. Čo si z lodného kufra, v ktorom uschovávate svoje rozrobené rukopisy, presuniete na svoj písací stôl?
– Do tretieho tisícročia si želám, aby všetky tie hrôzy, ktoré na nás z televíznych správ kričia, svet prežil a my s ním. Som dnes vo veku, keď čas plynie štýlom rozprávky o bačovi, ktorý uviazol na rok v skalnej ríši, a keď z nej vyšiel, zistil, že vonku uplynulo sto rokov. Neviem, či takéto tryskanie času prežívate aj vy. Ináč je to životné obdobie, v ktorom sa každú chvíľu čosi porúcha, tu dýchadlá, tu chrbtica, takže hrabať sa v lodnom kufri je čoraz rizikovejšou aktivitou. No kufor tu je, aj ja som tu. Z týchto dvoch existencií čerpám svoj existenciálny optimizmus. Dúfam, že sa mi na dobré obráti.