Ján Beňo – laudácio k 85. výročiu narodenia
Bohatá, prebohatá je prozaická tvorba nášho jubilujúceho päťaosemdesiatnika Jána Beňa.
No nie sú to len desiatky diel určených detskému čitateľovi, v ktorých priniesol autentický a literárne príťažlivý pohľad na dospievanie jeho generácie v období druhej svetovej vojny, diela, z ktorých tak aktuálne zaznieva téma zraniteľnosti dieťaťa vo vojnových konfliktoch. Ostatným takýmto dielom je Stratená romanca z roku 2016, príbeh Tomáša Halaja, ktorý sa ešte detskými očami díva na prechod frontu v jeho rodnej obci.
A nie sú to len prózy, eseje a pamäťové texty, ktorými od polovice šesťdesiatych rokov uplynulého storočia nepretržite obohacuje súčasnú literatúru, a v ktorých sa napojil na prúd modernej prozaickej tvorby svojich súčasníkov Šikulu, Slobodu, Johanidesa a Jaroša svojimi dielami Každý deň narodeniny, Alej lásky, Druhý semester, So synom či Vyberanie hniezda. Zároveň sa neodpojil od citového a hodnotového sveta dobovej slovenskej dediny a téma uchovania tradičných duchovných hodnôt, prehĺbených a obohatených o kresťansko-evanjelický rozmer sa stala trvalou súčasťou jeho literárnej i publicistickej tvorby. A popri týchto dvoch trvalých pilieroch jeho tvorby (tých hradoch prepevných), rovnako trvalo a zapamätateľne vstupoval Ján Beňo aj do nášho spoločenského a literárneho života.
Ako poslucháč Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave v roku 1956, keď na XX. zjazde sovietskych komunistov predniesol Nikita Chruščov prejav, ktorým aj nás na chvíľu vyslobodil z panciera stalinizmu, podnietil Ján Beňo internátny protest, pôvodne namierený proti zrušeniu vojenskej prípravy vysokoškolákov, ktorý potom prerástol do známej pyžamovej revolúcie a stal sa podnetom na diskusie o stave vecí verejných, chýbajúcej slobode prejavu, reforme vysokoškolského štúdia či mocenské potláčanie demokratických práv. Odpoveďou na tieto požiadavky bolo len vyšetrovanie štátnej bezpečnosti a hrozba vylúčenia zo štúdia, keď ho označili za organizátora protestov. Dva roky, ktoré po skončení štúdia strávil ako učiteľ na Vyššej pedagogickej škole v Banskej Bystrici boli zároveň rokmi jeho umeleckého dozrievania. V roku 2015 v knihe Život s kufrom o tom vydal zaujímavé a pôsobivé svedectvo. Po návrate do Bratislavy sa stal redaktorom Smeny, mládežníckeho denníka, ktorý odvážne otváral mnohé predtým tabuizované témy spoločenského života. Rovnaká kritická a tvorivá atmosféra charakterizovala aj jeho pôsobenie v literárnokritickom časopise Romboid. Na začiatku normalizačných sedemdesiatych rokov musel odísť z funkcie vedúceho redaktora. Na takmer dvadsať rokov sa jeho profesionálnym pôsobiskom stalo vydavateľstvo Slovenský spisovateľ. Pracoval v ňom ako redaktor pôvodnej tvorby a zástupca šéfredaktora a zasadzoval sa za vydávanie umelecky hodnotných, hoci i tematicky odvážnych diel. Môžem to potvrdiť z vlastnej skúsenosti, keď Ján Beňo povzbudzoval vtedy vedúceho redaktora Jána Medveďa, aby sa nebál zradiť do edičného plánu na rok 1977 rukopis môjho románu Sen pivníc, ktorý už viac ako dva roky ležal dobre ukrytý v Medveďovej redakčnej zásuvke. A v tom istom roku, keď román naozaj vyšiel, napísal Beňo odporúčajúci posudok na moju literárnu tvorbu a nebál sa do nej zahrnúť aj môj zošrotovaný debut Bohovia ročných období z roku 1971. Na základe jeho posudku ma potom o rok neskôr prijali do Zväzu slovenských spisovateľov. O tom, že Ján Beňo sa tak stal mojim dobrodincom som sa dozvedel až na konci existencie tejto spisovateľskej organizácie ako člen komisie, ktorá bola ustanovená na rehabilitáciu vylúčených, vyškrtnutých či inak diskriminovaných autorov v normalizačných rokoch. S vďakou preto spomínam na to Beňové dobrozdanie, akých bolo v tých rokoch veľmi málo.
Pravdaže, dôležitejšie ako intervencia v môj prospech, boli činy, ktorými Ján Beňo prispel k rozvoju literárneho života v jej ďalších (v úvodzovkách aj bez úvodzoviek) „krízových rokoch“, ktoré na ňu čakali aj po roku 1990. Ako odborný pracovník na Ministerstve kultúry SR tu počas pôsobenia v rokoch 1993 – 1995 mal výrazný organizačný podiel na rozvoji grantového systému, o existencii ktorého sa aj na pôde parlamentu viedli mnohé pochybovačné a nekompetentné diskusie. Zaslúžil sa aj o vznik revue pre deti a mládež Bibiana, ktorý dodnes vychádza a plní nezastupiteľnú funkciu pri kritickom posudzovaní a rozvoji našej detskej knihy. Ján Beňo rovnako patril k prvým organizátorom Dní detskej knihy, na ktorých sa každoročne stretávajú tvorcovia a ilustrátori detských kníh so svojimi malými a vďačnými čitateľmi. Autorské stretnutia Jána Beňa s detskými čitateľmi, aj mimo Dní detskej knihy, trvajú dodnes, rozpráva na nich nielen o svojich knihách Jeden granát pre psa či Škola sa začína v máji, ktoré dnes patria do zlatého fondu diel pre deti a mládež, ale prichádza do škôl v rôznych kútoch Slovenska so svojimi príbehmi o dedovi Timotejovi, príbehmi, ktoré nepoučujúcim spôsobom ponúkajú vstup do sveta prírody a ľudského dobra, ktoré ešte stále existuje a oni sa môžu zaslúžiť o to, aby navždy nezanikli. Niekedy mi je ľúto, že aj my, jeho priatelia a kolegovia v Klube nezávislých spisovateľov, nevieme dosť oceniť túto Beňovu ušľachtilú misiu.
Medzi spomienkovo a esejisticky ladenými Beňovými dielami by som chcel spomenúť aspoň Prípad s názvom Slatinka, v ktorom je skoncentrovaný aj jeho zápas proti desaťročia pripravovanej výstavbe vodného diela na území jeho rodnej obce, podfarbený smútkom za stratou svojho „rodného hniezda“, ktorá sa nemusela stať. A ešte literárne originálnu spomienku na priateľa Vincenta Šikulu v poviedke Popod Hamrštíl cez Dubovú, ktorú zaradil do knihy Vlnenie, kde nájdeme i desať ďalších spomienkových textov z literárneho sveta.
Milý Janko Beňo. Ak sa ešte do tohto nášho literárno-klubového sveta vrátiš, buď k nám vo svojich portrétoch zhovievavý. To je naše želanie samým sebe. A tebe? Veľa zdravia, ktorého už nemáš dosť a veľa tvorivých síl – tými stále zahanbuješ aj nás o jednu či dve generácie mladších klubových kolegov.
Tvoj zdravý-nemocný priateľ Anton Baláž.