Mária Bátorová: Medzi ideálom a ničotou
Bratislava, Spolok slovenských spisovateľov 2014
Mária Bátorová je poetka, prozaička a literárna vedkyňa, autorka vedeckých monografii, úvah a esejí. V roku 2014 vydala monografiu Dominik Tatarka slovenský Do Quijote s podtitulom Sloboda a sny. Na klubovom stretnutí v marci 2015 literárna vedkyňa Jana Kuzmíková a básnik, prekladateľ a predseda KNS Milan Richter predstavili rozsiahly výber z jej publicistických a esejistických textov.
Zaujímavá žena tá profesorka Bátorová
Určite mi dá každý, kto sa zaujíma o literárnu vedu, históriu, esejistiku a publicistiku, za pravdu, že kniha Márie Bátorovej Medzi ideálom a ničotou je jednou z mála, ak nie vôbec prvou, ktorou sa slovenskej čitateľskej verejnosti predstavuje v širokom diapazóne od eseje cez cestopis či reportáž po recenzie, štúdie a nekrológy žena - slovenská literárna vedkyňa. Na úvod si dovolím odcitovať časť môjho mailu, ktorý som Márii poslal po iste povrchnom, no zaujatom prečítaní niekoľkých desiatok strán z jej knihy, vtedy ešte vo formáte pdf:
"Milá Mária, dnes večer som sa začítal tak na dve hodiny do Tvojho veľkého esejisticko-literárnovedno-publicistického diela v jednom zväzku. Nečítal som systematicky, ale videl som Ťa za každou vetou, za každým stanoviskom: Sebavedomú, bezočivo solídnu a solídne bezočivú vedkyňu a autorku, ktorá toho má načítaného a nažitého na oveľa viac, než koľko môže napísať a povedať. Súhlasil som s Tvojou polemikou i s Tvojimi hodnoteniami aj tam, kde by som Ti nemohol dať celkom za pravdu. Preto nie "celkom za pravdu", lebo moja skúsenosť a moje rodinné zázemie boli určite iné a ja niekde dávam prednosť trocha odlišnej, mierne modifikovanej pravde. Čo neznamená, že by som s Tvojou pravdou nesúhlasil a nebol ochotný sa aj biť za to, aby si ju mohla vysloviť a obhájiť. (Týka sa to niektorých recenzií a hodnotení diel, autorov a pod. Ale Ty ich máš určite lepšie načítaných než ja.) Nemám v ruke knihu, ale už teraz s potešením konštatujem, že hoci ma nikde v knihe nespomínaš, celkom na záver si dala našu skupinovú fotografiu s Milanom Rúfusom na mojich narodeninách v klube."
Kniha Medzi ideálom a ničotou je taká rozsiahla - eseje, portréty osobností, recenzie, poznámky a štúdie (či už o literatúre, divadle, filme a výtvarnom umení), úvodníky a fejtóny, polemiky a nekrológy, ako aj rozhovory s autorkou -, že jej obsah by vystačil aj na štyri pomerne veľké knihy... knihy nepokoja, radosti i žiaľu z poznania, z histórie, zo stavu ľudskej duše a ľudského ducha. Ale dobre: Autorka to chcela mať všetko pokope! Časove siahajú Bátorovej recenzie až do r. 1986, no prevažná väčšina jej textov pochádza najmä z 90. rokov minulého storočia a z najnovšieho obdobia. Jej intelektuálny a skúsenostný záber, záber aj zážitkový, polemický a emotívny, je obrovský. Osobnostnú sebareflexiu (sebareflexiu ženy a autorky, ktorá je zaujatá témou i polemikou na tú tému) nájdeme prakticky všade, možno s výnimkou portrétov a recenzií. A to je na Bátorovej najsympatickejšie. Ide s vlastnou kožou i tenkou kožkou ženy-intelektuálky na trh, kde trhovníkmi sú väčšinou muži. Muži "starej gardy", teda páni s fajkami aj bez nich, ale zakaždým páni či súdruhovia z čias neblaho minulých. Keby aj ona bola muž, povedal by som, že nebojácne nastavuje hruď všetkým úskokom, výpadom a nehoráznostiam, akých je v literárnom svete neúrekom. Má svojich autorov, ktorých by tuším bránila aj krehkou ženskou hruďou: Cígera-Hronského, Tatarku, Pavla Straussa a pár ďalších. Tam je niekedy ochotná spraviť drobné kompromisy a u toho či onoho sa nevenuje až natoľko jeho zlyhaniam povedzme v etickej či politickej rovine (etika sa u mnohých pomerne často prelínala s politikou, resp. sa jej prispôsobovala v rokoch 2. svetovej vojny a neskôr v období poznačenom stalinskými čistkami).
Všimol som si už dávnejšie, že Bátorovej eseje často nadobúdajú črty cestopisu, reportáže či detailného a so záujmom o vec i so znalosťou veci vyrozprávaného "príbehu" mesta a miesta, ktoré navštívila, ale tiež napríklad konferencie, na ktorej sa zúčastnila. Obdivujem jej schopnosť vcítiť sa do predmetu svojho pozorovania a zobrazovania. Rovnako jej schopnosť reprodukovať množstvo detailov a zakaždým na takej úrovni, že čitateľ sa nevie rozhodnúť, či dá prednosť kráse opisu alebo opisu tej krásy. Ako príklad takejto eseje by som uviedol rozprávanie o fascinácii archeológiou a vôbec históriou ("Hvezdári a tuláci storočí alebo Dobrodružstvá archeológie"), kým typickou Bátorovej esejou na pomedzí cestopisu a reportáže je "Pod kalifornským zimným slnkom".
Jej recenzie či články nielen z oblasti literatúry, ale aj divadla a iných druhov umenia pokladám za veľmi kompetentné a inšpirujúce. Jedna recenzia ma zaujala viac než iné: "´Strindberg´ v Astorke". Autorka v nej rozoberá kvality divadelnej hry dánskej dramatičky Nikoline Werdelinovej Milovníci. Všíma si postavy, ich interakcie, ich sexuálne a iné úlety, všíma si "typický lasicovský humor", keďže Milan Lasica hru režíroval, všíma si reakcie publika... Všetko výborné, všetko sedí! Ale vôbec si nevšimla, že tú hru z dánčiny musel niekto preložiť. A pretože neuvádza ani jedinú kostrbatosť v replikách, ba vôbec sa nezmieňuje o kvalite textu ako podkladu pre dialógy, prípadne monológy hercov na scéne, predpokladám, že preklad sa jej páčil. Ako sa mimochodom páčil aj pánovi Lasicovi... Keď som ho párkrát stretol na Laurinskej ulici a pochválil ho, že vďaka jeho výbornej réžii sa Milovníci v Astorke ešte stále hrajú - a hrali sa nakoniec celých desať rokov a mali asi 140 repríz -, Milan Lasica mi nikdy nezabudol kompliment vrátiť: "To preto, pán Richter, lebo ste tú hru tak výborne preložili."
Áno, patrilo by sa, aby literárni či divadelní kritici vo svojich recenziách prehodili aspoň slovko dve aj o kvalite prekladu. "Dobrý, výborný - kostrbatý, na figu..." Nám prekladateľom by aspoň troška povyskočilo srdiečko - alebo by nám definitívne padla sánka.
Kniha Medzi ideálom a ničotou je veľmi vkusne a vhodne doplnená fotografiami autorky a protagonistov jej článkov, fejtónov a štúdií. Podľa mňa sú veľmi cenné aj jej autentické výpovede z rozhovorov, ktoré s ňou mali pre rôzne médiá rôzni dobrí aj menej dobrí redaktori.
Ešte sa vrátim ku skupinovej fotografii s Milanom Rúfusom v klube spisovateľov niekedy v polovici augusta 2008, o ktorej som hovoril takmer na začiatku: Mária Bátorová, ktorá na fotke sedí vedľa barda Rúfusa, si rozostretým vejárom ako pravá dáma decentne zakrýva hruď, keďže mala vtedy v tej horúčave na sebe letné šaty s (pravdepodobne) dosť veľkým výstrihom. Nad ňou, ba vlastne za ňou - na tej fotke - stoja: Ľubo Feldek, Miroslav Demák, Jozef Leikert, autor týchto riadkov, Igor Hochel a Juraj Kuniak. Samí chlapi, hoci už staršieho razenia. Jej gestu sa teda nečudujem. Ibaže Mária Bátorová vie v esejistickej a publicistickej tvorbe použiť ako žena všetky svoje zbrane. Tam naopak ide často do útoku a nič si pritom decentne nezakrýva - zápasí za svoj ideál, za svoju pravdu a proti ničote s provokujúco odhalenou... dušou.
Bratislava, Spolok slovenských spisovateľov 2014
Mária Bátorová je poetka, prozaička a literárna vedkyňa, autorka vedeckých monografii, úvah a esejí. V roku 2014 vydala monografiu Dominik Tatarka slovenský Do Quijote s podtitulom Sloboda a sny. Na klubovom stretnutí v marci 2015 literárna vedkyňa Jana Kuzmíková a básnik, prekladateľ a predseda KNS Milan Richter predstavili rozsiahly výber z jej publicistických a esejistických textov.
Zaujímavá žena tá profesorka Bátorová
Určite mi dá každý, kto sa zaujíma o literárnu vedu, históriu, esejistiku a publicistiku, za pravdu, že kniha Márie Bátorovej Medzi ideálom a ničotou je jednou z mála, ak nie vôbec prvou, ktorou sa slovenskej čitateľskej verejnosti predstavuje v širokom diapazóne od eseje cez cestopis či reportáž po recenzie, štúdie a nekrológy žena - slovenská literárna vedkyňa. Na úvod si dovolím odcitovať časť môjho mailu, ktorý som Márii poslal po iste povrchnom, no zaujatom prečítaní niekoľkých desiatok strán z jej knihy, vtedy ešte vo formáte pdf:
"Milá Mária, dnes večer som sa začítal tak na dve hodiny do Tvojho veľkého esejisticko-literárnovedno-publicistického diela v jednom zväzku. Nečítal som systematicky, ale videl som Ťa za každou vetou, za každým stanoviskom: Sebavedomú, bezočivo solídnu a solídne bezočivú vedkyňu a autorku, ktorá toho má načítaného a nažitého na oveľa viac, než koľko môže napísať a povedať. Súhlasil som s Tvojou polemikou i s Tvojimi hodnoteniami aj tam, kde by som Ti nemohol dať celkom za pravdu. Preto nie "celkom za pravdu", lebo moja skúsenosť a moje rodinné zázemie boli určite iné a ja niekde dávam prednosť trocha odlišnej, mierne modifikovanej pravde. Čo neznamená, že by som s Tvojou pravdou nesúhlasil a nebol ochotný sa aj biť za to, aby si ju mohla vysloviť a obhájiť. (Týka sa to niektorých recenzií a hodnotení diel, autorov a pod. Ale Ty ich máš určite lepšie načítaných než ja.) Nemám v ruke knihu, ale už teraz s potešením konštatujem, že hoci ma nikde v knihe nespomínaš, celkom na záver si dala našu skupinovú fotografiu s Milanom Rúfusom na mojich narodeninách v klube."
Kniha Medzi ideálom a ničotou je taká rozsiahla - eseje, portréty osobností, recenzie, poznámky a štúdie (či už o literatúre, divadle, filme a výtvarnom umení), úvodníky a fejtóny, polemiky a nekrológy, ako aj rozhovory s autorkou -, že jej obsah by vystačil aj na štyri pomerne veľké knihy... knihy nepokoja, radosti i žiaľu z poznania, z histórie, zo stavu ľudskej duše a ľudského ducha. Ale dobre: Autorka to chcela mať všetko pokope! Časove siahajú Bátorovej recenzie až do r. 1986, no prevažná väčšina jej textov pochádza najmä z 90. rokov minulého storočia a z najnovšieho obdobia. Jej intelektuálny a skúsenostný záber, záber aj zážitkový, polemický a emotívny, je obrovský. Osobnostnú sebareflexiu (sebareflexiu ženy a autorky, ktorá je zaujatá témou i polemikou na tú tému) nájdeme prakticky všade, možno s výnimkou portrétov a recenzií. A to je na Bátorovej najsympatickejšie. Ide s vlastnou kožou i tenkou kožkou ženy-intelektuálky na trh, kde trhovníkmi sú väčšinou muži. Muži "starej gardy", teda páni s fajkami aj bez nich, ale zakaždým páni či súdruhovia z čias neblaho minulých. Keby aj ona bola muž, povedal by som, že nebojácne nastavuje hruď všetkým úskokom, výpadom a nehoráznostiam, akých je v literárnom svete neúrekom. Má svojich autorov, ktorých by tuším bránila aj krehkou ženskou hruďou: Cígera-Hronského, Tatarku, Pavla Straussa a pár ďalších. Tam je niekedy ochotná spraviť drobné kompromisy a u toho či onoho sa nevenuje až natoľko jeho zlyhaniam povedzme v etickej či politickej rovine (etika sa u mnohých pomerne často prelínala s politikou, resp. sa jej prispôsobovala v rokoch 2. svetovej vojny a neskôr v období poznačenom stalinskými čistkami).
Všimol som si už dávnejšie, že Bátorovej eseje často nadobúdajú črty cestopisu, reportáže či detailného a so záujmom o vec i so znalosťou veci vyrozprávaného "príbehu" mesta a miesta, ktoré navštívila, ale tiež napríklad konferencie, na ktorej sa zúčastnila. Obdivujem jej schopnosť vcítiť sa do predmetu svojho pozorovania a zobrazovania. Rovnako jej schopnosť reprodukovať množstvo detailov a zakaždým na takej úrovni, že čitateľ sa nevie rozhodnúť, či dá prednosť kráse opisu alebo opisu tej krásy. Ako príklad takejto eseje by som uviedol rozprávanie o fascinácii archeológiou a vôbec históriou ("Hvezdári a tuláci storočí alebo Dobrodružstvá archeológie"), kým typickou Bátorovej esejou na pomedzí cestopisu a reportáže je "Pod kalifornským zimným slnkom".
Jej recenzie či články nielen z oblasti literatúry, ale aj divadla a iných druhov umenia pokladám za veľmi kompetentné a inšpirujúce. Jedna recenzia ma zaujala viac než iné: "´Strindberg´ v Astorke". Autorka v nej rozoberá kvality divadelnej hry dánskej dramatičky Nikoline Werdelinovej Milovníci. Všíma si postavy, ich interakcie, ich sexuálne a iné úlety, všíma si "typický lasicovský humor", keďže Milan Lasica hru režíroval, všíma si reakcie publika... Všetko výborné, všetko sedí! Ale vôbec si nevšimla, že tú hru z dánčiny musel niekto preložiť. A pretože neuvádza ani jedinú kostrbatosť v replikách, ba vôbec sa nezmieňuje o kvalite textu ako podkladu pre dialógy, prípadne monológy hercov na scéne, predpokladám, že preklad sa jej páčil. Ako sa mimochodom páčil aj pánovi Lasicovi... Keď som ho párkrát stretol na Laurinskej ulici a pochválil ho, že vďaka jeho výbornej réžii sa Milovníci v Astorke ešte stále hrajú - a hrali sa nakoniec celých desať rokov a mali asi 140 repríz -, Milan Lasica mi nikdy nezabudol kompliment vrátiť: "To preto, pán Richter, lebo ste tú hru tak výborne preložili."
Áno, patrilo by sa, aby literárni či divadelní kritici vo svojich recenziách prehodili aspoň slovko dve aj o kvalite prekladu. "Dobrý, výborný - kostrbatý, na figu..." Nám prekladateľom by aspoň troška povyskočilo srdiečko - alebo by nám definitívne padla sánka.
Kniha Medzi ideálom a ničotou je veľmi vkusne a vhodne doplnená fotografiami autorky a protagonistov jej článkov, fejtónov a štúdií. Podľa mňa sú veľmi cenné aj jej autentické výpovede z rozhovorov, ktoré s ňou mali pre rôzne médiá rôzni dobrí aj menej dobrí redaktori.
Ešte sa vrátim ku skupinovej fotografii s Milanom Rúfusom v klube spisovateľov niekedy v polovici augusta 2008, o ktorej som hovoril takmer na začiatku: Mária Bátorová, ktorá na fotke sedí vedľa barda Rúfusa, si rozostretým vejárom ako pravá dáma decentne zakrýva hruď, keďže mala vtedy v tej horúčave na sebe letné šaty s (pravdepodobne) dosť veľkým výstrihom. Nad ňou, ba vlastne za ňou - na tej fotke - stoja: Ľubo Feldek, Miroslav Demák, Jozef Leikert, autor týchto riadkov, Igor Hochel a Juraj Kuniak. Samí chlapi, hoci už staršieho razenia. Jej gestu sa teda nečudujem. Ibaže Mária Bátorová vie v esejistickej a publicistickej tvorbe použiť ako žena všetky svoje zbrane. Tam naopak ide často do útoku a nič si pritom decentne nezakrýva - zápasí za svoj ideál, za svoju pravdu a proti ničote s provokujúco odhalenou... dušou.
Milan Richter