V Kežmarku srdcom i tvorbou
Jubilantka Nora Baráthová
Len som sa chystal v mene Klubu nezávislých spisovateľov napísať Nore Baráthovej (narodila sa 7. júna 1944 v Kežmarku) pár milých a uznanlivých viet k jej vzácnemu životnému jubileu, keď mi 23. mája prišiel od nej tento mejl: „ Pozdravujem spod Tatier. Práve som dočítala Môj príbeh... Blahoželám! Vynikajúca kniha, podobne ako Krčméry alebo Tábor... Vďaka za krásne chvíle. Prajem veľa zdravia! Nora Baráthová“.
Bol som, samozrejme, potešený, ale i prekvapený – v našej dlhoročnej klubovej kolegyni, s ktorou sme naposledy komunikovali v roku 2015, keď sme jej udelili Prémiu KNS za román Meč a srdce, som tak objavil aj moju čitateľku, uznávanú autorku nielen historických románov spojených s bohatými dejinami jej rodného mesta, ale súčasne sa od konca šesťdesiatych rokov uplynulého storočia venuje aj tvorbe pre deti a mládež. Literárna vedkyňa Zuzana Stanislavová o jej prózach zo študentského života napísala: „Prvotina Ad revidendum, i prózy Najlepšia trieda a Plavovlasé hviezdy sú prienikom do psychosociálnych problémov dospievajúcej mládeže so zameraním na medzigeneračné vzťahy v rodine a v škole“. Z historicky ladených tém pre mládež pripomeniemaspoň román Študent z roku 1991, ktorý zobrazuje študentské roky P.O. Hviezdoslava v Kežmarku. Čitateľsky vďačné dielo vyšlo v roku 2002 v Tranosciu v novom vydaní a jeho taký „portrét bez retuše“, ktorý predstavuje nášho neskoršieho národného barda ako normálneho študenta, ktorý si rád odskočil na víno do študentskej krčmy a, čudujte sa dnešní maturanti, vôbec sa mu nepáčilo vyučovanie nepovinnej slovenčiny! Zuzana Stanislavová o románe konštatuje, že „ dôkladná materiálová príprava a fundovanosť autorky v historických a dobových reáliách sa odzrkadľuje v presvedčivosti dobovej atmosféry“,zopakujem, že v Kežmarku.
Poďme teda za Norou Baráthovou do jej rodného, kráľovského mesta Kežmarok. Po maturite na Jedenásťročnej strednej škole vyštudovala slovenčinu a dejepis na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove a od roku 1965 sa jej trvalým odborným pôsobiskom stalo Podtatranské múzeu v Kežmarku. Práca v múzeu ju v nasledujúcich desaťročiach inšpirovala k historickým a životopisným románom Muž, ktorý kráčal za smrťou, Aj zradcom sa odpúšťa, Nepokojné mesto, Nad Kežmarkom vietor veje, životopisnému románu o vzťahu Jána Chalupku a Babetty von Wielandovej Neľutujem, že som milovala, ku knihám literatúry faktu Kežmarský hrad, Kežmarok a jeho evanjelické historicko-umelecké pamiatky, Svedkovia ťažkých dôb či diela s prvkami beletrie Tak sme žili, v ktorej priniesla pohľad na remeslá a cechové zvyky v Kežmarku v 18. storočí. Ako uznávaná historička sa v roku 2012 podieľala na vzniku rozsiahleho diela História Kežmarku do polovice 18. storočia, v tom čase prvej monografie o sedemstoročných dejinách tohto slobodného kráľovského mesta.
Dôkazom trvajúceho čitateľského záujmom o jej historické romány, čerpajúce z bohatých archívnych a pamäťových fondov Kežmarku je nové vydanie voľnej románovej dilógie Muž, ktorý kráčal za smrťou a Aj zradcom sa odpúšťa. Vyšli v roku 2022, približujú toto slobodné kráľovské mesto na začiatku 18. storočia a jeho účasť na proticisárskom odboji pod vedením Františka Rákocziho II., aj o dôsledkoch po dobytí mesta maršalom Heisterom, vypuknutí katastrofálneho moru s jeho ničivými dôsledkami. Rovnako v novom vydaní teraz vyšiel aj našim klubom ocenený román Meč a srdce, v ktorom ožíva všedný život Kežmarčanov v 15. storočí: trhy, práca v cechoch, vzťahy v meste, nevery, lásky, zábavky mocných i odvrátená tvár mesta. V rozhovore o tomto románe aj vzniku jej rozsiahleho diela, ktorý v magazíne denníka Pravda (16. 5. 2024) pod názvom Levoča a Kežmarok proti sebe bojovali aj guľami z tvarohu, na otázku redaktorky Heleny Dvořákovej, nakoľko čerpá pri svojich knihách z archívov a čo rada dodáva z vlastnej fantázie a skúsenosti, Nora Baráthová odpovedala: „Odvažujem sa tvrdiť, že 95 percent mojich historických románov má pravdivý dej a tých päť percent fantázie mi hádam čitatelia odpustia“. Pri jej odpovedi som si spomenul na inú známu autorku historických románov Hanu Zelinovú a jej ságy o turčianskych zemanoch a liptovských garbiaroch. Keď jej čitatelia na besede, ktorú sme spolu absolvovali na Bibliotéke, položili podobnú otázka, pani Hana odpovedala, že toho historicky pravdivého je v trilógii šesťdesiat percent a zvyšok je jej autorská fantázia. Ako čitateľ i autor som so svojimi percentami bližšie k Nore Baráthovej.
Takže, milá pani kolegyňa, želáme Vám za celý náš Klub nezávislých spisovateľov veľa zdravia do ďalších rokov, a čitateľom krásne chvíle strávené nad Vašimi knihami.
Anton Baláž
