BalazZilka_NR

O tvorbe Antona Baláža na pozadí dvoch totalít

Na obhajobe rigoróznej práce Mgr. Moniky Adamickej Židovská tematika v tvorbe Antona Baláža, ktorá sa uskutočnila na Fakulte stredoeurópskych štúdií UKF v Nitre 16. mája 2017 sa zúčastnil aj autor diel, ktorými sa práca zaoberala – románu Krajina zabudnutia , rozhlasových hier Trhlina a Ofélia nie je mŕtva a rozsiahlej dokumentárnej práce Transporty nádeje o vysťahovaleckej akcii slovenských Židov do Izraela po druhej svetovej vojne.

Autorovu prítomnosť pedagógovia fakulty a viacerí doktorandi využili na besedu s ním. V jej úvode prof. PhDr. Tibor Žilka, DrSc., riaditeľ Ústavu stredoeurópskych jazykov a kultúr predstavil Balážovu tvorbu ako súčasť obrazu totality v slovenskej literatúre a zaradil ju do rámca postkoloniálnej prózy. Podľa jeho názoru „ pri postkoloniálnej próze je hlavným kritériom tematické, ale aj časové hľadisko. Paralelne s postmodernou alebo ako jej súčasť sa vytvorili podmienky na vznik osobitného typu prózy s témami, ktoré v období tzv. socialistickej spoločnosti boli tabuizované, resp. úplne zakázané. Ďalšou vlastnosťou tohto typu prózy je, že sa niektoré historické udalosti v nej prehodnocujú, vyznievajú kriticky voči ZSSR alebo konkrétnymi totalitnými mechanizmami. Próza tohto typu sa vyznačuje vlastnosťami, ktoré charakterizujú prózu väčšieho rozsahu so skutočným dejom a realistickým zobrazením deja i prostredia,“ Po takejto definícii postkoloniálnej prózy uviedol, že „ Anton Baláž je autorom, pre ktorého je typická tvorba na pozadí dvoch totalít a jeho román Krajina zabudnutia sa zaoberá osudom Židov po návrate z nemeckých koncentračných a vyhladzovacích táborov, ich zvláštnym prijatím obyvateľmi Slovenska, z ktorých sa mnohí stali arizátormi ich majetku a časť tejto židovskej komunity sa rozhodla svoj ďalší osud riešiť vysťahovaním do Izraela – čo predstavuje tematický obsah diela Transporty nádeje a fakty a dokumenty v ňom predstavené nemohli byť pred pádom komunizmu publikované“.

Po tomto zasvätenom úvode prof. Žilku odpovedal Anton Baláž na početné otázky týkajúce sa prameňov, z ktorých pri svojich prácach o vojnovom i povojnovom osude slovenských Židov čerpal. Uviedol, že to bolo dlhoročné priateľstvo s Jurajom Špitzerom, ktorý bol internovaný v židovskom pracovnom tábore v Novákoch a mal možnosť zoznámiť sa s prvou verziu jeho spomienok na jeho táborový osud Nechcel som byť žid, ktoré Špitzer napísal ešte v roku 1968 pod názvom A archu zakryl oblak, no po nástupe normalizácie kniha už nemohla vyjsť. Povedal tiež, že rovnako významným tvorivým impulzom bol osud sestier Pavly a Eugenie Schreiberových, ktoré odišli do Osvienčimu v prvom transporte mladých slovenských židoviek, podarilo sa im prežiť tento tábor smrti a pri osobných stretnutiach s nimi mal možnosť „nahliadnuť“ do ich dramatických táborových zážitkov, pochodu smrti z Osvienčimu tábora do Belsen-Belsenu, oslobodenie tábora americkou armádou aj do ich povojnového osudu. Na otázku prečo sa ako autor sústredil na povojnový, nie holokaustový osvienčimský osud slovenských Židov odpovedal, že keď mu sestry rozprávali ako si osvienčimský anjel smrti doktor Mengele na „rampe smrti“, z ktorej posielal väzňov do plynovej komory „ nonšalantne pískal áriu z Traviaty“, uvedomil si, že takúto scénu nebude schopný zobraziť tak, aby bola umelecky naozaj účinná. Poznamenal zároveň, že ho dosť znepokojuje, že sa devalvuje až zlacňuje obraz Osvienčimu v dielach, ktoré vyšli v ostatných rokoch na Slovensku a často sú len prepisom zážitkov žien, ktoré tiež prežili Osvienčim. Skôr ako umelecky apelatívne pôsobia len čitateľsky atraktívne.

Na besede sa zúčastnil aj známy československý slavista prof. PhDr. Miloš Zelenka, DrSc., z Juhočeskej univerzity v Českých Budějoviciach, ktorý prednáša aj na Fakulte stredoeurópskych štúdii a prodekanka pre vedu a výskum tejto fakulty doc. PhDr. Zuzana Vargová, PhD.