Nové zázračnosti Jána Zambora
Za „staršie zázračnosti“ básnika a prekladateľa Jána Zambora považujem Knihu španielskej poézie, antológiu zahŕňajúcu tvorbu takmer šesťdesiatich španielskych básnikov v celom tisícročí jej historického a žánrového vývinu a preklad poézie zakladateľskej osobnosti hispánskeho modernizmu Rubéna Daría Spevy života a nádeje. Knižný výber z jeho celoživotnej tvorby (vydavateľstvo Perfekt) som označil aj za „krásne čitateľské prekvapenie“ z grafickej a výtvarnej podoby knihy s ilustráciami výtvarného umelca Petra Pollága. A rovnako, už na prvý pohľad je krásna aj nová kniha Jána Zambora s novými nielen prekladateľskými, ale aj vlastnými básnickými zázračnosťami. Autor ju nazval Lov zázrakov s podtitulom Zo španielskeho zošita, výtvarne ju znova sprevádza Peter Pollága vydavateľstvo Perfekt nám opäť pripomenulo časy, keď na Slovensku vychádzali knihy, ktoré boli symbiózou medzi poéziou a jej výtvarným sprievodom.
Kým nová kniha nášho klubového kolegu a môjho dlhoročného priateľa Jána Zambora prišla poštou na myjavské kopanice s autorovým žičlivým prianím „zázračností v živote a tvorbe“ stihol Igor Hochel jej básnické, prekladateľské i esejistické texty už predstaviť na marcovom klubovom stretnutí s úvodným konštatovaním, že „tematicky sa viažu na Španielsko, resp. na hispánsky svet ako taký“, a „skúseného tvorcu Jána Zambora k jej vytvoreniu zrejme podnietila skutočnosť, že si uvedomil, že za tie dlhé roky, čo prekladá španielsku (hispánsku) poéziu a čo navštevuje túto krajinu, spoznáva jej literatúru, umenie, kultúru a tradície, okrem toho aj veľa „španielskeho“ napísal, a že ak to sústredí do jednej knihy, vznikne osobitá syntéza, ktorá dokáže zaujať čitateľa svojou estetikou i poučiť ho. Prirodzene, veľkú príťažlivosť má aj pre našich hispanistov (zrejme ich nie je veľa), ako aj pre percipientov s vyhraneným záujmom o Španielsko a jeho kultúru“.
Ja len stručne zopakujem, že básne inšpirované Zamborovými početnými pobytmi v Španielsku v dotykmi jeho históriou, inšpiratívnymi stretnutiami s autormi, ktorých poéziu prekladal i stretnutiami so „sebou samým“ na madridských uliciach či pri zastavení v kláštore v Ávile, kde „ V hovorni/ kláštora/ svätý Ján z Kríža so svätou Teréziou Ježišovou –/ ona za mrežami s extatickou tvárou,/ on sa so stoličkou vznáša dohora k nebešťanom“, sústredil v prvej časti knihy Byť je byť kompatibilný. Z básnického cyklu Madrid: október z roku 2006 odcitujem aspoň toto majstrovské štvorveršie: „ Bezdomovecké/mestské lístie sa tlačí/ do teplých vchodov,/ do metra, do podchodov - /. A prekvapujúco aktuálne pôsobí báseň Predajným, ktorá vznikla v roku 2021. Opäť odcitujem jedno štvorveršie: „ S vašou hanbou som sa skryl/ do vzdialenej diery,/ ale teraz z nej vychádzam,/ aby som ju vykričal“. Naozaj sa na nás začína valiť kultúrna hanba, dúfajme len, že bude dosť takých umelcov, ktorí budú mať odvahu ju tým predajným aj vykričať!
Ale poďme k druhej časti knihy nazvanej V blízkosti neznáma. Je to rozsiahly súbor textov, ktoré autor označil za literárne reportáže a zaradil ich do knihy podľa času ich vzniku: všetky sú spojené s jeho pobytmi v Španielsku, tá prvá Viera v život. Zo španielskeho zošita vznikla už v roku 1987, ďalšie už po roku 1990, zavŕšená Listom z Madridu z roku 2003, ktorá má skôr charakter rozsiahlej, ale pre poznanie španielskeho sveta kultúry, umenia a literatúry cennej cestovnej správy, v časti o španielskej poézii doplnené Zamborovými prekladmi básní Juana Ramóna Jiméneza, Blasde Otera, José Hierra a Maríe Victorie Atenciaovéj, ktorú okrem prekladu krátkej básne Deň priblížil aj ako ženu s plavými, miestami postriebrenými vlasmi, „ešte vždy pekná, s jemnými črtami tváre, ktorá pri prednese básní prezrádzala autorkinu senzitívnosť“.
Reportáže sú aj zaujímavým svedectvom o vyučovaní slovenčiny na madridskej univerzite Complutense, v roku 1981 na základe dohody medzi touto univerzitou a Univerzitou Komenského vznikol lektorát a v roku 1988 sa začala slovenčina na univerzite vyučovať ako samostatný študijný odbor v rámci slavistiky. A tak Zambor počas druhého pobytu v Španielsku v roku 1991, kam ho pozvala Nadácia Fernanda Riela (básnika a filozofa kresťanskej orientácie) na základe toho, že pripravoval preklad z poézie Vicenteho Aleixandreho, zamieril na túto najväčšiu španielsku vysokú školu, kde sa v tom čase vyučovala slovenčina na Katedre slovanských jazykov v kombinácii ako druhý aprobačný predmet. Našiel tam jedenásť študentov slovenčiny a zúčastnil sa vyučovacej hodiny vedenej našim hispanistom a jazykovedcom Miroslavom Lenghradtom a zistil, že so študentmi sa už dalo po slovenský rozprávať. A mohol konštatovať, že sa tu vytvorila pôda na prekladanie slovenskej literatúry do španielčiny. A v roku 1993 vďaka básnikovi i prebásňovateľovi Justovi Jorgemovi Padrónovi vyšla prvá antológia slovenskej poézie vydanej v Španielsku pod názvom Equivalencias v madridskom medzinárodnom literárnom časopise.
S týmto prvolezcom prekladu slovenskej poézie do španielčiny sa Zambor (ako zostavovateľ antológie) stretol v septembri 1993 v Bratislave a Padrón mu vtedy povedal: „Slovenská poézia na mňa zapôsobila veľmi dobre. Je to poézia silná, originálna. Má vlastný výraz, ktorý prekračuje národné hranice svojej reči a svojimi vlastnými charakteristikami vstupuje do slovanského a stredoeurópskeho spoločenstva“. Zamborove reportáže či literárne situačné správy sú svedectvom ako zložité je udomácňovanie prekladov slovenskej literatúry do „veľkých svetových jazykov a kultúr (a španielska kultúra, osobitne jej veľká poézia práve v jeho básnických prekladoch), koľko úsilia a vytrvalosti treba na to, aby vznikol napríklad preklad Rúfusových Zvonov od Alexandra Hermidu či opakované stretnutia s priaznivcami slovenskej literatúry na Filozofickej fakulte Univerzity Complutense, rovnako aj známe literárne večery na našom veľvyslanectve, ktorých účastníkmi boli vždy aj členovia nášho klubu.
Nechcel by som ale Zamborove reportáže zredukovať len na situačné správy o jeho neúnavnom úsilí predstaviť slovenskú poéziu španielskemu publiku, práve naopak, sú to plnohodnotné reportáže, približujúce nám Madrid, Ávilu, či atraktívne Kanárske ostrovy, kde sa v roku 2001 zúčastnil veľkého básnického festivalu v Las Palmas de Gran Canaria, a v reportáži V blízkosti básnikov a živlov, venovanej tiež dianiu na tomto festivale zaznamenáva, pre moju i Zambrovu generáciu nečakane stretnutie s ruským (pre nás v 60. rokoch ešte sovietskym básnikom) Andrejom Voznesenským. Pri jeho meno sa nám v pamäti hneď vynorí spomienka na jeho poéziu, ktorá nás tak zaujala či oslovila v preklade Miroslava Válka v prekladovej zbierke Trojuholníková hruška. Spomenie ju aj Zambor, aj dve stretnutia týchto veľkých básnikov v Bratislave, rovnako aj tretie stretnutie – to mu práve v Las Palmas priblížil Voznesenský osobne. Nedá mi zacitovať aspoň niekoľko viet zo Zamborovej reportáže. „ Posledné stretnutie bolo v Moskve a nevydarilo sa. ( Bolo to po preklade jeho básnickej zbierky Slovo do ruštiny). Válek pozval viacerých umelecky progresívnych autorov, ale väčšina stretnutie bojkotovala, prišli iba dvaja – Voznesenskyj a ešte ktosi. Vypili veľa vodky, Válek mal zlostné oči a funkcionárskym jazykom, výrazmi ako robotnícka trieda a pod. sa usiloval presvedčiť o správnosti svojej voľby. Svoje pôsobenie podľa neho Válek chápal ako úsilie o záchranu slovenskej kultúry. Možno ten jazyk používal z obavy, že ich nahrávajú. Rozišli sa nedobre“. O Voznesenského novej básnickej tvorbe Zambor uviedol, že sa venuje aj vizuálnej poézii, kombináciou písmen mena významného spisovateľa hľadá slová, ktorými ho možno podstatne vystihnúť a svoje „obrazobásne“ práve viezol na výstavu do Paríža.
Už v prvej reportáži Poézia je viera v život zastavenie na Plaza de Espaňa s pomníkom Miguela de Cervantesa a jeho slávnych hrdinov inšpiruje Jána Zambora k štvorveršiu: „Doposiaľ kráčaš v nás a s nami,/ môj rytier bez bázne a hany,/ nedbajúc na úškrny, chichot,/ nezlomný fantasta Don Quijote“. Možno toto „napochytro sformulované“ štvorveršie inšpirovalo básnika a prekladateľa z hispánskej literatúry k tomu, aby do tretej časti knihy, pod názvom S Donom Quijotom zaradil svoje preklady nielen španielskych, ale aj ruských básnikov (Merežkovskij, Sologub, J. Guroová), inšpirovaných touto veľkou a stále živou postavou svetovej literatúry. Zo španielčiny do tohto quijotovského výberu zaradil svoj preklad dlhej básne Rubén Daría Litánie k nášmu pánovi Donovi Quijotovi a báseň Miguela de Unamuna Krv duchu. Z pôsobivejšej litanickej básne Rubéna uvediem aspoň prvú slohu: „Kráľ rytierov a pán smutných so súžením,/ čo živíš sa silou, zaodievaš snením,/ zlatou helmou vidín korunovaný,/ nik ťa nepremohol, nech sa ako bijú, / tvoj štít odhodlaný, tvoju fantáziu/ a kopiju, tvoje srdce bez hany“. V porovnaní s veľkým španielskym lyrikom ani náš slovenský lyrik Ján Zambor so svojim Quijotom „cti netratí“ .
A už len dúšok, možno aj dlhší, o výtvarnom sprievode knihy Petrom Pollágom. Cyklus S Donom Quijotom otvára dvojstranová ilustrácia farebnou ceruzkou, evokujúca vitráž na chrámovom okne, ostatné básne a reportáže sprevádza výtvarník dielami, časť ktorých je rovnako inšpirovaná pobytmi v Španielsku: Štúdium diela Francisca Goyu: Disparate alerge – v Prade, Tenerife, Plody mora, Víťaz/záznam z býčích zápasov, Valencia. Býčie zápasy inšpirovali Pollága aj k farebným skicám Víťaz a Plaza de Toros. Zvolený veľký formát Zamborovej knihy umožnil naplno vyniknúť maliarovým farebným ilustráciám.
Práve v čase, keď vyšla kniha (zopakujem, že ju vydalo vydavateľstvo Perfekt 2024) Peter Pollág, spolu so synom Jakubom, predstavovali svoju výtvarnú tvorbu (od 27. októbra 2023 do 14. januára 2024) v Tatranskej Galérii Poprad – Elektráreň a dali jej názov Ku koreňom. Na rozdiel od Zambora som výstavu v galérii nestihol, ale z besedy, na ktorú ma v polovici apríla pozvala riaditeľka Tatranskej galérii Anna Ondrušeková (predstavil som stredoškolákom svoje diela venované holokaustu), som si odniesol reprezentačný katalóg výstavy. Diela v ňom reprodukované potvrdzujú slová A. Ondrušekovej ako kurátorky výstavy, keď o vystavených dielach napísala: „ Výraznou dominantou výstavy sú rozmerné diela s aktuálnym protivojnovým, duchovným posolstvom, kde Pollág potvrdil opätovne svoju figurálnu virtuozitu. Ten aktuálny rozmer jeho diela predstavuje aj rozmerné plátno, ktoré originálnym výtvarným spôsobom približuje vojnový konflikt na Ukrajine: Na starej vojenskej mape Európy výtvarníkovho prapredka je znázornený symbol nášho kontinentu – žena Európa, rozrezaná zákopmi a rôznymi formami delenia jej územia“. Pri listovaním v katalógu som si pomyslel, že takto koncipovanú výstavu by bolo škoda prezentovať len v jednej galérii...
Ale späť k Zamborovi. Už po vydaní Spevov života a nádeje mi napísal, že jeho voľba zveriť ilustrácie knihy Petrovi Pollágovi bola dobrá voľba. Rovnako úspešne si ju zopakovali aj pri Love zázrakov. Teraz zároveň pripoenul, že „ dôležitú úlohu pri oboch knihách zohral grafik Mojmír Zmija, ktorý sa skrýva pod pseudonymom Ružový sloník. V druhej knihe dosiahol nezvyčajnú formálnu čistotu“. A svoj mejl zakončil slovami: „ Moja spolupráca sa Petrom Pollágom sa nekončí“. Niečo podobné – že sa tiež ešte nechystám končiť, som naznačil aj ja vo svojich pamätiach. Nie prvýkrát som si uvedomil, koľko spoločného mám s Jánom Zamborom. Už len treba dúfať, že toto tvorivé nekončenie bude aj na prospech slovenskej literatúry.
Anton Baláž
