Načo je literárna veda
Tak znie názov editoriálu nového čísla Stredoeurópskych pohľadov (1/2022). Pod tento vstupný text, ktorý otvára komplex štúdií o situácii, v ktorej sa ocitli spoločenské a humanitné vedy zoči-voči prírodným vedám, sa podpísali literárni vedci Mária Bátorová a Ján Gallik. Mne editoriál vnukol otázku, ktorú som si často kládol počas svojich tvorivých pobytov v Domove spisovateľov v Piešťanoch, keď som prechádzal pohľadom po knižných poličkách so súbornými vydaniami diel slovenských literárnych vedcov, ktoré pred rokom 1989, vo viacerých knižných edíciách vychádzali vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. A moja otázka znela: Načo nám bola literárna veda?
Myslím, že oprávnene by si túto otázku mohla položiť práve Mária Bátorová, ktorej mimoliterárne okolnosti nedovolili aby už pred pádom komunizmu mohla plnohodnotne vstúpiť na pôdu literárnej vedy. V odosobnenej, vedeckej podobe, sa dá nájsť jej odpoveď v profilovom texte nového čísla Stredoeurópskych pohľadov pod názvom Otázka zmyslu literárnej vedy (Vzťah textu a kontextov). Aspoň ja som ju našiel v časti o historickom kontexte vývinu slovenskej kultúrnej identity, ktorá súvisela s piatimi viacmenej intenzívnymi hegemóniami, v ktorých kultúra existovala – musela existovať i obstáť. Okrem národného útlaku to po roku 1918 boli aj pokusy o jazykovú asimiláciu, známy čechoslovakizmus a „v nastupujúcej deštrukcii identity slovenskej kultúry - nemeckej hegemónie slovenskej identity obstála excelentne cez obranu demokratických hodnôt a vlastnej identity SNP. Menej už v akte demonštrovania svojej vlastnej identity voči sovietskej nadvláde“ (str. 8). A hoci Bátorová konštatuje, že tieto dve posledné hegemónie zažívali viac menej všetky európske štáty, tie v strednej Európe osobitne výrazne tú druhú, ale zároveň vnútorne diferencovane: oproti vývinu kultúrnej identity v Poľsku či neskôr v Maďarsku sme v Československu aj vlastným pričinením upadli do väčšieho „koloniálneho“ postavenia voči sovietskej nadvláde, nielen v oblasti politiky, ale i kultúry. Nevynímajúc literatúru – k čomu smerovala aj moja pochybnosť o potrebnosti literárnej vede pred rokom 1989.
Ale ani „postkoloniálna“ doba – ako Tibor Žilka označil istú časť literárnej tvorby po roku 1989 – nezostala bez znakov deštrukcie našej kultúrnej identity. Mária Bátorová konštatuje, že „začali sa skúmať jednotlivé zakázané oblasti aj v rámci literárnej vedy, kde sa namiesto základného výskumu – napriek možnosti slobodne skúmať – z veľkej časti pokračovalo v štrukturalistických metódach výskumu – oprostených od výskumných kontextov v západnej literárnej vede bežných metód skúmania...“. Vytvorili sa, na pozadí postmoderných tendencií zo západnej literárnej vedy, nové „svojvoľné hierarchie“ a „ tieto ústia postupne do redukcie slobodne po 90. roku preskúmaného materiálu, ktorý dopĺňa dejiny slovenskej literatúry z obdobia socialistického realizmu. Zároveň paradoxne v demokracii vychádzajú aj slovníky slovenských spisovateľov bez veľkých mien slovenskej literatúry (napríklad M. Rúfusa)“... S Rúfusom v zátvorke Bátorovej textu mám vlastnú skúsenosť z pôsobenia v Literárnom informačnom centre, keď sme pripravovali vydanie francúzskeho prekladu antológiu slovenskej modernej poézie a jej zostavovateľ, tiež literárny vedec a vysokoškolský pedagóg z nej chcel vyradiť práve Rúfusove básne!
Ale aby som možno nenáležitými úvahami príliš nevstupoval do Bátorovej úvodnej štúdie na tému súčasných možností a možností literárnej vedy ako, podľa autorky, „prínosnej oblasti pre úroveň vzdelania a úroveň pestovaného vedomia o svete“, aspoň stručne uvediem, že rovnako tematické zamerané otázky nájdu čitatelia v štúdiách nemeckej literárnej vedkyne Moniky Schmitz-Emans, českého literárneho vedca Petra Kučeru, slovenských autorov – vlastne autoriek Silvie Mihálikovej, Tatiany Sedovej, Tamary Šimončíkovej Heribanovej a Zuzany Kopeckej. Myslím, že čitateľov, ktorí poznajú slovenské preklady diel poľského prozaika Andrzeja Stasiuka, osobitne zaujme štúdia z pera Angieszky Janiec-Nyitrai, venovaná archetypálnej výstavbe jeho najnovšieho románu Przewoz. Štúdia je v poľštine a tak čitateľ, ktorý si ju nevie prečítať v autorkinom rodnom jazyku, bude odkázaný len na jej stručnú anglickú anotáciu. Chápem ale, že súčasťou stredoeurópskeho kontextu časopisu je aj publikovanie textov v týchto jazykoch.
Anton Baláž